Dobrodružná cesta cez storočia

Etta je husľová virtuózka. Náhle a prekvapivo sa ocitne v neznámom svete, míle a storočia od svojho domova. Po tom, čo ju cudzie dievča sotí cez priechod v čase, Etta zisťuje, že patrí do známej rodiny, ktorá má dar cestovať časom. Ocitá sa na lodi uprostred mora a netuší, čo ju čaká...

Začína sa dobrodružný fantasy príbeh Cestovateľ.

Ďalším hrdinom príbehu je Nicholas Carter. Žije si spokojným životom na mori. Keď sa však na jeho lodi objaví mladá cestovateľka, začína sa jeho životom znova prepletať tieň minulosti, ktorej sa doteraz snažil uniknúť.

V tom istom čase jeho rodina Ironwoodových pátra po ukradnutom predmete neopísateľnej hodnoty, ktorý dokáže nájsť a priniesť späť jedine Etta. A tak sa odvážna husľová virtuózka a Nicholas vydávajú na nebezpečnú cestu naprieč storočiami a kontinentmi, aby našli a zničili to, čo má moc navždy zmeniť časovú os a pozmeniť životy všetkých ľudí naprieč storočiami.

Vzrušujúci román Cestovateľ o cestovaní časom si získal čitateľov po celom svete a okamžite sa stal New York Times bestsellerom.
Autorka Alexandra Brackenová má na konte už viacero bestsellerových kníh. Vyrastala s dvomi súrodencami a svoje detstvo popisuje ako „typické“, len s tým rozdielom, že jej otec pracoval ako korektor Star Wars a ona tak bola obklopená všetkým, čo akokoľvek súvisí s fenoménom Star Wars.

Začítajte sa do novinky Cestovateľ:

Bhután 1910

Zatiaľ čo stúpali a vzďaľovali sa od kľukatých ciest vinúcich sa k neďalekým dedinkám, svet sa pred ním otváral vo svojej najrýdzejšej forme: tichý, starobylý, tajomný.
Smrteľný.
Nicholas strávil väčšiu časť svojho života na mori, alebo dosť blízko, aby nasiakol jeho slaným rybacím zápachom, teda ak bol dobrý vietor. Dokonca aj teraz, keď sa blížili ku kláštoru, čakajúc, kedy sa vynorí spoza hustej pokrývky hmly a mrakov, sa mimovoľne odvracal od týčiacich sa vrcholkov Himalájí. Pohľadom márne pátral po nejasnej línii, v ktorej sa obloha stretávala s krivkou zvlnenej vody – hľadal niečo známe, o čo by sa oprel, kým sa jeho odvaha rozplynie spoločne s jeho sebavedomím.
Táto kľukatá cestička, tvorená občas schodmi, inokedy len ušliapanou hlinou, viedla spočiatku pomedzi borovice obrastené machom. Teraz však lemovala príkre, vertikálne útesy, do ktorých bol nejakým nevysvetliteľným spôsobom vytesaný kláštor Taktsang Palphug. V stromoch im nad hlavami povievali rady svetlých modlitebných vlajok a pri tomto pohľade sa jeho napätie v hrudi trochu uvoľňovalo. Hneď ako mu na ne prvý raz padol zrak, pripomenuli mu deň, keď ho kapitán Hall prvý raz priviedol do newyorského prístavu, ktorého nové fregaty boli vyzdobené vlajkami najrozmanitejšieho pôvodu a vzorov.
Znova sa zamrvil miernym, opatrným pohybom, ktorým chcel zmierniť pocit, že sa mu ramienka na ruksaku zarezávajú do pliec, bez toho, aby sa zrútil z otvorenej strany cestičky.
Liezol si po rahnách toľkokrát, že sa to ani nedá spočítať, a teraz sa bojíš výšok?
Rahná. Ruky ho svrbeli túžbou dotknúť sa ich, cítiť na tele vodnú spŕšku mora priviatu vetrom a pod nohami svoju loď raziacu si cestu vlnami. Nicholas sa snažil vystrieť chrbát, nasypať piesok na planúci hnev ozývajúci sa niekde v spodnej časti brucha predtým, ako sa bude môcť poriadne rozhorieť. V tomto čase už mal byť späť – mal byť s Hallom, s Chaseom, prevaľovať sa cez hrebeň každej vlny, na ktorú ich loď narazí. A nie tu v cudzej krajine – v dvadsiatom storočí, pre Kristove rany – s nekompetentným somárom, ktorý od Nicholasa žiadal, aby mu pomáhal so zapínaním jeho nového kabáta, viazaním šnúrok, omotaním šálu a nastavením jeho komickej ovisnutej čiapky do správnej polohy, napriek tomu, že sám mal dve ruky a vo svojej lebke pravdepodobne mozog.
Kožený vak zavesený na krku mu sťažka narážal na bok, zatiaľ čo Nicholas pokračoval vo výstupe na miesto, kde stál Julian s jednou nohou vyloženou na kameni – čo bola jeho obvyklá póza, keď si myslel, že ho obdivujú okolité dámy. Teraz však Nicholas skutočne nemal predstavu, na koho chce urobiť dojem... Žeby na tých zopár vtákov, ktoré počuli po ceste vlhkým lesom? Bol vždy taký – dramatický, márnivý, absolútne ľahkovážny – a Nicholas sa nechal tak zaslepiť túžbou objaviť takzvaného brata, nový život s prísľubmi komfortu, bohatstva a dobrodružstva, že to vedome ignoroval.
„Tak, poď sem, človeče, a pozri sa – toto je Tigrov Brloh, vieš? Dočerta s tou prekliatou hmlou...“
Nicholas v skutočnosti vedel, čo to je. Povedal si, že prečíta čo najviac o každom mieste, na ktoré ich starký poslal. Snažil sa objaviť najlepší spôsob, akým by toho večne ľahkovážneho a tvrdohlavého Juliana udržal nažive. Nicholas neustále bojoval s deficitom vedomostí a znalostí. Keď si uvedomil, že tá rodina mu nikdy nezabezpečí skutočné vzdelanie potrebné pre toto cestovanie, začal rozmýšľať nad tým, či je to naschvál, možno je to len ich spôsob, ako ho udržať v nízkom postavení. Tá myšlienka ho natoľko rozzúrila, že minul väčšinu svojich skromných príjmov na knihy o histórii.
„Bhutánsky guru budhizmu Padmasambhava sem – podľa legendy, samozrejme – priletel na chrbte tigrice,“ pokračoval Julian s úsmevom, ktorý ich už toľkokrát vytiahol z ťažkostí a malérov – tým istým úsmevom, ktorým kedysi obmäkčil Nicholasovo srdce a povahu a vďaka ktorému mu vždy odpustil. „Keď sa budeme vracať, mali by sme nakuknúť do niektorej z ich meditačných jaskýň. Možno by si sa mohol trochu zamyslieť. Pozri sa na ten výhľad a povedz mi, že ti cestovanie nebude chýbať. Ako inak by si sa mohol vo svojom maličkom živote dostať na toto miesto? Zabudni na ten bláznivý nápad, dobre?“
Namiesto toho, aby Nicholas vrazil päsťou do tej nafúkanej tváre, alebo poslal kovovú špičku krompáča, ktorý mal zavesený na chrbte, podobným smerom, znova presunul váhu ruksaka z jedného pleca na druhé a pokúšal sa ignorovať skutočnosť, že už znova sa necháva drviť pod váhou Juliana a jeho výstroja.
„Zdá sa, že prichádza búrka,“ povedal Nicholas hrdý na to, ako pevne znel jeho hlas aj napriek tomu, že cítil, ako sa v ňom opäť začína ozývať burácanie a syčanie prudkého hnevu. „Mali by sme spraviť ten výstup až zajtra.“
Julian zmietol z pleca svojho nepoškvrneného kabáta nejaký hmyz. „Nie. Musel som nechať svoju šelmu v tom ilegálnom podniku v Manhattane a chcem za ňou zaskočiť predtým, ako sa vrátim k starkému.“ Julian si vzdychol. „S prázdnymi rukami, už zase. Poslať nás na koniec sveta po niečo, čo pravdepodobne ani neexistuje. Klasika.“
Nicholas sledoval, ako si jeho nevlastný brat točí svojou vychádzkovou palicou, a zamyslel sa nad tým, čo si o nich mnísi asi pomyslia: vyparádený, červenovlasý princ v úplne novom horskom výstroji, strkajúci nos na ich posvätné miesta, hľadajúc stratený poklad, a mladík s tmavou pleťou, evidentne jeho sluha, vlečúci sa za ním ako uväznený tieň.
Takto to nemalo dopadnúť.
Prečo odišiel? Prečo podpísal ten kontrakt – ako mohol vôbec tej rodine veriť?

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018