Veronika Šikulová – Diera do svetra

Emočná roklina

„To je atmosféra," povedal gurmán, keď v jednom plátku vyúdenej klobásy hryznutím objavil ukrytý kúsok kmína (nie zlodeja, ale toho korenia). Chuť štipľavej červenej papriky a pomletého mäsa bola pohltená vlnou výraznej arómy toho drobného, nenápadného zrnka. Podobne, ak nie viac, nás namáča, zavára, topí Šikulová v senzuálnej záplave jej emočného sveta.

Texty o ničom a pritom o všetkom

Napriek tomu, že titul obsahuje mini texty (väčšinou na jednu stránku), ktoré nesignalizujú žiaden súvislý dej, je za tým všetkým ukryté autorkine konzistentné vnímanie nielen prítomného, ale aj minulého času (vzťah k otcovi). Fragmentárne sa nám otvára či už z pozitívnej alebo negatívnej perspektívy takým spôsobom, že pociťujeme jej optimizmus napríklad cez obrazy flóry (snežienka, ruža, čakanka, vinič, mrkva, podbeľ, ríbezľa, mandľa, orech, pivonky, ľalie, prvosienky, šípky, kosatce, orgován, chryzantémy) a fauny (pes, mačka, slávik), avšak so štipkou trpkosti: „Čakanka, si ako človek, aj ten je najkrajší, keď je sám" (s.51).

Keď defekt nejde spraviť

Atmosféru farbistého, kvetnatého, plodného, hravého prostredia dopĺňajú nielen pestré, nápadité ilustrácie Martiny Matlovičovej, ale hlavne akýsi „hryzavý" pocit vzduchoprázdna. Avšak nejde o prázdnotu s nádychom deziluzívnosti, sklamania či životnej teatrálnej tragiky. Skôr tu ide o akýsi sterilný ostrovček v duši človeka, kúsok „sveta", ktorý podľahol ničote, bunku, hynúcu v ľudskom organizme: „Fučí mi duša, na tebe som pichla, to Boh ma skúša, a ty ma bolíš v krku ako ihla" (s..114), „Veselo s prestreleným srdcom ako Chaplin dohrám ďalšiu etudu neboj sa, potom odšmatlem sa domov, žiadne trable so mnou nebudú" (s.126), „Často stváram čudné veci, som tvoja Pipi Čierna čiapočka aj Karkulka, často ma to, čo robím, bolí" (s.22), „Ja Boha nosím v srdci, niekedy je veľmi ťažký, no nerátam to na kilá" (s.9).

Mlčať pri ľuďoch, hovoriť pri nemých

V Diere do svetra prebieha, a zároveň neprebieha „poro-dorozumievanie", kontakt človeka s človekom. Na jednej strane sa tu evokuje pocit obchádzania ľudského elementu, akoby nemal čo ponúknuť: „Život je taký – najviac som medzi ľuďmi, keď od nich všetkých bočím," (s.17). No na strane druhej s nami ako čitateľmi nadväzuje kontakt svojím rozprávaním: „Aj pohyb tieňa beriem ako výzvu prehovoriť" (s.34), prostredníctvom ktorého sa nám odhŕňa autorkina bytostná substancia.

Záver

Kniha Veroniky Šikulovej je atmosférická, pocitová, náladová, farebná, nostalgická, jemná, evokujúca pozitívny životný pocit, hravá, rytmická, pokojná, trpká, ale hlavne veľmi intenzívna. Napriek tomu, že v nej čitateľ nenájde koherentný príbeh, určite sa mu omnoho viac odhalí vo fragmentoch, ilustrujúcich skutočnú individuálnu ľudskú povahu, podstatu, to gro človeka, čo tak v súčasnosti absentuje.

Informácie o knihe

Diera do svetra, Veronika Šikulová

Žáner: Slovenská literatúra
Jazyk: SK
Vydavateľ: SLOVART
Rok vydania: 2012
Počet strán: 128

Zobraziť viac Kúpiť na bux.sk

Naše hodnotenie

80%

 

Život je taký – najviac som medzi ľuďmi, keď od nich všetkých bočím.

Klady

• konzistentnosť
• lyrickosť
• smutno-krásne rozprávanie o živote

Zápory

• nie pre každého

Informácie o autorovi

Lenka Macsaliová Redaktorka a korektorka

Filmový teoreticko-praktický samouk, večne nespokojná čitateľka, recenzentka webu booksite.sk, tvorkyňa zábavno-kritickej relácie Inferno na Polici, korektorka na voľnej nohe, šedá eminencia gamesite.sk a v súčasnosti interná doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV.

Ďalšie články od tohto autora

• Ernest Hemingway – Zelené pahorky africké 19. feb 2016
• Jojo Moyesová – Strieborný záliv 03. okt 2015
• Recenzia: Cheryl Strayedová – Divočina 08. sep 2015
• Alica Eštoková - Eliza: Zvádzaj ma pomaly 31. máj 2015
• Jude Deverauxová - Pravá láska 18. mar 2015