Kauza Cervanová ožíva v knihe

Kauza Cervanová je opäť strhujúce čítanie, v ktorom autor použil citáty z vyšetrovacieho i súdneho spisu, ako aj zo súvisiacich kriminalistických a spravodajských operácií.
Knihu napísal Peter Tóth, ktorý už má na svojom konte dve pozoruhodné knihy: Krycie meno Bežec a Komando 52.
Návod na čítanie je obsiahnutý v podtitule Ako vrahovia klamali verejnosť a vysmievali sa spravodlivosti. Okrem napätia podáva zdrvujúcu kritiku mediálnej manipulácie, založenej na vykresľovaní vrahov ako obetí, čím je tento takmer 40 rokov starý príbeh aktuálny aj dnes.

Kniha obsahuje aj DVD s dosiaľ nedostupnými dokumentmi z vyšetrovania, sledovania vrahov a ich spojencov, fotografiami či zvukovým záznamom výpovede jedného z vrahov Ľudmily Cervanovej.

„Kauza Cervanová je príbeh, ktorý má niekoľko vrstiev,“ vysvetľuje autor Peter Tóth. „Ako bývalého novinára ma veľmi zaujíma štrukturálna stránka toho, ako vznikajú mediálne manipulácie, tie podvody, ktoré sú nám servírované ako pravdy."

"Myslím si, že to bude nové čítanie aj pre tých vrahov. Sú tam dokonca také okolnosti, ktoré ani im nie sú známe. Som zvedavý teda, aká bude reakcia verejnosti," dodal sudca Juraj Kliment.

Začítajte sa do novinky Kauza Cervanová od Petra Tótha:

Hlavný televízny program sa končí. Je okolo jedenástej hodiny nočnej. Matka s dospelou dcérou sa chystajú na spánok. Avšak cez otvorené okno počujú ženské volanie o pomoc. Za roky, čo bývajú v susedstve vysokoškolských internátov, si už na nočné výkriky aj na hluk z UNIC klubu zvykli. Nevenujú im preto pozornosť. Toto je však niečo úplne iné, také úpenlivé volanie ešte nikdy nepočuli. Vybiehajú z domu, aby zistili, čo sa to tam vonku deje. Kým dobehnú k bránke, od cesty sa ozýva škrípanie bŕzd a vzápätí ďalšie výkriky. Tentokrát počujú mužský hlas: „Nič som vám neurobil, nebite ma!“ Potom už nepočuť vôbec nič, len zvuk vzďaľujúceho sa auta.

Zamestnanec Pozemných stavieb Nitra je starý známy alkoholik. Od skončenia pracovnej smeny toho vypil neúrekom. Tackajúc sa vchádza do priestoru pod konečnou zastávkou autobusu číslo 39 práve vo chvíli, keď sa tam veľkou rýchlosťou, s už zapnutými reflektormi, valí svetlé auto zahraničnej výroby. Vodič prudko brzdí, auto zastavuje. Robotník nadáva, že ho auto osvetľuje, a v tom z neho zo strany spolujazdca vystupuje agresívny frajer, ktorý pred niekoľkými chvíľami dal facku fúzatému chalanovi a ktorý sa len niekoľko desiatok sekúnd pred touto kolíziou spolu s ďalším komplicom zmocnil úbohej študentky. Aj teraz sa chystal zauškovať opitého neboráka, čo ani len netuší, kde je a čo sa okolo neho deje. Padajú vulgárne výrazy a vyhrážky. Stavebný robotník sa preľakne a nahlas kričí, aby mu podráždený corgoň neubližoval.

Z auta sa vykláňa šofér. Dohovára kamošovi, aby nebláznil a nechal opilca tak. Rozzúrený agresor znova nasadá, auto sa veľkou rýchlosťou rozbieha dolu Mlynskou dolinou. Opäť má zhasnuté svetlá. Šofér reflektory zapína, až keď si je istý, že zašiel dosť ďaleko na to, aby si tí, čo stoja na zastávke, nemohli prečítať jeho poznávaciu značku. Na konci Mlynskej doliny auto odbáča doprava a mizne v uliciach nočnej Bratislavy.

Dve brigádničky, z ktorých jedna bola pri internátnych skladoch na malej potrebe a druhá jej robila garde, sú približne na polceste medzi úzkou cestičkou, spájajúcou široký chodník s dolným parkoviskom, a hlavným vchodom do internátu, keď sa z tmy za ich chrbtami ozýva úpenlivé ženské volanie o pomoc: „Nechajte ma! Pomóc!“ Sestrička a pedagogička sa obzerajú. Niekoľko desiatok metrov pod nimi stojí auto, čo ich skoro zrazilo. Vidia tmavé tiene a potom počujú rýchly odpich a svetlý voz sa im stráca z dohľadu.

Svedkom tej istej scény, len z perspektívy najvyšších poschodí internátu Ľudovíta Štúra, je aj študent, čo na balkóne bafká nočnú cigaretu. Vidí, ako pri nejakom dievčati zastavuje neosvetlené vozidlo. Vystupujú z neho dvaja muži a nasilu doň ťahajú mladú ženu, ktorá kričí a prosí neexistujúceho záchrancu o pomoc. Keď sa jej tí dvaja zmocnia, auto sa rýchlo pohýna a zase prudko brzdí za zastávkou autobusu. Takmer zráža naliateho robotníka, vracajúceho sa na ubytovňu z pohostinstva Fajka, kde, ako vieme, skonzumoval dnešnú poslednú dávku alkoholu.

Na zábradlí pri hlavnom vchode ešte stále sedí trojica mládencov. Zo vzdialenosti približne 110 metrov aj oni pozorujú dianie na neosvetlenej časti širokého chodníka, kde zo svetlého auta vystupujú dvaja muži a zmocňujú sa dievčaťa, ktoré zúfalo volá o pomoc. Keď okolo nich prechádzajú zdravotná sestrička s budúcou učiteľkou, pýtajú sa dievčat, čo sa to tam dolu stalo. Obe sú príliš vystrašené na to, aby sa po tomto zážitku dávali do reči s tromi neznámymi mužmi. Len odvrknú niečo v tom zmysle, že sami dobre videli a počuli, čo sa stalo, a miznú v útrobách internátu.

Mladučké dievča, ktoré v noci 9. júla 1976 zmizlo spred internátu Ľudovíta Štúra, okrem páchateľov viac nik živé nevidel. Keď skoro ráno neprichádza do Košíc, snúbenec jej okamžite posiela na internát znepokojený telegram. Odpoveď neprichádza a jeho obavy sú s pribúdajúcim časom čoraz väčšie a predtuchy stále pochmúrnejšie. Študentka sa nevracia na internát ani v nedeľu večer, ani v nedeľu v noci, ba ani v pondelok ráno. Hľadá ju snúbenec. Hľadajú ju priatelia. A hľadajú ju aj rodičia. Otec nahlasuje v pondelok 12. júla 1976 nezvestnosť dcéry, študentky druhého ročníka medicíny. Volá sa Ľudmila Cervanová.

Prečítajte si emotívny predhovor mamy zavraždenej na LepšíDeň.sk.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018