Alica Eštoková – Parížske slnko

Parížske slnko, slovenský chaos

Sloveniek, ktoré sa zaľúbia do príslušníkov inej krajiny, národa či rasy, je čoraz viac. Autorka v tomto príbehu teda stavila na v súčasnosti dobre známu tému. Jej spracovanie však podľa môjho názoru nie je najšťastnejšie.

Podnadpis knihy – Zamilovala som sa do moslima – by sa mal ešte trochu upraviť. Jeho pravá verzia by mala znieť takto: Zamilovala som sa do umierneného moslima, zároveň aj do Slováka a prestala som popri tom myslieť na čokoľvek iné. Hlavná hrdinka Sofia totiž, keď je zaľúbená, nevidí ďalej ako na špičku svojho nosa. Najprv sa totižto zaľúbi do moslima, s ktorým chce prežiť celý život, no následne sa po jednom krátkom rozhovore pod Eiffelovkou zamiluje aj do Slováka, samozrejme, že aj s ním chce zrazu stráviť zvyšok svojho života. Ak by šlo o mladú osemnástku s hlavou v oblakoch, neskúsenú v reálnom svete, tak by bol príbeh uveriteľnejší. Sofia však už nebude najmladšia (i keď sa jej vek z príbehu nedá dozvedieť), pretože má za sebou už jedno stroskotané manželstvo. Čitateľka chce uveriť, že bude už trochu opatrnejšia a uvedomelejšia, to sa však nestane. Napriek tomu, že ešte nie je rozvedená, žije s jedným chlapom a stretáva sa s druhým, navyše, tento totálny chaos je jediné, čo ju v živote zaujíma. O to zarážajúcejší bol pre mňa, vnímavú a citlivú čitateľku, jej vzťah s vlastným synom, na ktorý dáva autorka v príbehu najmenší dôraz, aj keď práve ten je, podľa môjho názoru, v živote ženy najdôležitejší. Sofii totiž nevadí, že jej chlapča žije u starých rodičov, a preto ho vídava len cez víkendy. Spokojne si ďalej žije svoj milostne plný život, zatiaľ čo na svoje vlastné dieťa zvysoka kašle.

Najrušivejšími časťami príbehu sa stali všetky predsudky a typizácia národov. Slováci sa v knihe správajú ako (podľa autorky) typickí Slováci – neprístupní voči iným kultúram, vznetliví a zatvrdnutí. Ich predpojatosť sa Sofia snaží prebúrať neustálym opakovaním, ktoré už pôsobí otravne, že v prípade jej priateľa ide o úplne umierneného moslima. Autorka má vo všeobecnosti potrebu vysvetľovať súvislosti veľmi explicitne, čo je pomerne rušivé. Tak sa zbytočne dozvedáme o tom, že si postavy písali „cez aplikáciu Viber“, „nocovali v zámku Villier“ a že Sofia jazdí na „golfe“. Dané informácie, podľa mňa nadbytočné, textu nedodávajú charakter, akým by mal disponovať. Vymenúvanie parížskych pamiatok či podnikov totiž v čitateľovi, ktorý v Paríži nikdy nebol, nič neevokuje. Kvôli týmto informáciám navyše text miestami, najmä spočiatku, pôsobí skôr ako cestopis než ako román.

Dej plynie celkom jednotvárne, postavy sú plytké a ich konanie predvídateľné. Teda až do okamihu, keď sa z tohto faktograficko-cestopisného románu stáva kriminálka. Takýto zvrat sa k príbehu podobného charakteru nielenže nehodí, ale nie je ani náležito spracovaný.

Naše hodnotenie

Kniha Alice Eštokovej ostáva len na povrchu. Na povrchu cestopisu, ku ktorému smeruje; na povrchu kriminálky, ktorou sa zrazu stáva; dokonca aj vzťahy medzi postavami sú plytké a nudné. Skutočnosť, že čitateľ vie takmer aj o tom, akú salámu si hlavná hrdinka dala na raňajky, považujem za nadbytočnú a otravnú. Pre mňa „žiadna sláva“.

Klady

• krátke kapitoly

Zápory

• plytké postavy a naivná hlavná hrdinka
• typizácia
• nejednotnosť žánru
• nehodiaca sa kriminálna zápletka
• zbytočné informácie

Informácie o knihe

Parížske slnko Alica Eštoková

• Žáner: Slovenská súčasná
• Jazyk: SK
• Vydavateľ: IKAR
• Vydanie: 2017/03
• Počet strán: 224
• ISBN: 978-80-551-5308-7

Zobraziť viac Kúpiť na bux.sk

Informácie o autorovi

Ivana Vrabľová 

"Mám rada vôňu pokosenej trávy, prebúdzanie sa za prvých ranných lúčov svetla, prechádzky naboso po pláži a východy slnka, ktoré berú dych. Život mi dáva a ja to spíšem. Alebo nakreslím. Alebo..."

Ďalšie články od tohto autora

• Benjamin Ludwig – Vo svete Ginny Moonovej 26. okt 2017
• Zuzana Štelbaská – Reflex. Skutočné príbehy 11. aug 2017
• Don Miguel Ruiz Jr. – Umenie sebapoznania 28. júl 2017
• John Thavis – Vatikánske tajomstvá 26. apr 2017