Dokonalý džentlmen
Výnimočná historická romanca - nezvyčajný ľúbostný príbeh. Felix Rivendale je pre londýnsku smotánku stelesnením dokonalého džentlmena. Iba on sám však vie, že tvár, ktorú ukazuje ľuďom, je len maska. Jeho pravé, oveľa temnejšie ja zostáva pred svetom skryté až do chvíle, keď sa v spoločnosti zjaví slečna Louisa Cantwellová. Louisa nedôveruje Felixovej zdanlivej dokonalosti, no napriek tomu ju markíz neodolateľne priťahuje. Odváži sa priblížiť k mužovi s mnohými temnými tajomstvami, ktoré by ju mohli zničiť?
- Žáner: Romantika, Historické romány
- Jazyk: SK
- Vydavateľ: Slovenský Spisovateľ
- Väzba: Knihy viazané
- Formát: 130 × 200 mm
- Hmotnosť: 282 g
- Počet strán: 208
- Vydanie: 2015/03
- Poradie vydania: 1.
- ISBN: 978-80-220-1828-9
- EAN: 9788022018289
Súvisiace články
DOKONALÝ DŽENTLMENUkážky z knihy
Louisa mala už dvadsaťštyri rokov, keď zišla po schodoch na svoj prvý ples. Roky prípravy – ten zoznam si nespísala len tak pre nič za nič – sa však vyplatili. Londýnska spoločnosť ňou bola očarená. Presnejšie, tou slečnou Cantwellovou, ktorú predstavila navonok. Správala sa priateľsky, ale nie priveľmi, bola milá, ale nevnucovala sa, užívala si svoju chvíľu slávy a ani náznakom nedala najavo chamtivosť či zúfalstvo.
Najlepšie bolo, že sa všetci zhodli, že slečna Cantwellová je krásavica na pohľadanie.
Jej kráse dávali rozličné prívlastky. Krk vraj mala štíhly ako labuť, obyčajné modré oči azúrové, akvamarínové či dokonca blankytné. Nikto v Londýne navyše očividne nepoznal skromné slovo hnedý. Jej obdivovatelia trvali na tom, že vlasy má mahagónové alebo gaštanové, prípadne použili iný prívlastok súvisiaci so stromami. Niektorí zrejme chceli vyznieť ešte poetickejšie a tvrdili, že sú titánové alebo medené, upriamujúc pozornosť na pár zlatočervených pramienkov.
V súvislosti s toľkými slovnými hračkami strávila niekoľko nocí v záchvate smiechu pod prikrývkou, no občas ju pochytil strach. Čo ak nedokáže udržať dobrý dojem do konca sezóny? Ľudia si určite čoskoro všimnú, že vlasy má lesklé iba vďaka majonéze, ktorú si na ne už roky nanáša, že sa usmieva so zovretými perami, aby skryla zopár krivých zubov, a že ak by nevlastnila všetky tie šikovné vypchávky, nemala by čím vyplniť šaty.
Zatiaľ však všetko išlo ako po masle.
Zlietali sa k nej samí príjemní a vhodní džentlmeni, o akých dovtedy mohla iba snívať. Pravdaže medzi nimi bolo zopár takých, čo dvorili obľúbeným dievčatám iba zo zvyku, alebo takých, čo sa pri nej pristavili len kvôli priateľom, ktorí sa zdržiavali v jej blízkosti. Veľké davy obdivovateľov ju znepokojovali, lebo potom nebolo ľahké nenápadne povzbudzovať dvoch džentlmenov, na ktorých sa upriamila. Ani jeden totiž nemal odvahu súperiť o pozornosť s neviazanejšími mladými mužmi, o ktorých nemala záujem. Vo väčšej spoločnosti sa navyše neodvažovala správať otvorenejšie.
Chcela si vybrať medzi vikomtom Firthom a Williamom Pittom, dedičom baróna Sunderleyho. Obaja boli milí a úspešní muži z vidieka a zdalo sa, že sa chcú naozaj usadiť. Lord Firth mal okolo tridsaťpäť, a hoci neoplýval ktovieakou krásou, nebol na zahodenie. Pôsobil ako dobrý človek, ibaže trocha úzkoprsý. Okrem toho sa zdalo, že sa dá ľahko ovplyvniť ženou, ak ho tá dokáže presvedčiť, že má v skutočnosti rovnaký názor ako on.
Okuliarnatý zavalitý Pitt sa jej páčil ešte viac. Vycítila, že je oveľa poddajnejší, no mal menší príjem ako lord Firth. V konečnom dôsledku však nebola podstatná celková suma, ale percento, o ktorom bude rozhodovať ona.
Louisa si bola istá, že William Pitt je pre ňu ten vhodný. Nanešťastie on vôbec netušil, ako jej má dvoriť. Nevedel tancovať, nepútal na seba pozornosť a netušil, o čom s ňou má konverzovať, takže v kruhu obdivovateľov sa často ocital na okraji.
Napriek tomu sa Louise páčil. Keby sa zaňho vydala, mohla by ho naučiť, ako sa správať v spoločnosti. Alebo by sa po svadbe usadili na vidieku a on by sa vôbec nemusel stretávať s ľuďmi, keby o to nestál. Lenže najskôr ho musí donútiť, aby ju požiadal o ruku.
Na plese lady Savarinovej s myšlienkou na ušľachtilý cieľ zdvojnásobila úsilie. „Čo si myslíte, páni, čaká nás upršané leto?" opýtala sa, keď k nim doľahlo hrmenie.
„To by nebolo fér," reagoval jeden z mládencov. „Ak má pršať, nech prší v zime, keď je počasie aj tak nanič. Anglické leto je beztak dosť krátke."
„Súhlasím," pridal sa ďalší. „Večná škoda."
„Čo vy na to, pán Pitt?" Louisa sa obrátila k svojej obeti. „Vraj sa zaoberáte meteorológiou. Neviete, či nás čakajú daždivé mesiace?"
William si celý šťastný náhlivo odkašľal. „Náhodou viem. Po preskúmaní údajov je jasné, že súčasné poveternostné podmienky v kombinácii s..."
„Čo to má znamenať? Sme azda na stretnutí Kráľovskej spoločnosti? Vari som netrafil? Slečna Cantwellová, naozaj ste to vy? Prečo sa zhovárate o takej nudnej téme? Koho zaujímajú poveternostné podmienky?"
Pri tých posmešných slovách William ihneď stíchol a Louisa v duchu zastonala. Drummonda, ktorý sa k nim pripojil, však nesmela ničím uraziť. Z nepochopiteľných príčin bol jedným z „rozhodcov" londýnskej spoločnosti. Zrejme preto, lebo nikto nechcel byť terčom jeho okázalej bezočivosti.
„Pán Drummond," oslovila ho s bežnou dávkou srdečnosti, „zhovárame sa o počasí a pán Pitt nám chcel práve povedať o..."
Ak dúfala, že prijme jej mierne pokarhanie, mýlila sa. Skočil jej do reči rovnako ako Pittovi. „Podľa mňa nemá zmysel rozprávať sa o niečom, s čím aj tak nič nenarobíte."
Chudák William očervenel ako rak. Louisa zaťala zuby. Drummond nepatril medzi jej obdivovateľov, no rád pred ňou predvádzal svoje schopnosti v oblasti dvorenia. Bohužiaľ bol presvedčený, že ak chce pôsobiť nadradene, ostatní musia v porovnaní s ním vyznievať hlúpo.
„Podľa mňa je meteorológia dôležitá veda," doľahol k nej neznámy hlas odkiaľsi sprava.
Zvláštne, no Drummond prijal tento výrok bez akýchkoľvek nepríjemných poznámok. „Ach, ako myslíš, Wren."
Wren? Žeby to bol...
Pitt si s úľavou vydýchol. „Ďakujem, lord Wrenworth."
Dokonalý džentlmen osobne. Povedať, že pre Louisu by predstavoval dokonalého manžela, bolo rovnako nepresné ako označiť plnokrvníka za ťažného koňa. Mal ročný príjem viac ako dvestotisíc libier, no bohatstvo nebolo jeho jedinou prednosťou. Bol príťažlivý, vyšportovaný, charizmatický a taktný. Navyše sa za každých okolností správal, ako sa patrí, a keby mu chcel niekto niečo vytknúť, musel by ho skúmať pod mikroskopom.
Bol ako princ z rozprávky. Takmer doslova.
Louisa sa za markízom nenaháňala. Rozumná žena, ktoré nemá ani na koč, netrávi čas snívaním o bričke. No keď sa lord Wrenworth zamiešal do kruhu jej obdivovateľov, nedá si predsa ujsť možnosť dôkladne preskúmať všetky jeho dobré vlastnosti.
Musí však byť veľmi nenápadná. Sklopila oči a začala od topánok.
Prežili už prinajmenšom dve, ba možno aj tri sezóny, no predsa nepôsobili obnosene, iba pohodlne. Vyleštená mäkká koža bola poddajná a príjemná ako milenkino pohladenie.
Naopak, Pittove topánky vyzerali, akoby ho tlačili na palcoch a zároveň mu odierali päty.
Sústredila sa na Wrenworthove dokonale vyžehlené nohavice a pohár šampanského, ktorý držal v ruke. Mnohí hostia zvierali krištáľové poháre – lady Tenwhestlová stískala ten svoj rovno pred sebou, Drummond sa s ním lenivo pohrával. Pohár lorda Wrenwortha však vyzeral, akoby sám preskočil zo stola do jeho rúk, lebo vedel, že nikde inde nebude vyzerať lepšie a vznešenejšie.
Na tej istej ruke nosil pečatný prsteň s erbom vyrytým do veľkého sýtooranžového karneolu. Z čierneho večerného obleku mu trčali biele manžety košele, ozdobené na pohľad jednoduchými zlatými gombíkmi s jemným vzorom, na ktorý z takej diaľky nedovidela.
Zrazu si uvedomila, že hrá o čas – že sa bojí pozrieť vyššie. Čo by však mohol vykonať takej vecnej žene, akou nepochybne je? V srdci neukrývala nijaké romantické túžby. Keby sa nemusela vydať, veľmi rada by zostala starou dievkou.
Napokon zdvihla zrak. Nech to má čo najskôr za sebou. Mal husté tmavé vlasy a aristokratický profil. Obrátil sa k nej, akoby vycítil, že naňho hľadí.
Dočerta so všetkými, čo jej tvrdili, že Dokonalý džentlmen je pekný. Nebol pekný, bol doslova krásavec. Stačil jediný pohľad do jeho pokojných, hypnotizujúcich zelených očí, a všetky tie dovtedy nepoznané romantické túžby zasiahli jej srdce ako guľka.
„Slečna Cantwellová," oslovil ju Drummond, „dovoľte mi predstaviť vám môjho váženého priateľa markíza z Wrenworthu."
Lord Wrenworth sa mierne uklonil – plynulo a nenútene, ako sa patrí. Tváril sa prívetivo, vôbec nie arogantne ani povýšenecky. „Teší ma, slečna Cantwellová."
Z jeho úsmevom sa jej podlamovali kolená a hrozilo, že sa roztopí ako čokoláda. Ako sa má brániť pred dokonalosťou? Ako sa bránia ostatní?
Musí to dokázať. V Londýne ju čaká neľahká úloha. Nesmie prenasledovať lorda Wrenwortha po celom meste v márnej nádeji, že si ju napokon všimne. Nepochybovala, že je veľmi vnímavý – neuniklo by mu, ako pochabo sa správa, no zachoval by sa láskavo, aby v nej nevyvolal rozpaky. Nenápadne by ju nasmeroval k dostupnejším džentlmenom a starostlivo by jej pripomenul, že od jej rozumného výberu manžela závisí veľa vecí.
No čo teraz? Vedela sa síce pretvarovať, ale nie až tak dokonale. Ako sa môže vydať za lorda Firtha alebo pána Pitta, keď hlboko vnútri zahorela láskou k niekomu inému? Tí dvaja sa s jedinečným lordom Wrenworthom nedali ani porovnať.
„Lord Wrenworth," zamrmlala a uklonila sa.
Keď sa vystrela, pohľady sa im znova stretli. Dostala zo seba ešte zopár bezvýznamných slov. Áno, prvú sezónu si nesmierne užívam. Bohužiaľ, rodina tu so mnou nie je. Nie, londýnsky vzduch sa mi nezdá taký škodlivý, ako sa vraví. Stála pred ním hrdinsky vystretá, hoci sa vnútri roztápala ako zmrzlina.
Zrazu sa nevedela nadýchnuť. Srdce jej tĺklo od vzrušenia a paniky. Celé telo sa jej rozhorúčilo a ona očervenela, neschopná zakryť svoje pocity.
O sekundu ju zalial studený pot.
Netušila, odkiaľ to vie, ale bola si istá, že lord Wrenworth sa správa zdvorilo iba zo slušnosti. Zrazu bola presvedčená, že mu pripadá smiešna.
Keď ich predstavili, Drummond sa opäť rozhovoril o sebe. Lordovi Wrenworthovi očividne neprekážalo, že jeho priateľ strhol na seba všetku pozornosť, a o chvíľu sa zarozprával s lady Tenwhestlovou, dcérou lady Balfourovej a Louisinou gardedámou.
Aký je úctivý, vľúdny a uhladený! Louisa sa však nemohla zbaviť nepríjemného pocitu, že ňou v skutočnosti pohŕda. Zdalo sa jej, že ju v duchu prirovnáva k ropuche, ktorá chce pobozkať princa. Ibaže nie k takej, čo sa po bozku zmení na princeznú, ale k obyčajnej bradavičnatej obojživelnej potvore, ktorá nič iné nedokáže.
Dovtedy netušila, že by si mohla pripadať taká zahanbená aj bez toho, aby ju niekto verejne ponížil. Alebo taká sklamaná z toho, že ho nemôže prenasledovať po celom Londýne.
Toľko k oneskorenému prebudeniu romantických citov.
