Laco Hanniker – Ústa plné čerešní
Detstvo plné spomienok
Laco Hanniker sa vo svojej novej knihe Ústa plné čerešní radikálne odklonil od svojho štýlu a pre neho tradičných tém, ktorými boli nielen láska k rybárčeniu, ale aj príbehy inšpirované jeho prokurátorskou praxou, naplnené obrovskou dramatickosťou, ktoré vedia v čitateľovi vzbudiť hrôzu. Hanniker si s láskou zaspomínal na svoje detstvo a knihou tak podal srdečný opis zážitkov jeho vlastného detstva a šibalstiev, ktoré prežil vo Voderadoch, v dedinke, o ktorej hovorí, že v nej líšky dávajú dobrú noc.
V úvodnej kapitole s názvom Na Filana nemám Hanniker obdivuje Borisa Filana, ktorý svojím rozprávaním dokáže spraviť aj z úplne obyčajných zážitkov tie najpríťažlivejšie. Chcel by mať jeho dar a vedieť opisovať aj tie obyčajné, všedné veci zaujímavo a neobyčajne. Všedné zážitky detstva, aké možno prežili mnohí, pre neho sú však výnimočné, sú len jeho. Hlboko sa vryli do jeho srdca a sú tam dodnes. Zanechali v ňom hlbokú stopu. Hanniker v nich po rokoch nachádza hodnotu, ktorú si predtým vôbec neuvedomoval. Ďalšie názvy kapitol nesú výstižné názvy, ako napríklad:Voderady, V parku, Pri rybníku, Lesopark, Kaštieľ, Kaplnka, V pivnici, V kostole atď., ktoré napovedajú, kde sa príbeh bude odohrávať.
Očami dospelého autor opisuje nielen vlastné zážitky, ale veľký priestor venuje práve Voderadom, „najkrajšej dedinke na svete“.
„Voderady sú najkrajšia dedina na svete. Vo svojich knižkách som tento epiteton použil práve po tretí raz. Ale teraz to už nebudú len reči. Aj keby to nebola pravda, aj tak by boli najkrajšie. Ich nádhera nespočíva v tom, aké sú, ale ako som si ich zapamätal a uložil do srdca, keď som ich opúšťal. To sa asi vzťahuje na každé rodisko. Voderady sú však len jedny.“
Jednotlivé epizódy z Hannikerovho detstva sú úzko späté s touto dedinkou, jej zvykmi a obyčajami a nepochybne aj ľuďmi, ktorí v nej v tom čase žili. Napríklad taký pán farár Blaškovič, ktorého poznali nielen Voderady, ale aj celé široké okolie. „Autorita, ktorú požíval v našom malom regióne, pripomínala cirkevnú diktatúru. Nad jeho výrokmi, závermi či odporúčaniami sa nediskutovalo, raz to povedal pán farár a basta. Predseda MNV, riaditeľ školy alebo veliteľ hasičov pripomínali popri pánu farárovi nezaujímavé figúrky.“
Láska k spomienkam, ktorú cítiť z riadkov jeho knihy, osloví zrejme skôr strednú a staršiu generáciu. Veď, komu by sa nezbiehali slinky pri čítaní jeho opisov pečených havranov, po ktorých sa v celom dome šírila nepredstaviteľná vôňa, od ktorej sa človek stával závislým? „Nikdy som drogy nevyskúšal, ale rozkoš z vône pečených havranov ma, a nielen mňa, dostávala do extázy podobnej nirváne. Ani sme tie čierne potvorky nemuseli jesť, najedli sme sa z tej vône. A keď tata vytiahol plech s jemnučko dohneda upečenými havranmi, zažívali sme stavy rozkoše, akú mi neskôr ponúkol len dokonalý sex. V tom mäse bolo všetko. Aj život, aj láska, aj smrť. [...] Rozplývalo sa na jazyku a spúšťalo sa do žalúdka ako nebeská manna. [...] ak sa na svetskom svete dá čosi prirovnať k božskej chuti, tak voderadské pečené havrany musia skončiť bezkonkurenčne na prvom mieste, až niekde o tri konské dĺžky za nimi ruský čierny kaviár, anglický rostbíf či maďarské šomló halusšky.“
Kniha má síce dobrý námet, no chýba jej dynamickosť, niečo, čo čitateľovi bráni odtrhnúť sa od nej. Námet tak zostáva nevyužitý, len na úrovni oddychového čítania pre nenáročných čitateľov, ktorí možno v autorových opisoch a jednoduchom jazyku nájdu svoje spomienky a vrátia sa tak do detských čias.
Informácie o knihe
Jazyk: SK
Vydavateľ: IKAR
Rok vydania:2014
Počet strán: 256
Naše hodnotenie
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!