V Republike sa lovecká sezóna nikdy nekončí

Správu som napísal na kamarátovom obstarožnom písacom stroji. Počuli sme síce aj o mobiloch, počítačoch a o akomsi internete, no všetko sa stratilo v elektromagnetickom poli vybuchujúcich bômb.

Omega. Tak volali ten deň. Definitívny koniec.

Strhujúce akcie, intenzívna romanca a silné emócie. To je nový dobrodružný triler Korisť od Toma Isbella, ktorý vyštudoval herectvo a pôsobil po boku takých hviezd ako Robert de Niro, Sarah Jessica Parker, či Ed Harris.

Divé zvieratá nikdy nezabíjajú bezdôvodne.
Jedine človek sa vyžíva v smrti a trápení svojho druhu.

Nová vláda nad vojnou zničenou krajinou vyhlási stanné právo a obyvateľstvo rozdelí do táborov. O dvadsať rokov nato skupinka bažantov, ako ich označujú, zisťuje, že svet je iný, než im tvrdili. Poznačení radiáciou putujú do záchytných táborov, kde z nich vychovávajú korisť, nevyhnutnú súčasť každého lovu. Jedinou nádejou je útek do susednej krajiny, lenže lovci pozorne sledujú stopu. Utečenci bojujú za lepšiu budúcnosť a čelia nielen sadistickým chúťkam svojich nepriateľov, ale aj vnútorným výzvam na ceste k osobnej zrelosti.

Začítajte sa do úryvku z dobrodružného trileru Korisť:

Prológ

Z končekov prstov mu na podlahu kvapká krv. Na mozaike z bielych šesťuholníkov vyrastajú červené bodky. Kvapky, potom mláčka, rybník, jazero.

Krv. Tmavnúca krv. Zráža sa mu pred očami.

Pohľad sa mu zúži, akoby vošiel do tunela. Svet stemnie.

Rukou sa oprie o zakrvavenú stenu. Prsty má pritlačené o kachličky. Chce sa mu kričať, no slová mu uviaznu v hrdle. Nakoniec spadne na podlahu.

Očami prejde po noži. Čepeľ sa krvavo leskne. Krv. Jeho vlastná krv.

Tma hustne. Svet sa scvrkne do špendlíkovej hlavičky. Únava sa doňho opiera ako letný lejak.

Záverečná, pomyslí si. Blíži sa koniec.

Otvoria sa dvere, ale to už nepočuje, rovnako ako nepočuje kroky ani trhanie látky. Improvizované škrtidlo. Zdvihnú ho a vynesú cez dvere. Preč z čiernobieleho sveta postriekaného červenými bodkami.

1

Našli sme ho v nedeľu ráno. Viedli nás tri kane krúžiace na blankytne modrej oblohe. Ležal v strži, kde sa krajina podvoľuje púšti.

Na samej hranici Pustatiny.

Čakali sme vačicu. Možno vlka. Určite nie decko opražené ako vajce a skrčené v deravom tieni akéhosi kríka.

Nebol mŕtvy, no keby sme ho nenašli, čochvíľa by to mal za sebou. Možno o niekoľko hodín. A tento príbeh by sa nestal. Nebolo by o čom písať, pretože v to neskoré jarné ráno, keď sme ho dehydrovaného našli na kraji púšte, sa všetko zmenilo.

Bol približne v našom veku a mal vlasy vo farbe piesku. Ležal s natiahnutými rukami a nohami, takže vytváral čosi ako veľké X. Rus utekal do tábora upovedomiť veliteľov a my sme ho medzitým s Fakľom obrátili. Tvár mal spálenú slnkom, pery popraskané, viečka opuchnuté. Na tmavom tričku a džínsach sa zreteľne črtali slané fľaky. Prekvapujúco bol bosý. Bosý človek v púšti! Chodidlá mal posiate krvavými pľuzgiermi veľkými ako minca a zanesenými špinou.

Dali sme mu trocha vody z poľnej fľaše. Niečo sa mu dostalo do hrdla, zvyšok stiekol po zaprášenom krku a zanechal po sebe skrútené cestičky.

Spoza dún sa ozvali džípy. Chalan sa pohol, oči mal úzke ako štrbina.

„Žije!“ skríkol Fakľa. Vždy mal dar spozorovať očividné.

Chlapec čosi nezrozumiteľne zamrmlal. Zohol som sa a chorú nohu som vykrútil do strany, aby som mu mohol priložiť ucho na pery.

„Čo si vravel?“ spýtal som sa.

Dal som mu ešte glg vody. Znova sa pokúsil prehovoriť, ale nebolo mu nič rozumieť, akoby niekto dupal po skle.

Z prvého džípu vyskočil Rus a s ním aj major Karsten.

„T-t-tam,“ koktavo vyhlásil Rus a ukázal k nám.

„Zostaň tu,“ prikázal mu Karsten. Príkazy majora Karstena sa neodvážil nikto porušiť.

Kráčal k nám v púštnej uniforme a v piesku po ňom zostávali hlboké stopy. Kľakol si k chlapcovi, zdvihol mu pravú ruku a dôkladne ju skúmal. Všimol som si hrubú hnisavú popáleninu. Karsten si ju obzeral dobrých dvadsať sekúnd a až potom skúsil pulz. Medzitým dorazili ďalšie vozidlá, z ktorých vyskakovali vojaci.

„Odneste ho do ošetrovne,“ prikázal.

Vojaci naložili chlapca na nosidlá a šupli ho do džípu ako buchtu do pece. Motor zreval a vozidlo okamžite vyštartovalo do tábora.

„Kto ho našiel?“

Major nás prebodol pohľadom, oválnu tvár upieral na nás. Ostré slnko mu zvýraznilo hlbokú jazvu, čo sa ťahala od oka až po bradu.

„My traja,“ odpovedal Fakľa.

„Už ste ho niekedy videli?“

„Nie, pane.“

„Povedal niečo?“

Fakľa sa chystal odpovedať, no tentoraz som ho predbehol. „Skúšal to, pane, ale nič z neho nevyšlo.“

Karsten sa na mňa zahľadel. Ten pohľad som dobre poznal, no ešte viac som sa ho bál.

„Vôbec nič?“ spýtal sa.

„Nie, pane,“ zopakoval som.

Oči sa mu zúžili, zvažoval, či mi možno veriť. „Po návrate sa dostav s kompletným hlásením, Buchla. Ostatní naspäť,“ zakričal ponad plece. „Na jeden deň to stačí.“

Džípy vychrlili čierny dym a sunuli sa po piesku, až kým sa nestratili za hrebeňom.

„Ja som ho videl prvý,“ vyhlásil Fakľa, keď sa s Rusom borili v piesku. „Prečo nechce hlásenie odo mňa? Prečo Buchla?“

„Tak v-v-veľmi túžiš p-po stretnutí s Karstenom?“ čudoval sa Rus.

„To zase nie,“ pripustil Fakľa.

„Zavri teda k-klapačku.“

Tak je to odjakživa. Ľudia o mne rozprávajú, akoby som tam ani nebol. Občas mám pocit, že som neviditeľný. Mohol by som sa otočil a vybrať do Pustatiny a nikto by si to nevšimol. Asi preto mám rád knihy. Cítim sa s nimi dobre. Bezpečne.

Zospodu ma pálili nohy, žalúdok som mal stiahnutý. Stačilo si spomenúť na majora Karstena a prišlo mi zle. Zo všetkých dôstojníkov v Tábore voľnosti bol major Karsten najobávanejší.

Nešlo však iba o to. Klamal som. Ten chlapec totiž predsa len niečo povedal. Čosi, čo som počul iba ja. Slová, z ktorých sa mi ježili chĺpky na krku.

„Dostaň ma preč,“ povedal ešte predtým, než sa zjavili džípy. A potom to pre istotu zopakoval.

Musíš ma odtiaľto dostať.