Oliver – kocúr, ktorý zachránil Vianoce

Kocúrik Oliver len výnimočne opúšťa svoj bezpečný domov v hostinci Horáreň. No keď hostinec zničí požiar, zostane bez strechy nad hlavou.
Oliverov život sa dramaticky zmení....
Je tu príbeh malého kocúra s veľkým srdcom. Príbeh s nádherným posolstvom, ktorý vás teraz v predvianočnom čase určite správne naladí.
Oliver. Kocúr, ktorý zachránil Vianoce.

Oliver vo svojej blízkosti nájde veľa láskavých ľudí, ktorí sa oňho postarajú.
Ujmú sa ho, starajú sa oňho a Oliver sa znovu naučí dôverovať. Svojím jedinečným spôsobom ovplyvňuje celé okolie.
Po zoznámení sa s chorou Caroline, ktorej chýbajú kamaráti, si uvedomí, že ich dedina potrebuje vianočný zázrak... a zázraky sa čoskoro začnú diať. Malý krásny kocúrik postupne mení životy všetkým vo svojej dedinke.

Oliver – kocúr, ktorý zachránil Vianoce je krásny vianočný príbeh pre deti, tínedžerov, ale pokojne si ho môžu prečítať aj dospelí.
Príbeh uvedomiť si pravé hodnoty Vianoc a sviatkov ako takých. Nie je všetko len o darčekoch, ale predovšetkým o rodine, priateľstve, láske, teple domova. Vianoce sú o vzájomnej pomoci, nehe a láskavosti. Oliver na všetky problémy, ktoré prichádzajú, nájde riešenie...

Autorka Sheila Nortonová mala dlhé roky tri mačky a dva psy. Práve z tohto spolunažívania s mačkami čerpala inšpiráciu pre svoj príbeh. Sheila je pritom presvedčená, že mačky človeku rozumejú a ľudia by sa mali naučiť mačaciu reč!
Aj preto sú zaujímavé pasáže, v ktorých sledujeme Oliverove myšlienky na ľudí. Čo si o nás mačky myslia? Ako nás vnímajú?

Začítajte sa do príbehu o Oliverovi:

„Chudák. Prišiel o strechu nad hlavou aj o živobytie,“ poznamenala Nicky s ustarosteným výrazom.
„A o svojho kocúra,“ dodal veľký muž a kývol na mňa.
„Mali by sme mu dať vedieť, že ste ho našli.“
„Snažili sme sa, už dva razy. Volali sme na číslo, ktoré má Oli na známke, ale nikto to nebral,“ vysvetlil Daniel.
„Čo je to za číslo? Počkajte, pozriem sa.“ Veľký muž sa za mnou natiahol. V panike som zamraučal, zoskočil som z pohovky a bežal som sa schovať za závesy. Všetci sa rozosmiali.
Fakt som nechápal, čo na tom bolo na smiech.
Pomaly som toho muža spoznával. Bol zo skupinky, ktorá chodila často do hostinca. Vždy sa správali hlučne, pili litre piva a hrali hru nazývanú domino, pri ktorej strašne kričali a smiali sa. Vždy som sa im snažil pratať z cesty. Teraz sa mi ten chlapík zdal v pohode, ale ako som povedal, cudzím mužom neverím, kým ich lepšie nespoznám.
„Počkaj, Martin, ja ho prinesiem,“ ponúkol sa Daniel.
„Zdá sa, že si na mňa zvykol. Našiel som ho v lese.“ Zdvihol ma zo zeme a ukázal mu moju identifikačnú známku.„To je číslo do hostinca,“ okamžite oznámil Martin. „Na to sa už nedovoláte! Budete potrebovať číslo na Georgeov mobil. Mám ho – volám mu naň, keď organizujeme turnaj v domine.“ S povzdychom vytiahol z vrecka mobilný telefón a začal vyťukávať číslo. „Nejaký čas sa nebudeme mať kde schádzať. Rezervovali sme si v hostinci aj stôl na vianočnú večeru. Ale to je v tejto situácii vedľajšie...“ Odrazu sa odmlčal a potom zvolal do mobilu: „George? Tu je Martin.
Je mi ľúto, čo sa stalo, kamoš. Ako to zvládaš?“
Daniel ma položil späť na pohovku vedľa Nicky, a zatiaľ čo ma hladila, všetci sme počúvali, ako Martin opisuje Georgeovi, že ma našli živého a zdravého na strome.
Bol som nešťastný, že môj človek, môj najlepší priateľ na celom svete, je na druhom konci telefónu, ale ja ho nevidím a dokonca ani nepočujem. Niekoľko ráz som smutne zamňaukal.
Nicky ma pohladila intenzívnejšie a zašepkala: „Chudáčik Oliver.“
Pomyslel som si, aké som mal šťastie, že som narazil na ňu a na Daniela. Veď som mohol skončiť ako večera pre líšku, takže by som sa vážne nemal veľmi ľutovať.
„Myslíte, že by ste si mohli Olivera nechať, kým si George dá trochu život do poriadku?“ spýtal sa Martin, keď sa s Georgeom konečne rozlúčil.
Nicky s Danielom sa na seba zúfalo pozreli.
„To znamená na ako dlho?“ spýtal sa Daniel. „Nechápte ma zle, ale myslel som si, že George si poňho hneď príde.“
Aj ja. Totiž, vyzerali ako dobrí ľudia a zdalo sa, že ma majú radi. Ale bolo mi smutno za Georgeom a desila ma predstava, že ma možno už nechce naspäť. Vari som ho niečím nahneval? Urobil som, čo bolo v mojich silách – šiel som hore, zobudil som ho a varoval pred ohňom. Nič viac som urobiť nemohol.
„Nepríde,“ povedal Martin. „Podľa toho, čo hovoril, je v zložitej situácii. Jeho sestra je veľmi milá, že ho vzala k sebe a tak. Ale býva na hlavnej ulici, zrejme v rušnej časti Londýna, a George tvrdí, že Oliver nie je zvyknutý na hustú premávku. Celý čas by mal obavy, že mu ujde a niečo ho zrazí. A tak mu napadlo, či by sa o Olivera zatiaľ nemohol starať niekto z dediny.“

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018