William Faulkner – Keď som umierala

„Sú ľudia, čo tvrdia, že nevedia pochopiť vašu prózu, ani keď si ju prečítajú dva či tri razy. Čo by ste im radili?           
Prečítať si ju štvrtý raz“ (s. 243).

Na úvod som použila rovnaké slová, akými Ján Vilikovský otvára svoj doslov ku knihe Keď som umierala. A nie náhodne. Keď čítate Faulknera, neočakávajte konvencie. Namiesto nich sa ponorte do hlbokej psychiky postáv, ktoré síce nemajú výnimočný dar vyjadrovania. Sú to obyčajní ľudia, ba dalo by sa povedať, že i nepochopení či nepochopiteľní, ale predsa je v nich niečo, čo čitateľa núti zistiť čo-to viac o tom, prečo konajú práve tak, ako konajú. A oni? Nuž, nechajú vás skĺznuť len po povrchu, ale napriek tomu všímavému čitateľovi odhalia omnoho viac.

Keď som umierala nie je kniha, ktorú by ste si prečítali, keď prídete po náročnom dni z práce domov. Svet piatich súrodencov, ich rodičov a blízkych je totiž svetom samým o sebe a ten možno vnímať všetkými zmyslami. V ňom sa bez odvrávania plnia sľuby i tých, ktorí sú už po smrti. Tak sa všetci súrodenci a ich otec po smrti matky vydávajú na strastiplnú cestu do Jeffersonu, kde ju sľúbili pochovať. Lebo keď sa niečo sľúbi, tak sa to musí aj dodržať. Tento silný rodinný zväzok im napokon umožňuje prekonať to, čo by iní nezvládli. Z ich úst nevychádza ani slovko sklamania či sťažností. Aj samotné úvahy o smrti matky sú až desivo pragmatické, no takí sú Bundrenovci, a taký je aj ich príbeh.

Každá kapitola má iného rozprávača, a práve to umožňuje výborne rozlíšiť a charakterizovať aspoň hlavné postavy, pričom každá z nich má iný jazykový prejav a psychológiu. Navyše, na jednu udalosť sa takto nazerá viacerými pohľadmi a neraz to čitateľovi vyslovene pomáha zorientovať sa v deji. Miestami sa jednotlivé prejavy môžu javiť ako nezmyselné zlátaniny nehodiacich sa slov, ale aj tie sú výrazom istého rozpoloženia postáv. Najmladší zo súrodencov, Vardaman, svoju mamu vidí v rybe, pretože tá mu bola najmilšia. Jewel v koňovi, ktorého miloval a nenávidel, pretože taký bol aj jeho vzťah s matkou. Cash, ten sa matke neodvďačuje slovami, ale poctivou prácou, za ktorou iní vidia ľahostajnosť: „A Cash, ten rád píli tie dlhé horúce smutné žlté dni na dosky, a k niečomu ich pribíja“ (s. 27).          
Kto však chce Faulknerovo dielo pochopiť (alebo sa k pochopeniu aspoň priblížiť), musí vedieť čítať medzi riadkami.

Naše hodnotenie

Ale nie som si až taký istý, či má niektorý človek právo povedať, čo je bláznivé a čo nie. Je to, ako keby bol v každom človeku ešte niekto iný, kto sa dostal za hranice zdravého rozumu či šialenstva, a ten sa díva na rozumné i šialené konanie toho človeka s rovnakou hrôzou a s rovnakým úžasom (s. 221).

Klady

• zobrazenie psychiky postáv
• filozofické úvahy
• viacero náhľadov na situáciu
• nekonvenčnosť vyjadrovania

Zápory

• nekonvenčnosť vyjadrovania
• dielo sa nedá pochopiť z každej vety, len ako celok

Informácie o knihe

Keď som umierala William Faulkner

• Žáner: Svetová klasika, Spoločenské romány
• Jazyk: SK
• Vydavateľ: IKAR
• Vydanie: 2016/02
• Počet strán: 264
• ISBN: 978-80-551-4627-0

Zobraziť viac Kúpiť na bux.sk

Informácie o autorovi

Ivana Vrabľová 

"Mám rada vôňu pokosenej trávy, prebúdzanie sa za prvých ranných lúčov svetla, prechádzky naboso po pláži a východy slnka, ktoré berú dych. Život mi dáva a ja to spíšem. Alebo nakreslím. Alebo..."

Ďalšie články od tohto autora

• Benjamin Ludwig – Vo svete Ginny Moonovej 26. okt 2017
• Zuzana Štelbaská – Reflex. Skutočné príbehy 11. aug 2017
• Alica Eštoková – Parížske slnko 04. aug 2017
• Don Miguel Ruiz Jr. – Umenie sebapoznania 28. júl 2017
• John Thavis – Vatikánske tajomstvá 26. apr 2017