Boh v ruinách
Pútavý, miestami láskavo komický a hlboko emocionálny pohľad na druhú svetovú vojnu a na dôsledky, ktoré doľahli nielen na tých, čo prežili, ale aj na budúce generácie. Hlavným hrdinom je Teddy, pilot Britského kráľovského letectva, na ktorého životných osudoch autorka vyrozprávala dramatický príbeh 20. storočia a zachytila obrovské zmeny, ktoré sa udiali v povojnovej Británii. Sleduje jeho život od detstva, opisuje jeho skúsenosti z vojny, manželský život s detskou láskou Nancy, výchovu jedinej dcéry Violy a napokon aj starostlivosť o vnúčatá. Napriek všetkému, čo Teddy zakúsil vo vojne, bude preňho najťažšie prežiť budúcnosť, v ktorú už ani nedúfal. Súčasný pokrok a rýchlo sa meniaci svet je preňho veľkou výzvou, ale vyrovnať sa s tým všetkým nie je ľahké. Vojnové zážitky sú síce hlavnou, no nie jedinou osou príbehu, ktorý je silný a dojímavý zároveň aj vďaka očarujúco využívanej autorskej fikcii a nečakaným situačným zvratom. Kate Atkinsonová svojím románom opäť dokázala, že patrí medzi najvýnimočnejšie spisovateľky našich čias.
Preložila Tamara Chovanová
- Žáner: Spoločenské romány
- Jazyk: SK
- Vydavateľ: IKAR
- Väzba: Knihy viazané
- Formát: 153 × 234 mm
- Hmotnosť: 601 g
- Počet strán: 408
- Vydanie: 2017/05
- Poradie vydania: 1.
- ISBN: 978-80-551-5351-3
- EAN: 9788055153513
Súvisiace články
BOH V RUINÁCHUkážky z knihy
Vojna bola ako veľká priepasť a nebolo možné vrátiť sa na druhú stranu k životu, akým žili predtým, k ľuďom, akými boli. A platilo to nielen pre nich, ale aj pre celú úbohú zničenú Európu. „Človek musí myslieť na všetky tie vysoké veže, ktoré boli zbúrané, na Altstadty s úzkymi uličkami dláždenými mačacími hlavami, na stredoveké budovy, Rathausy a katedrály, na veľké sídla učenosti, z ktorých zostala len kopa trosiek.“
„Mojou vinou,“ poznamenal Teddy.
„Nie, bola to Hitlerova vina,“ namietla Ursula. Vždy pripisovala vinu Hitlerovi, nie všeobecne Nemcom. Poznala tú krajinu pred vojnou, mala tam priateľov, ešte vždy sa niektorých pokúšala vypátrať. „Aj Nemci boli obeťami nacistov, ale, samozrejme, to nemožno hovoriť priveľmi nahlas.“