Drahá dcéra
Jenie Jenkinsová je prefíkaná, provokatívna celebritka. Pred desiatimi rokmi ju odsúdili za vraždu vlastnej matky, krásky z vyššej spoločnosti, ktorá vystriedala viacerých bohatých manželov a bola známa charitatívnou činnosťou. Keďže sa dodatočne zistí, že s dôkazovým materiálom sa v kriminalistickom laboratóriu manipulovalo, Jenie prepustia z väzenia. Pochybnosti však zostávajú, a tak si Janie za pomoci svojho právnika zmení identitu a rozhodne sa konať na vlastnú päsť. Stále ju však prenasleduje neistota, či skutočne nevraždila ona...
Pátranie privedie Janie do malého mesta v Južnej Dakote. Nájde tam zopár priateľov, objaví viaceré stopy a pomaly z nich skladá nový obraz matky, ktorá pred dcérou tajila túto časť svojho života. Keď vyjdú na povrch isté okolnosti z Janinej minulosti, pochopí, že s matkou mali spoločné oveľa viac, ako si pripúšťala.
Janie čoraz hlbšie preniká do matkinej, a teda aj svojej minulosti a zisťuje, že aj ospalé mestečko môže skrývať hrozivé tajomstvá. Už ju nič nezastaví, aby ich odkryla, a preto sa zapletie s miestnym šéfom polície Leom. Zároveň sa však musí skrývať pred novinármi, ktorí ju prenasledujú, pred políciou a možno aj pred vrahom. Musí sa rozhodnúť medzi zachovaním vytúženej anonymity a odhalením pravdy, čo sa stalo v ten večer, keď zomrela jej matka.
Z anglického originálu Dear Daughter (Viking, Penguin Group, New York 2014) preložila Elena Diamantová.
- Žáner: Krimi, detektívky
- Jazyk: SK
- Vydavateľ: IKAR
- Väzba: Knihy viazané
- Formát: 132 × 207 mm
- Hmotnosť: 370 g
- Počet strán: 384
- Vydanie: 2015/04
- Poradie vydania: 1.
- ISBN: 978-80-551-4246-3
- EAN: 9788055142463
Ukážky z knihy
Keď som bola v base, dostávala som hory listov, a pretože v istom období som nemala povolené čítať knihy, mnohé z nich si pamätám od slova do slova. Písali mi aj niekoľkí fanúšikovia:
Milá Janie,
viem, že si to neurobila!
Písali mi aj neprajníci:
Milá Janie,
viem, že si to urobila!
Ale väčšina pisateľov sa na mňa obracala s ponukami typu:
Milá Janie,
rozdáme si to spolu?
A potom som dostávala nepríjemné listy o tom, ako veľmi si zaslúžim trest za to, čo som spáchala, a kde sa dopodrobna opisovalo, ako budem kričať, keď mi podrežú hrdlo/zmasakrujú tvár/ znetvoria telo – listy, ktoré mi ani nemali doručiť, ale tuším, že aj na príjme pošty som mala nepriateľov. Jediný taký list bol nad moje sily, a dostávala som ich osem či deväť mesačne. Trace Kessler mi so železnou pravidelnosťou písal každý týždeň. Musím však uznať, že z celej tej svorky najlepšie ovládal pravopis.
Ako vidíte, paparazzi neboli pre mňa ani zďaleka najväčším strašiakom. Keď noviny chceli o mne písať, potrebovali, aby som niečo povedala.
