Mačka medzi holubmi
Na prestížnej dievčenskej škole Meadowbank dôjde k záhadnej vražde neobľúbenej učiteľky telesnej výchovy. A keď vzápätí vrah udrie znovu, vystrašená študentka Julia Upjohnová požiada o pomoc Hercula Poirota. Odhalila totiž čosi znepokojujúce a obáva sa, že bez jeho pomoci príde o život. Slávny belgický detektív sa tak ocitne pred úlohou vyriešiť jeden z najťažších prípadov svojej dlhej a mimoriadne úspešnej kariéry.
- Žáner: Krimi, detektívky
- Jazyk: SK
- Vydavateľ: Slovenský Spisovateľ
- Väzba: Knihy viazané
- Formát: 130 × 200 mm
- Hmotnosť: 325 g
- Počet strán: 208
- Vydanie: 2015/01
- Poradie vydania: 1.
- ISBN: 978-80-220-1797-8
- EAN: 9788022017978
Súvisiace články
AGATHA CHRISTIE VO VRCHOLNEJ FORMEUkážky z knihy
George, bezchybne upravený komorník a sluha Hercula Poirota, otvoril dvere bytu vo Whitehouse Mansions číslo 228 a trochu začudovane sa zahľadel na školáčku s ufúľanou tvárou.
„Mohla by som, prosím, hovoriť s monsieur Herculom Poirotom?"
George váhal s odpoveďou o čosi dlhšie ako zvyčajne. Táto návštevníčka nebola ohlásená.
„Monsieur Poirot neprijíma nikoho bez predchádzajúceho dohovoru," vyhlásil napokon.
„Bohužiaľ, nemám času nazvyš. Musím sa s ním hneď rozprávať. Je to veľmi súrne. Ide o viacero vrážd, lúpež a podobne."
„Zistím, či vás monsieur Poirot prijme," povedal George a nechal dievča v hale. Šiel ohlásiť návštevu svojmu pánovi.
„Pane, akási mladá dáma chce s vami súrne hovoriť."
„To je možné," povedal Hercule Poirot. „Ale nie až také jednoduché."
„To som jej povedal aj ja, pane."
„Čo je to za mladú dámu?"
„Nuž, monsieur, je to skôr mladé dievča."
„Mladé dievča? Mladá dáma? Koho vlastne máte na mysli, George? Veď to nie je celkom jedno."
„Obávam sa, pane, že ste ma dobre nepochopili. Ona je, povedal by som, mladé dievča, totiž školáčka. Ale aj keď má špinavé, dokonca roztrhnuté šaty, v podstate je to mladá dáma."
„Aha, spoločenské zatriedenie. Rozumiem."
„A želá si s vami hovoriť o viacerých vraždách a lúpeži."
Poirot začudovane zdvihol obočie. „Viacero vrážd a lúpež. Originálne. Uveďte teda to dievča – či mladú dámu."
Julia vošla do miestnosti len s nepatrným náznakom ostychu.
Prehovorila zdvorilo a prirodzene: „Dobrý deň, monsieur Poirot. Som Julia Upjohnová. Myslím, že poznáte maminu dobrú priateľku pani Summerhayesovú. Strávili sme u nej minulé leto a veľa o vás rozprávala."
„Pani Summerhayesová..." Poirot sa v duchu vrátil do dediny na úbočí a spomenul si na dom na samom vrchole kopca. Spomenul si na pôvabnú pehavú tvár, na pohovku so zlomenými pružinami, na množstvo psov a ďalšie príjemné aj nepríjemné veci. „Maureen Summerhayesová," povedal. „Ach áno."
„Volám ju teta Maureen, ale v skutočnosti nie je moja teta. Rozprávala nám, aký ste úžasný a ako ste zachránili muža, ktorý bol vo väzení za vraždu; keď som nevedela, čo si počať a na koho sa obrátiť, spomenula som si na vás."
„Je to pre mňa česť," povedal vážne Poirot. Prisunul jej stoličku. „A teraz hovorte," vyzval ju. „George, môj komorník, mi povedal, že mi chcete porozprávať o jednej lúpeži a viacerých vraždách – teda o viacerých než o jednej."
„Áno," prisvedčila Julia. „O vražde slečny Springerovej a slečny Vansittartovej. A, prirodzene, je tu aj únos – hoci sa ma vlastne nijako netýka."
„Prekvapujete ma," povedal Poirot. „A kde sa odohrali všetky tieto vzrušujúce udalosti?"
„V našej škole – v Meadowbanku."
„Aha, Meadowbank!" zvolal Poirot. Vystrel ruku ku kôpke novín úhľadne zloženej na stole. Roztvoril jedny, pozrel na titulnú stranu a pokýval hlavou. „Začínam tomu rozumieť," poznamenal. „A teraz mi to, Julia, porozprávajte pekne od začiatku."
Julia mu všetko povedala. Bol to dosť dlhý a zamotaný príbeh, ale opísala ho jasne, iba občas sa vrátila k niečomu, na čo zabudla.
Napokon sa dostala až k tomu, ako minulý večer skúmala tenisovú raketu vo svojej izbe.
„Viete, napadlo mi, že je to presne ako v tej rozprávke o Aladinovi – nové lampy za staré – a že na tej rakete musí niečo byť."
„A bolo?"
„Áno."
Bez falošnej hanblivosti si Julia nadvihla sukňu, vyhrnula spodný okraj nohavičiek a odhalila čosi, čo vyzeralo ako sivý obklad prilepený leukoplastom k stehnu.
Odtrhla pásiky leukoplastu, zjojkla a uvoľnila obklad, v ktorom teraz Poirot rozpoznal balíček vložený do sivej toaletnej taštičky. Julia ho rozbalila a bez slova vysypala na stôl kôpku trblietavých kameňov.
„Nom d'un nom d'un nom!" zašepkal s úžasom Poirot.
Vzal si kamene do dlane a presýpal ich pomedzi prsty.
„Nom d'un nom d'un nom! Veď sú to drahokamy! Pravé."
Julia prikývla. „Určite sú pravé. Inak by ľudia pre ne nezabíjali, no nie? Ale viem pochopiť, že kvôli tomuto vraždia!"
Odrazu, rovnako ako predošlej noci, hľadela z jej detských očí žena.
Poirot na ňu s porozumením pozrel a prikývol.
„Áno... vy vnímate... cítite to čaro. Už to pre vás nemôžu byť len pestrofarebné čačky – a to je škoda."
„Veď sú to drahokamy!" vyhŕkla nadšene Julia.
„A vravíte, že ste ich našli v tenisovej rakete?"
Julia dokončila svoje rozprávanie.
„A povedali ste mi už všetko?"
„Myslím, že áno. Možno som kde-tu trochu zveličovala, niekedy to mám vo zvyku. Zato Jennifer, moja dobrá priateľka, je pravý opak. Dokáže aj tie najvzrušujúcejšie veci opísať nudne." Znova pozrela na jagavú kôpku. „Monsieur Poirot, komu vlastne patria?"
„To je veľmi ťažká otázka. Nepatria však ani vám, ani mne. Musíme sa rozhodnúť, čo urobíme ďalej."
Julia naňho nedočkavo pozrela.
„Necháte teda všetko na mňa? Dobre." Hercule Poirot zavrel oči. Zakrátko ich zasa otvoril a rozhodne prehovoril: „Zdá sa, že ide o situáciu, keď nemôžem, - hoci by mi to vyhovovalo najväčšmi - zostať vo svojom kresle. Všetko si vyžaduje poriadok a metódu, ale v tom, čo mi rozprávate, nie je poriadok ani metóda. To preto, lebo je tu priveľa súvislostí. Všetky sa však zbiehajú na jednom mieste, v Meadowbanku. Rôzni ľudia s rôznymi zámermi, sledujúci rôzne záujmy – všetko sa sústreďuje v Meadowbanku. Tak teda pôjdem do Meadowbanku. A pokiaľ ide o vás – kde je vaša matka?"
„Mama šla autobusom do Anatólie."
„Ach, tak vaša matka šla autobusom do Anatólie! Il ne manquait que ça! Je mi jasné, že môže byť priateľkou pani Summerhayesovej! Povedzte mi, páčilo sa vám u pani Summerhayesovej?"
„Ó, áno, bolo tam fantasticky. Má niekoľko rozkošných psov."
„Psov, áno, dobre sa na nich pamätám."
„Všetky skáču dnu a von oknami – ako v pantomíme."
„Máte úplnú pravdu! A čo jedlo? Chutilo vám?"
„Niekedy bolo trochu čudné," pripustila Julia.
„Čudné, áno, naozaj."
„Ale teta Maureen robí vynikajúcu omeletu."
„Robí vynikajúcu omeletu." Poirot si šťastne vzdychol. „Potom Hercule Poirot nežil nadarmo," povedal. „To ja som naučil vašu tetu Maureen robiť omeletu." Zdvihol telefónne slúchadlo. „A teraz ubezpečíme vašu slečnu riaditeľku, že ste v poriadku, a oznámime jej náš spoločný príchod do Meadowbanku."
„Vie, že som v poriadku. Nechala som jej odkaz, že ma neuniesli."
„Aj tak uvíta, ak ju znova ubezpečíme."
O chvíľu ho spojili s Meadowbankom a ozvala sa slečna Bulstrodová.
„Slečna Bulstrodová? Volám sa Hercule Poirot. Je u mňa vaša žiačka Julia Upjohnová. Mám v úmysle ihneď ju priviezť autom do Meadowbanku. A pre policajného úradníka povereného vyšetrovaním prípadu mám informáciu, že cenný balíček je už bezpečne uložený v banke."
Zložil a pozrel na Juliu. „Nemáte chuť na sirop?" spýtal sa.
„Cukrový sirup?" Julia sa zatvárila pochybovačne.
„Nie, sirup z ovocnej šťavy. Čierne ríbezle, maliny, groseille – to sú červené ríbezle."
Julia si vybrala červené ríbezle.
„Veď drahokamy nie sú v banke," upozornila ho.
„Čoskoro tam budú," odvetil Poirot. „Ale bude lepšie, ak sa každý, kto by nás v Meadowbanku odpočúval alebo to náhodou začul, bude nazdávať, že už nie sú u vás. Získať drahokamy z banky si vyžaduje čas a dobrú organizáciu. A naozaj by som nebol rád, dieťa moje, keby sa vám niečo stalo. Priznávam, že som si vytvoril vysokú mienku o vašej odvahe a vynaliezavosti."
Juliu to očividne potešilo, ale aj priviedlo do rozpakov.
