Tajný Spolok náhradných dedičov

Hriešny dedič je nádherný ľúbostný príbeh plný vášne, intríg, humoru a napätia. „Ako stvorený pre všetkých, čo vyhľadávajú historické romance s prvkami dobrodružného románu,” napísal RT Book Reviews.

Lady Isabelle Fairlynová je romanticky založená slečna, ktorá rada sníva s otvorenými očami. Keď zistí, že Kelton Brice, do ktorého je zaľúbená, sa zasnúbil s jej sestrou Victoriou, rozhodne sa, že do konca sezóny si zaňho nájde primeranú náhradu: jej nastávajúci musí byť šarmantný, skvelý tanečník, musí sa dobre obliekať – skrátka, musí byť dokonalý…

Fallon St. James je všetko iné, len nie dokonalý džentlmen. Ako vodca tajného Spolku náhradných dedičov nemá na lásku čas a väčšinou sa drží v ústraní. Napriek tomu sa medzi ním a Isabelle zrodí priateľstvo a úprimná náklonnosť. A keď potom dievčinu napadne nepriateľ jej otca, ktorý by mohol zničiť spolok a jeho členov, Fallon sa musí rozhodnúť, či bude chrániť svoje životné dielo, alebo riskuje všetko, len aby zachránil ženu, ktorej zvodný úsmev mu berie dych…

Hriešny dedič je už piata kniha preložená do slovenčiny od tejto obľúbenej autorky. Predtým sme si mohli prečítať Ako prísť o lorda, Zaľúbený lord, či Milovať vojvodu. Prvé dve knihy z tejto „dedičskej“ série sa volali Divoký dedič a Neskrotný dedič – vzrušujúce romance o tajomnom Spolku náhradných dedičov.

Elizabeth Michelsová vyrástla v južnej Kalifornii na farme, kde sa pestovali vianočné stromčeky. Našťastie jej neskôr učarovalo písanie, veľa čítala a dnes si môžeme vychutnávať jej vlastné romance. „Milujem šťastné konce, také tie „žili šťastne až na veky vekov“. A tak ich aj píšem,“ tvrdí autorka.
Jej príbehy sú vždy o spletitých osudoch rodín, o nečakaných okolnostiach, ktoré postavám zasiahnu do života. Elizabeth je presvedčená, že ľudia sú ľudia a že v 19. storočí boli rovnakí ako v súčasnosti.

Začítajte sa do novinky Hriešny dedič:

Londýn, Anglicko
začiatok jari 1817

Po papieri tancovali siluety kvetín a ornamenty v tvare viniča vytvárali ozdobnú záhradu tvarov, rámovali slová napísané v strede. To umelecké dielo bolo starostlivo rozvrhnuté, zručne vytvorené z precíznych atramentových línií a ukončené bledými bodkami vodovej farby.
Veľké naklonené písmená v záhlaví prvej stránky prezrádzali, že je to denník lady Isabelle Fairlynovej. Podrobne v ňom opisovala svoje najtajnejšie myšlienky – tie podrobnosti boli životne dôležité, ak mala byť táto misia úspešná. Nehovoril vždy St. James, že znalosti sú zárukou úspechu?
„Vyzerá to, že som počúval,“ zašepkal.
Nastal čas vyrovnať si účty s mužom, ktorý mu pred rokmi ublížil. Usmial sa na zavreté dvere, ktoré viedli do haly sídla Fairlynovcov v Londýne. Čoskoro sa bude usmievať iba on.
Vrátil sa k práci, prebehol palcom po prvom zaujímavom zápise v malej knižke viazanej v koži, prešiel po obryse lístka v rohu. Potom obrátil stránku, aby našiel informácie, kvôli ktorým prišiel. Cez otvorené okno prenikol závan ľadového vetra, svetlo sviece sa zavlnilo, zablikalo. Pritiahol si kabát tesnejšie, naklonil sa k svetlu a študoval jednotlivé slová, vrýval si ich do pamäti.

Denník Isabelle Fairlynovej
január 1817

Všetci džentlmeni by sa mali usilovať, aby sa väčšmi podobali Keltonovi Briceovi. Je elegantný, milý a skvelý tanečník – má všetko, čo vyžadujem od manžela. Pripomínam, nikdy som s ním netancovala, ale niekedy dáma tieto veci jednoducho pozná, dokonca z druhej strany preplnenej plesovej sály. Od chvíle, keď pred tromi rokmi prihrmel na našu príjazdovú cestu v jasnočervenom faetone, vedela som, že jedného dňa sa vezmeme.
V deň, keď prišiel, vládol v našom dome veľký zmätok. Otec nedávno nečakane získal titul po strýkovi Georgeovi a v našom novom domove panovala rušná atmosféra. Mama dávala príkazy lokajom, tí prenášali obrazy z jednej steny na druhú, v celom dome sa ozývalo búchanie kladív. Od svitania však mama a otec viedli ďalší boj. Predpoludním som ušla do záhrady, ale môže človek zostať medzi ružami taký dlhý čas bez kúska jedla? Plánovala som vkĺznuť dnu bočnými dverami a vziať si zopár sušienok. Otec ich vždy nechával na čajovom podnose v knižnici. Ibaže keď som vošla do izby, zastihla som tam rozzúrených rodičov. Išlo o otcovo zanedbávanie rodiny alebo možno o maminu márnivosť v novom postavení, možno o oboje.
Zasiahol ma ich hnev, zmeravela som, nevládala som sa pohnúť. Vtedy sa zjavil Brice. Uviedli ho do izby, a atmosféra sa upokojila. Zažartoval o živote človeka s titulom a zrazu sa všetci smiali, uvoľnili sa. Nenápadne na mňa žmurkol, keď som konečne schmatla sušienku z podnosu a dala sa na ústup. Keď na mňa pozrel, čas sa zastavil. V ten deň som sa zaľúbila. Niektorí ľudia možno povedia, že láska na prvý pohľad neexistuje. Mýlia sa a pravdu mám ja. Medzi tých niektorých ľudí, samozrejme, patrí Victoria. Prečo musia byť sestry také protivné?
Keď sa dozvedela o mojej láske k Briceovi, veselo ma upozornila, že bol v našom dome iba pár minút, aby doručil list otcovi, a vlastne sme sa nikdy skutočne nerozprávali. Napriek tomu som presvedčená, že zažijeme lásku, aká inšpiruje básnikov. Victoria nebola v ten deň svedkom jeho láskavosti, necítila, ako rozžiari radosťou každé miesto, kde sa zjaví. Nepozná jeho skutočnú povahu, ale ja áno! Nohy v črievičkách mi zoslabli, takmer som sa rovno na podlahe v knižnici rozplynula, a keby som bola vydatá, v mojej domácnosti by hádky neexistovali. To je láska.
Minulý rok počas mojej úvodnej sezóny som ho znova niekoľkokrát videla. Vtedy si ma nevšimol, ale nadchádzajúca sezóna bude iná. Som o tom presvedčená. S príchodom našej rodiny do Londýna sa moje plány môžu začať napĺňať.
Napriek chladnému počasiu som nahovorila jednu slúžku, aby zašla so mnou niekoľko ráz do týždňa pešo do múzea, lebo som nechcela použiť otcov koč. Povedala som jej, že najbezpečnejšia cesta pre dve ženy do Montague House a Britského múzea je po ulici, na ktorej býva Brice, a ona mi uverila. Vďakabohu! A práve včera som ho zazrela cez okno. Mal oblečený zelený kabát, opieral sa o okenný parapet, rozprával sa pritom s niekým v dome. Zajtra sa možno obzrie.
Čoskoro konečne upútam jeho pozornosť a beznádejne sa do mňa zaľúbi. Vezmeme sa na zvláštne povolenie a do konca života sa budeme jeden na druhého s obdivom dívať, obklopení kvetmi, ktoré mi natrhá v poli na našom panstve. Bude to ako v rozprávke. Moje sny sa splnia. Cítim to v každom slnečnom lúči, ktorý žiari z oblohy.

Budúca pani Isabelle Briceová
Jar 1817
Sny sú vrtošiví malí darebáci.

Fallon St. James mal kedysi sen – získať toľko bohatstva a moci, aby mohol robiť, čo si želá. Skutočnosť však mala drsnú príchuť. Bol už dosť bohatý a s armádou džentlmenov pod svojím vedením mal už určite aj moc. Keby však skutočne mohol konať podľa vlastnej vôle, nebol by dnes večer na tomto otravnom plese. A predsa tu bol a pátral v dave po jedinom mužovi, ktorý mohol zničiť všetko, čo vybudoval.
Držal sa v prítmí plesovej sály, keď vykročil s Briceom po boku k malému salóniku. Jediným spríjemnením večera bol jeho terajší spoločník. Dokonca aj po rokoch spoločných akcií ho Kelton Brice neprestal rozveseľovať. Zázrak, že si nikto z prítomných si doteraz nevšimol ich pátranie, lebo Brice každú prestávku v rozhovore vyplnil dunivým hlasom. Fallon sa iba uškŕňal. Už pred rokmi sa vzdal akýchkoľvek pokusov Bricea umlčať, pochopil, že určité veci sa nedajú zmeniť. Neželal si ho umlčať, aj keby mohol. Briceovo nápadné vystupovanie a žiarivé oblečenie dokonale skrývalo pred okolitým svetom pravú podstatu jeho práce.
A umožňovalo, aby Fallon uvažoval. Vždy bol rozumný – musel byť, ak mal udržať Spolok náhradných dedičov jednotný a výnosný.
Keď prechádzal okolo dvoch džentlmenov, mlčky mu kývli na pozdrav. Minulý rok obidvoch dostal z akýchsi problémov, obaja boli teraz jeho dlžníkmi. Príde čas, aby mu odplatili láskavosť, ale nebude to dnes večer. Dnešný večer zasvätil Reginaldovi Graplingovi — prekazil, čo Grapling plánoval, keď sa potuloval po uliciach a aj po plesových sálach Londýna, ak sa dalo veriť Briceovi.
„Som si istý, čo – alebo v tomto prípade koho – som videl, St. James,“ vyhlásil Brice, keď vošli do bočného salónika neďaleko plesovej sály. V salóniku stáli stoly s občerstvením a niekoľko hladných hostí. „Na včerajšom plese a znova pred niekoľkými minútami. Kráčal týmto smerom.“
„Verím ti.“ Fallon preletel pohľadom salónik a zamieril k stolu na druhej strane, odtiaľ mali lepší výhľad. Chcel toho chlapa vidieť na vlastné oči, hoci Briceovým slovám veril. „Iba mi to pripadá čudné. Keď sme ho videli naposledy…“
„Odvádzali ho v putách,“ skočil mu do reči Brice. „Väzňov príležitostne prepúšťajú.“
„Nie tohto. Dal som presné pokyny.“
„Máš mužov, ktorí sledujú väzenie? Strážcov na výplatnej listine?“ spýtal sa Brice, odtrhol si bobuľku hrozna z podnosu na stole a strčil si ju do úst. „Niežeby som o tebe pochyboval, iba… Chyby sa stávajú. Väzňov môžu po nejakom čase prepustiť. Dôveruješ tým mužom?“
Fallon neodpovedal. Nemusel.
„Pravdaže, nedôveruješ,“ uškrnul sa Brice a pokrútil hlavou. „Ale mne môžeš dôverovať. Grapling ušiel. Viem, čo som videl. Keby som len vedel, po čom ide! Pochybujem, že posledné štyri roky túžil práve po príjemnom valčíku. Vieš si ho predstaviť, ako sedí v noci v cele a prahne po pohári riedkej limonády podávanej na spoločenských podujatiach? Alebo ešte lepšie, ako…“
Fallon zachytil akýsi pohyb, ale neobrátil sa. Ak ich Grapling pozoruje, nech si myslí, že o ňom nevedia, kým nenastane pravá chvíľa… Pomohlo, že Brice po jeho boku neprestajne rozprával, maskoval tým Fallonov skutočný zámer. Väčšina aktivít Spolku náhradných dedičov zahŕňala odvrátenie pozornosti a presné načasovanie. Dochytenie tohto konkrétneho protivníka sa od iných ich akcií nijako nelíšilo. Rozhliadol sa, predstieral, že si obzerá podnosy so zákuskami vysoko navŕšené na konci stola. „Musíme skontrolovať všetky bočné salóny,“ vyhlásil. Vtedy zbadal vykúkať spoza veže sladkostí okrúhle modré oko s hustými mihalnicami.
Srdce sa mu rozbúchalo. Majiteľka modrého oka sa rýchlo dala na ústup, plavé kučery sa jej pohojdávali vo vzduchu.
Niekto ich skutočne pozoruje, ale nie je to Reginald Grapling.
„Ty si vezmi kartársky salónik a ja sa zatiaľ prejdem po záhrade,“ povedal Briceovi, keď sa spamätal. „Ak je Grapling stále tu, nájdeme ho a vypočujeme.“
„Prechádzka po záhrade? Akosi mäkneš, St. James.“
„Cestou ku koču,“ dodal Fallon s pohľadom na vreckové hodinky. Hoci by veľmi rád dostihol Graplinga a odhadol hrozbu, ktorú predstavuje, o hodinu mal byť na druhom konci mesta. „Na večer mám naplánovaných ešte niekoľko stretnutí. Bývalý člen spolku si zvolil na návrat veľmi nevhodný čas.“
Znova vrhol pohľad na pyramídu zákuskov. Pozorné oči boli späť, tentoraz v medzere, kde len pred chvíľou určite ležali dva kusy torty. Nespúšťali pohľad z jeho dlhoročného priateľa Bricea.
Z Keltona Bricea, známeho starého mládenca, ktorý svoj stav neplánuje zmeniť? Aká žena so zdravým rozumom by vrhala pohľady jeho smerom, keby hľadala čosi viac ako večernú zábavu? A možno tá žena naozaj hľadá len príležitostné rozptýlenie.
Fallon pristúpil bližšie, aby nazrel za hŕbu zákuskov. Ak niekto sleduje jedného z jeho mužov – aj keby to bola len nejaká koketa –, musí o tom vedieť. Napokon, on vie o všetkom.
„Idem do kartárskeho salónika a upozorním aj ostatných členov, aby mali oči otvorené,“ prehodil Brice, čím pripomenul Fallonovi ich súčasnú situáciu. „Budeš odo mňa dnes večer ešte niečo potrebovať? Dolu je tá barmanka…“
Fallon ho udrel po ramene, ani nestihol pokračovať. „Povieš mi to zajtra.“
„Tak si choď na prechádzku. Ja idem po svojom.“ Brice zagánil na Fallona a s predstieranou bolesťou si pošúchal rameno. „Nemusíš mi ubližovať. Stačí jednoducho povedať, že sa ponáhľaš.“
„Prežiješ to,“ uistil ho Fallon.
Brice sa uškrnul a zamieril k dverám. Rozhodil naširoko ruky, akoby objímal noc, takmer pri tom zhodil z podstavca vázu. „Prežitie – to je pravé vzrušenie. Hra o prežitie!“
Brice to možno pokladal za hru, ale pre Fallona, ochraňujúceho členov spolku, svojich mužov, to znamenalo oveľa viac – zmysel života. Ešte sa díval, ako Brice odchádza, keď začul spoza zákuskov slabé ženské zastonanie.
Dáma, ktorá pozorovala jeho priateľa vrazila do stola, keď sa ho pokúšala obísť a sledovať Bricea. Stôl sa pohol a uvoľnil úzky stĺpik, ktorý podopieral jeden z veľkých, vysokých podnosov so zákuskami.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018