Vášeň ako liek

K šiestim mužom, ktorým priateľstvo a vzájomná podpora pomáhajú prekonávať duševné a fyzické traumy spôsobené vojnou, patrí aj jedna výnimočná žena. Toto je jej príbeh. Je tu nová Mary Baloghová a Vášeň ako liek. Ďalšia fascinujúca historická romanca z úspešnej série obľúbenej autorky.

Potom, ako lady Imogen Barclayová počas napoleonských vojen videla zomierať svojho manžela, utiahla sa do rodinného sídla Hardford Hall v Cornwalle. Dúfala, že nový majiteľ nikdy nepríde narušiť jej krehký pokoj.

Percival Hayes, gróf Hardford, nemá záujem o dedičstvo v cornwallskej divočine, no keď sa jedného dňa impulzívne rozhodne navštíviť Hardford Hall, ohromene zistí, že dom nie je bezcenná ruina, ako sa nazdával. Ešte väčšmi ho ohromí, že dom nie je prázdny, ale žije v ňom krásna mladá vdova po synovi jeho predchodcu.

Čoskoro nato Imogen s Percym pocítia k sebe náklonnosť, ktorá rastie každým dňom. Percy je prekvapený, že je schopný takých hlbokých citov. Dokáže však zbaviť Imogen jej trápenia a znova prebudiť jej dušu k životu?
A čo to bude pre nich oboch znamenať, ak sa mu to podarí?

„Mary Baloghová píše čoraz lepšie... vynikajúca autorka, ktorej rozprávačské umenie môžeme smelo prirovnať k majstrovstvu Jane Austenovej,“ reagoval Milwaukee Magazine na novinku Vášeň ako liek.

Začítajte sa do novinky Vášeň ako liek:

Bola to dlhá, únavná cesta – a veľmi chladná. Väčšinu prešiel Percy na koni. Koniar sa viezol bričkou a niekde ďaleko za nimi sa viezol v cestovnom koči Watkins, obkolesený takou kopou truhlíc a cestovných tašiek vnútri aj vonku, že nehodní smrteľníci, okolo ktorých koč prechádzal, nemohli obdivovať jeho krásu. Watkinsovi sa to určite nepáčilo.
Budú tu jeden, nanajvýš dva týždne. Keď cválal cez Devon a Cornwall, mal pocit, akoby nechával za sebou civilizáciu a mieril do divočiny. Krajina pôsobila pochmúrne, stále bolo vidieť more, rovnako sivé ako obloha. Žeby v týchto končinách nikdy nesvietilo slnko? Nie je Cornwall známy tým, že tam býva teplejšie ako vo zvyšnej časti Anglicka? Tomu veru ani na chvíľu neuveril.
Kým Percy zazrel Hardford, bol načisto znudený. A podráždený. Hneval sa na seba. Čo ho to posadlo, dočerta? Ale odpoveď bola jasná. Posadol ho alkohol. Na budúci rok oslávi narodeniny inak. Pritiahne si kreslo ku kozubu, prehodí si cez plecia vlniak, vyloží si nohy v papučiach na kozub, položí si vedľa seba čaj s mliekom a bude čítať Homéra – po grécky. Aha, a na hlave bude mať nočnú čiapku so strapcom.
Hardford Hall sa vypínal nad morom, čo ho ani veľmi neprekvapilo. Kde inde by sa dal v Cornwalle postaviť dom? Z izieb obrátených k moru, najmä z tých na najvyššom poschodí, musí byť nádherný panoramatický výhľad na šíre hlbiny – pravda, ak sú tie izby obývateľné. Ale videl, že fasáda domu neskrýva sutiny. Nebola to len kopa tehál. Rezidencia bola postavená zo sivého kameňa v palladiovskom štýle, a hoci steny obrástli brečtanom, ľudské ruky ho mali pod kontrolou. Dom stál na miernom svahu – zrejme aby vyzeral pôsobivo. Ale zozadu a sčasti aj po stranách ho chránili skaliská a stromy a v lete na skalách zrejme rástli aj pestrofarebné skalničky. Vďaka tejto polohe ho neodfúklo do Devonu alebo Somersetu, hoci v tomto kúte Anglicka takmer stále fúkal vietor.
Na dohľad čneli rozoklané morské útesy, ale aspoňže dom nestál celkom na kraji. Vlastne sa vypínal dosť ďaleko od nich. A kam oko dovidelo, obkolesoval ho park, no udržiavaný, tak ako brečtan na fasáde. Niekto pred nástupom zimy pokosil trávnik a ostrihal stromy. Samozrejme, kvetinové záhony spustli, no nerástla na nich ani burina. Park oddeľoval od útesov pás kručinky.
Kým Percy priklusal na terasu pred domom a čakal na koniara, kedy vystrčí hlavu zo stajne, aby mu odviedol koňa, dúfal, že nebude musieť až do večera ometať zo stien pavučiny. Možno tu naozaj má personál – alebo aspoň gazdinú. Koniec koncov vonku sa ukázal koniar, takže zrejme je tam aspoň jeden záhradník. Alebo dvaja. Možno aj kuchárka – pevne veril. A možno sa v niektorej izbe dokonca kúri. A skutočne, keď pozrel na strechu, z jedného komína sa kúdolil dym, čo ho potešilo.
Vyšiel po schodoch ku dverám. Všimol si, že schody niekto nedávno pozametal a mosadzné klopadlo vyleštil. Nezaklopal, namiesto toho potočil guľou a zistil, že nie je zamknuté. A tak vstúpil do prívetivej haly so šachovnicovou čierno-bielou dlažbou, s masívnym starým nábytkom, vylešteným, až sa blyšťal, na stenách viseli portréty v hrubých rámoch – na jednom z nich bol zobrazený muž vo veľkej bielej parochni, vo vyšívanom kabátci, v nohaviciach po kolená a v bielych pančuchách, na topánkach s vysokými červenými podpätkami mal ozdoby. Okolo neho stáli štyri štíhle lovecké psy.
Percy usúdil, že je to bývalý gróf. Žeby jeho predok?
Chvíľu v hale nikoho nebolo a Percymu odľahlo, keď videl, že dom je čistý a udržiavaný, ale nechápal prečo. Kvôli komu sa o ten dom a pozemky tak pekne starajú? Kto tu žije, dočerta?
Zozadu vstúpil do haly starší sivovlasý muž, takmer akoby mal na čele napísané majordómus. Nemohol to byť nikto iný. Ale – majordómus v prázdnom dome?
„Som Hardford,“ oznámil Percy stroho a poklopkal si bičíkom po čižme.
„Mylord,“ majordómus sa mierne uklonil a bolo počuť vŕzganie. Žeby korzet? Alebo staré kosti?
„A vy ste kto?“ Percy voľnou rukou netrpezlivo zašermoval.
„Crutchley, mylord.“
Aha, je stručný. A vtedy vcupkala do haly vypĺznutá mačka, nahrbila sa a zavrčala na Percyho, akoby si ho pomýlila so psom, a znova odcupkala.
Ak Percy niečo nemal rád, boli to mačky.
Vtom sa mu za chrbtom otvorili a zatvorili dvere, a Percy sa obrátil, aby zistil, kto mal tú bezočivosť vstúpiť hlavným vchodom bez zaklopania.
Bola to žena. Pomerne mladá, hoci už nie dievča. Žena v sivom plášti a s čepcom na hlave, možno aby splynula so sivým prostredím. Vysoká, štíhla, pod plášťom sa nedalo vidieť, či má nejaké krivky, ktoré by robili jej postavu zaujímavou. Vlasy takmer blond, ale nie celkom, pod čepcom z nich nebolo veľa vidieť, netrčala spod neho ani kučierka. Tvár oválna, lícne kosti vysoko posadené, veľké oči sivé, rovný nos, široké ústa možno skrývajú mierny predhryz. Akoby vystúpila z nórskej ságy. Mohla by to byť krásna tvár, keby ju oživil nejaký výraz. Ale ona naňho iba hľadela, akoby ho odhadovala. V jeho vlastnom dome.
To bol jeho prvý dojem. Vzápätí mu prebleslo hlavou, že je asi rovnako sexuálne príťažlivá ako mramorový stĺp. A napočudovanie si pomyslel, že to predstavuje problém. Nebol zvyknutý na ženy, ktoré pripomínali mramorové stĺpy – a ktoré vošli neohlásené a nepozvané do jeho domu a nedívali sa naňho s obdivom alebo s červenou tvárou či inými prejavmi ženskosti. Hoci ktovie, či sa aj nečervenala, lebo líca aj špičku nosa mala vyštípané od zimy. Aspoň tá farba dokazovala, že nie je z mramoru.
„A vy ste kto, dočerta?“ spýtal sa jej.
Vyprovokovala ho tým, že nemala dosť slušnosti, aby zaklopala na dvere. Ale nebol zvyknutý správať sa k ženám tak hrubo.
„Som Imogen Hayesová, lady Barclayová,“ predstavila sa.
To ho ohromilo. Keby mu pri tých slovách vrazila do tváre, už by ležal na zemi.
„Trpím amnéziou?“ spýtal sa. „Oženil som sa s vami a zabudol som na to? Pokiaľ si spomínam, ja som lord Barclay. Presnejšie vikomt.“
„Keby ste sa so mnou oženili, čo sa, vďakabohu, nestalo, predstavila by som sa ako grófka Hardfordová, nemyslíte? Ste predsa gróf, ak sa nemýlim.“
Obrátil sa tvárou k nej. Tichý zamatový hlas znel dosť jedovato. A nemala predhryz, len hornú peru mala mierne ohrnutú dohora. Celkom zaujímavá črta. Mohla by to byť očarujúca črta, keby ona bola očarujúca. Ale nebola.
Nebol zvyknutý cítiť nevraživosť voči žene, najmä takej mladej. Ale v tomto prípade urobil výnimku.
Vtedy si čosi uvedomil.
„Vy ste vdova po synovi môjho predchodcu,“ vyhlásil.
Len zdvihla obočie.
„Nevedel som, že mal ženu,“ dodal. „A vy ste teraz vdova. Žijete tu?“
„Dočasne,“ odvetila. „Normálne bývam vo vdovskom dome týmto smerom.“ Ukázala na západ. „Ale opravujú mi strechu.“
Zvraštil obočie. „Neinformovali ma o tom výdavku.“
Ešte vždy mala zdvihnuté obočie. „To nejde z vašich peňazí,“ oznámila mu. „Nie som chudobná.“
„Dávate peniaze na majetok, ktorý patrí mne?“ spýtal sa.
„Som nevesta nebohého grófa a vdova po jeho synovi,“ podotkla. „Považujem vdovský dom za svoj domov.“
„A čo keď sa znova vydáte?“ spýtal sa. „Požiadate ma, aby som uhradil výdavky na strechu?“
Prečo o tom hovorí, sotva prekročil prah domu? A prečo je tak nepriateľsky naladený? Pretože sa mu ženy z mramoru zdajú urážlivé? Nie, nie ženy v množnom čísle. Nikdy predtým takú ženu nestretol. Oči možno mala pekné, ale nezračil sa v nich ani náznak srdečnosti.
„Také čosi sa nestane,“ odvetila. „Nemienim sa znova vydať a nebudem od vás žiadať vrátenie peňazí.“
„To vás nikto nechce?“ Teraz to prehnal, bolo to naozaj nezdvorilé. Mal by sa jej okamžite ospravedlniť, ale namiesto toho len zagánil. „Koľko máte rokov?“
„Môj vek nie je vaša starosť,“ odvrkla. „Ani zoznam nádejných pytačov. Pán Crutchley, predpokladám, že gróf Hardford by bol rád, keby ste ho zaviedli do jeho apartmánu, aby zmyl prach z cesty a prezliekol sa. Ak budete taký dobrý, prineste o polhodinu do salónu čaj. Lady Lavinia sa iste bude tešiť na stretnutie so svojím príbuzným.“
„Lady Lavinia?“ Prevŕtal ju pohľadom.
„Lady Lavinia Hayesová,“ vysvetlila Imogen, „je sestra nebohého grófa a žije tu. V súčasnosti tu žije aj pani Ferbyová, jej spoločníčka, sesternica z matkinej strany.“
Ešte hlbšie ju prevŕtal pohľadom. Nie, ona nežartuje, vylúčené. „Nebudú žiť vo vdovskom dome, keď tam bude strecha?“
„Nie, žijú tu,“ odvetila. „Pán Crutchley, prosím vás.“
„Poďte za mnou, mylord,“ oslovil ho majordómus a v tej istej chvíli Percy začul hrkot blížiacich sa kolies. Zrejme moja brička, usúdil. Chvíľu rozmýšľal, že vybehne von, sadne do bričky a prikáže koniarovi, aby ho vzal do Londýna. Ale prečo by tu nechával svojho obľúbeného koňa? Bola by to škoda.
A tak sa vydal za odchádzajúcim majordómom. Watkins s batožinou príde až o chvíľu, ale lady Barclayová, lady Lavinia Hayesová a pani Ferbyová ho budú musieť strpieť pri čaji takéhoto zaprášeného.
Tri ženy! No skvelé! Veru najlepší liek proti nude a všetkému, čo ho trápilo.
Aspoň sa naučí, že keď je pod parou, nemá sa rozhodovať impulzívne.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018