Modlitba je mocná zbraň

Na základe tejto výnimočnej knihy vznikol film Alexa a Stephena Kendrickovcov. Áno, je tú kniha plná nádeje, sily a optimizmu. Príbeh Oratórium s podtitulom Modlitba je mocná zbraň napísal Chris Fabry.

Tony a Elizabeth Jordanovci majú všetko.
Skvelú prácu, krásnu dcéru a vysnívaný dom. Ich svet sa napriek všetkému rúca. Tony sa kúpe v pracovných úspechoch, flirtuje s pokušením a svoju dcéru a manželku ani poriadne nevníma.
Elizabeth sa potáca na dne a práve vtedy stretne vzácnu pani Claru. Clara jej od základu zmení život. Radí jej, aby sa z hĺbky duše modlila za pomoc proti neviditeľnému nepriateľovi, ktorý ohrozuje jej rodinu...

Keď chceme, aby sa národy opäť postavili na nohy,
musíme najskôr pokľaknúť.
BILLY GRAHAM

Fabryho kniha je vynikajúci prameň pre každého kresťana. Naučí vás veľmi mnoho o hĺbke a pokore vašej modlitby. Prehĺbite svoj vzťah k Bohu, zažijete novú pozitívnu zmenu a zistíte, že v ťažkých chvíľach vás modlitba nielen podrží, ale stane sa účinným pomocníkom.
Príbeh Oratórium vás strhne svojou vrúcnosťou, a hoci sa vám pred očami odvíja životná dráma, je plná láskavého humoru.

Známy autor Chris Fabry má obrovský zástup fanúšikov nielen vo svojej domovine, ale aj na celom svete. Jeho lyrická próza a príbehy vykúpenia uchvacujú čitateľov aj poslucháčov jeho šou Chris Fabry Life!

Začítajte sa do novinky Oratórium:
Pani Clara

Bola to stará žena so sivými vlasmi a s tmavou pokožkou. Keď zaparkovala auto pri cintoríne, uľahčene si vydýchla, akoby schopnosť zatiahnuť ručnú brzdu bola odpoveďou na modlitbu. Rozhodne kráčala okolo náhrobných kameňov a keď videla známe mená, podvedome prikyvovala. Vybaviť si k nim aj tváre už bolo náročné. Pohybovala sa nemenným tempom a každý krok ju viedol bližšie k cieľu, k náhrobku s nápisom Williams. Prišla k nemu, zastala a vdýchla čerstvý pach zeminy.
Vo vzduchu akoby sa vznášala vôňa po daždi.
„Vždy si mal dážď rád, však, Leo?“ vyslovila nahlas. „Veru áno. Zbožňoval si ho.“
Počas týchto posvätných chvíľ Clara Williamsová vedela, že v skutočnosti nehovorí s manželom. Uvedomovala si, kde sa nachádza jeho duša – že to nie je v zemi pod náhrobkom. Takéto rozhovory jej však vyjasňovali myseľ a jedinečným spôsobom ju spájali s minulosťou. Mohla hľadieť na fotky Lea oblečeného vo vojenskej uniforme a na niekoľko vyblednutých obrázkov, ktoré so sebou nosil, keď sa vrátil z Vietnamu. Hoci trochu prežívala jeho blízkosť, nič sa nevyrovnalo pocitu, keď rukou prešla po kameni, prstami pohladila vyryté meno a upravila malú vlajku na náhrobku. Tá nikdy nesmela chýbať.
Clara netušila, ako vojna vyzerá. Poznala ju iba z manželových fotiek. Nemohla sledovať vojnové filmy, najmä nie dokumenty, ktoré ponúkali zrnitý obraz bojujúcich mužov, plamene napalmu a pušiek M16 na nahých telách. Stanicu, ktorá taký program vysielala, rýchlo preladila. Priveľmi ju to zožieralo.
Clara však poznala iný typ konfliktu. Každý deň sa odohrával na šiestich miliardách bojísk v ľudských srdciach. Vedela dosť o vojne, aby si uvedomila, že na nejakom mieste chránenom pred guľkami a bombami je ukrytý niekto, kto vyvinul stratégiu.
Predstavila si manžela, ako uprene hľadí na mapy a súradnice. On a jeho muži, všetci spotení, unavení a vystrašení, analyzovali kroky nepriateľa a mobilizovali zdroje, aby vedeli zastaviť jeho postup. Odkedy Leo zomrel, počula príbehy o jeho odvahe a obeti, ktorú priniesol pre svojich ľudí.
„Teraz potrebujeme silných mužov, Leo,“ povedala. „Takých, ako si ty. Nezlomných, so zlatým srdcom.“
Leovo srdce však stíchlo predčasne a nechalo ju samu s desaťročným synom. Jeho smrť prišla tak náhle. Nebola
na ňu pripravená. Ako tridsiatnička sa nazdávala, že má kopu času a čaká ju dlhý život. Tak to však nefunguje. Život má vlastnú stratégiu.
Clara si opatrne kľakla k náhrobnému kameňu, trhala burinu a spomínala na deň, keď tam pred štyridsiatimi rokmi stála so svojím jediným synom.
„Keby si tak mohol vidieť Clydea,“ vzdychla si. „Veľmi sa na teba podobá, Leo. Hovorí ako ty, má podobné maniere. Smeje sa potichu a s ľahkosťou. Kiežby si videl, aký muž z neho vyrástol!“
Pred štyridsiatimi rokmi stála na tom istom mieste s Clydeom a hľadela na náhrobné kamene, ukrývajúce tých, ktorých milovali iní.
„Mama, prečo musia ľudia zomrieť?“ spýtal sa.
Odpovedala mu prirýchlo. Vysvetlila, že smrť navštívi každého a citovala z Listu Hebrejom, ako je ustanovené, že všetci raz zomrú a potom bude súd. Vzápätí si uvedomila, že syn nepotrebuje teológiu, ale niečo celkom iné. Kľakla si tam, kde aj teraz, a podelila sa s ním o tú najväčšiu pravdu, akú poznala.
„Neviem, prečo všetci musia zomrieť, synček. Nemyslím si, že Boh chcel pre nás smrť, no niečí plán to bol. Verím, že Pán je taký veľký a mocný, že ho vie využiť. Ide tu o viac, ako sme schopní vidieť.“
Clyde na ňu len so slzami v očiach hľadel. Objala ho a plakala s ním. Čím viac sa pýtal, tým pevnejšie ho stískala. Slová sa vznášali ku korunám stromov a poletovali vo vetre. Ešte vždy cítila synovo objatie.
„Nikdy som nepremýšľala nad tým, že zostarnem,“ priznala sa manželovi a zadívala sa na vráskavú pokožku na rukách. „Pokúsila som sa pokračovať a opäť sa vrhnúť do života. Štyridsať rokov uplynulo ako voda. Snažila som sa vziať si od Boha ponaučenie.“
Vstala a oprášila si kolená od trávy. „Prepáč, Leo. Rada by som sa vrátila v čase a skúsila to znova. Kiežby som dostala druhú šancu. Je to však v poriadku. Odpočívaj v pokoji. Očakávam, že sa onedlho uvidíme.“
Ešte chvíľu tam postávala a dala sa zaplaviť spomienkami, potom sa vybrala na dlhú cestu k autu. Vtom začula hlasy. Asi o tridsať metrov ďalej sa hádal muž so ženou. Clara nezachytila, čo vravia, no mala chuť nimi zatriasť, ukázať na náhrobky a povedať im, že zápasia v nesprávnom boji. Chcela ich upozorniť na skutočného nepriateľa a tiež im pripomenúť, že víťazstvo nepríde náhodou. Dá sa dosiahnuť vytvorením stratégie a mobilizáciou zdrojov.
Dvojica nasadla do auta a odišla. Clara sa došuchtala k svojmu vozidlu, nastúpila a zrazu mala problém lapiť dych. „Mám pocit, akoby sa pri každej mojej návšteve cintorín zväčšoval a zväčšoval,“ zamrmlala.
V ušiach jej zaznel Leov smiech, trpko-sladká ozvena dávnych čias.

PRVÁ KAPITOLA

Skôr ako Elizabeth Jordanová zaklopala na dvere domu, ktorý mala predať, všimla si, že je na ňom všetko zlé. Videla chyby v terénnych úpravách, pukliny v príjazdovej ceste a tiež problém s odvodnením strechy blízko garáže. Tesne predtým, ako tri razy zaklopala, zbadala, že sa na rímse olupuje farba. Bola to jej práca. Prezentácia je prvoradá. Prvý dojem na potenciálneho kupca sa dá urobiť len raz.
Keď uvidela svoj obraz v okne, vystrela plecia a upravila si tmavé sako. Vlasy mala začesané dozadu, čím odhalila svoju pútavú tvár s výrazným nosom, vysokým čelom a čokoládovou pokožkou. Elizabethin rodokmeň siahal stopäťdesiat rokov do minulosti. Pred desiatimi rokmi sa s manželom a malou dcérkou vybrala na juh Spojených štátov, kde kedysi žila jej pra- pra- prastará matka. Malá chatrč a ostatné ubytovacie jednotky pre otrokov boli prerobené a majitelia hľadali príbuzných po krajine. Keď sa tadiaľ prechádzala, mala pocit, akoby sa dotýkala sŕdc svojich predkov. Pri predstave, aký viedli život, potláčala slzy. Dcérku silno stískala a ďakovala Bohu za vytrvalosť svojho ľudu, odkaz, ktorý zanechal, a za to, že má možnosti, o ktorých sa jej predkom ani nesnívalo.
Elizabeth čakala, kým sa otvoria dvere, a potom sa usmiala na o trochu mladšiu ženu. Melissa Taborová zvierala v rukách škatuľu s domácimi potrebami a usilovala sa medzi hlavou a plecom udržať mobil. Ústami naznačila dokonalé O.
„Mami, musím končiť,“ oznámila do telefónu.
Elizabeth sa usmiala a trpezlivo čakala.
Melissa ponad plece zvolala: „Jason, David, odložte loptu a pomôžte mi so škatuľami!“
Elizabeth sa chcela načiahnuť a pomôcť žene pred sebou, no musela sa rýchlo zohnúť, lebo ej popri hlave preletela lopta, ktorá potom neškodne poskakovala po dvore. Zasmiala sa.
„Och, prepáčte!“ ospravedlnila sa Melissa. „Vy ste asi Elizabeth Jordanová.“
„Presne tak. Predpokladám, že vy budete Melissa.“
Kým si triasli rukami, Melisse takmer vypadla škatuľa. „Áno, ospravedlňujem sa. Práve sme sa začali baliť.“
„To je v poriadku. Pomôžem vám?“
Popri nich sa prešmykol muž, ktorý niesol kufrík a papiere zopnuté v rýchloviazači. „Zlatko, o druhej musím byť v Knoxville. Šatník som dokončil.“ Zamával plyšovým medveďom a vhodil ho do škatule. „Bol v chladničke.“
Keď prešiel okolo Elizabeth, zastal a ukázal na ňu. „Realitná maklérka,“ vyhlásil hrdo. Neoznačil ju menom, ale pracovným zaradením. Vo svojej mysli ju práve zaškatuľkoval.
Elizabeth sa usmiala a namierila naňho ukazovák. „Softvérový reprezentant.“
„Odkiaľ to viete?“ zaujímal sa prekvapene.
„Je to napísané na vašom rýchloviazači.“ Aj ona bola dobrá v zaraďovaní do kategórií a komentovaní. Potrebovala zapracovať na vytváraní vzťahov s ostatnými. Najmä so svojím manželom.
Muž sa zadíval na zakladač, prikývol a zasmial sa, akoby naňho maklérkine pozorovateľské schopnosti urobili dojem.
„Rád by som sa zdržal, ale musím bežať. Manželka vám povie o dome všetko, čo bude treba. Uvedomujeme si, že je v hroznom stave a dohodli sme sa, že z toho obviníme deti.“ Vrhol pohľad na Melissu. „Večer ti zavolám.“
„Ľúbim ťa,“ odvetila Melissa, ktorá v rukách ešte vždy držala škatuľu.
Potom odkráčal k autu. Cestou išiel okolo lopty, no zjavne si ju nevšimol.
„Je mi to jasné,“ konštatovala Elizabeth. „Môj manžel robí to isté pre farmaceutický priemysel.“
„Och,“ zareagovala Melissa. „Aj jeho unavuje cestovanie?“
„Mám pocit, že nie. Myslím, že mu šoférovanie pomáha vyjasniť si myseľ. Nemusí celý deň sedieť zatvorený v kancelárii.“
„A vy zatiaľ ukazujete ľuďom domy a uzatvárate s nimi veľké dohody.“
Elizabeth vošla dnu a okamžite zaregistrovala dvanásť vecí, ktoré sa musia zmeniť, ak sa má dom predať. Zasa ten prvý dojem. Rozhodla sa však, že nespomenie všetky, lebo si v Melissiných očiach všimla paniku.
„Hovorí sa, že okrem smrti a rozvodu je sťahovanie najstresujúcejším zážitkom v živote,“ poznamenala a chytila ženu za plece. „Predpokladám, že sa nesťahujete po prvý raz.“
Melissa pokrútila hlavou. „Tieto škatule sme použili aj naposledy.“
Elizabeth prikývla a všimla si, že v jamke na stene nie je farba, no usilovala sa sústrediť na to, čo bolo podstatné. „Zvládnete to,“ dodala.
Vtedy po schodoch zbehol chlapec so strapatými svetlými vlasmi. Za ním sa hnal druhý, ktorý mával tenisovou raketou. Obaja boli rovnako starí ako Elizabethina dcéra a mali toľko energie, že by ňou mohli zásobovať malé mesto na celý rok. Kto potrebuje elektrárne a veterné mlyny, keď sú k dispozícii pubertiaci?
Melissa si povzdychla. „Ste si tým istá?“

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018