Vôňa tvojej duše

Obľúbená spisovateľka Marta Fartelová prináša už takmer desať rokov príbehy z každodenného života. Teraz jej vyšlo voľné pokračovanie románu Život na pôžičku s výstižným názvom Vôňa tvojej duše. Ak vás niekto pustí tak blízko, že cítite, ako vonia jeho duša, dýchajte zhlboka...

Michaela sa po Adamovej smrti rozhodne, že pochová svoje tajomstvo hlboko vo svojom srdci. Vzácne spomienky na chvíle prežité s milovaným mužom ukladá do tajných zákutí svojej mysle, dúfajúc v milosrdné zabudnutie. Na tvár si nasadzuje masku, ktorá jej má pomôcť skryť bolestné emócie, ktoré ňou zmietajú. S vervou sa vrhá do života, odhodlaná riešiť všetky problémy a užívať si všetky radosti, ktoré jej život prinesie. Verí, že je to najlepšie, čo môže urobiť pre svoje deti vrátane toho nenarodeného, ktoré s láskou nosí pod srdcom.

No osud marí jej odhodlanie a Michaele sa niekedy zdá, že ju trestá za klamstvo, v ktorom žije. A tak pomaly, krôčik po krôčiku, zdoláva spolu so svojou rodinou všetky prekážky a do ich životov sa napokon vracia harmónia a obyčajné šťastie. Keď sa už zdá, že nič nenaruší pokoj a jednoduchý rodinný život, zasadzuje im osud ďalšiu nečakanú ranu. Malému synčekovi diagnostikujú vážnu chorobu a Michaele dochádza, že prišiel čas otvoriť dvere na tajnej komnate a odhaliť tajomstvo, ktoré ťaží jej svedomie.

Dokáže prežiť zemetrasenie, ktoré tým vyvolá? Znovu nájsť stratené šťastie môže byť niekedy priveľmi ťažká úloha.

Začítajte sa do novinky Vôňa tvojej duše:

1. kapitola
Sedela som za stolom, ťukala do klávesnice a občas som vzhliadla na monitor. Keď som zistila, že moje prsty behajúce po klávesoch vytvorili len nesúvislú spleť nič neznamenajúcich písmen, otrávene som si vzdychla.
„Čo sa deje?“ Elena zaregistrovala môj skľúčený povzdych.
Nikdy jej nič neušlo. Nebola všetečná ako niektoré moje kolegyne, ktoré skúmali svoje okolie len preto, aby mohli roznášať klebety. Len ma príliš dlho a dobre poznala a vždy rozoznala zmenu mojej nálady.
Odvrátila som zrak od monitora, pootočila sa na stoličke smerom k svojej kolegyni a priateľke a uškrnula som sa: „Prezradíš mi konečne, kde máš zaparkovanú metlu?“
„Dievča moje, ty si taká čitateľná, že nepotrebujem žiadne nadprirodzené schopnosti.“
„Pevne verím, že len pre teba,“ povedala som popravde. A hneď ako som tie slová vyslovila, som si bolestne uvedomila, že najviac vo mne vedel čítať Adam. Vedel odhadnúť moju náladu z výrazu tváre, z farby hlasu, vedel mi v očiach čítať moje myšlienky a túžby.
Elena na mňa súcitne pozrela: „Za posledné obdobie si sa naučila skrývať svoje emócie aj myšlienky, takže pre okolie si sa naozaj stala záhadou,“ skonštatovala veľmi pravdivo. „Ja ťa však poznám pridlho na to, aby som ti nevedela čítať v očiach, a to aj napriek tej maske, čo si si nasadila.“
„Klamanie sa stalo chlebom mojím každodenným,“ povedala som s trpkosťou v hlase. Keď som sa zoznámila s Adamom, začala som klamať najprv samu seba, keď som sa presviedčala, že to nič neznamená, že je to len kamarát. Neskôr, keď náš vzťah prerástol do mimomanželského pomeru, som začala klamať celé svoje okolie – svojho manžela, deti, kolegov, priateľov a pokúsila som sa aj Elenu, ktorá mi však nenaletela.
A keď Adam tragicky zahynul, zanechal po sebe obrovské tajomstvo, ktoré som nosila pod srdcom. O tomto tajomstve vedeli len Elena, moja mama a môj brat. Od všetkých troch som si vynútila prísahu, že si ho zoberú so sebou do hrobu.
Vedela som, že to je obrovská záťaž nielen pre nich, ale hlavne pre mňa. No považovala som to za najlepšie riešenie.
„Nebuď na seba taká prísna,“ hrešila ma Elena. „Rozhodla si sa podľa svojho najlepšieho svedomia a držíš sa svojho rozhodnutia.“
Odfrkla som, znechutená sama sebou: „Už mi veľa možností vzhľadom na okolnosti nezostalo.“
„Michaela,“ karhavo a prísne na mňa pozrela. „Ľutuješ, čo sa stalo? Keby si sa mohla vrátiť späť v čase, zmenila by si svoje rozhodnutie? Urobila by si niečo inak?“
Jej otázka, ktorá vo mne vyvolala náhlu záplavu spomienok, mi vohnala slzy do očí: „Samozrejme, že neľutujem,“ povedala som skoro nečujne.
„Prosím? Nepočula som!“
„Že neľutujem,“ skúsila som odvetiť o niečo hlasnejšie.
„Ako? Nepočujem!“ okríkla ma Elena ešte raz a mne vtedy doplo, že počuje veľmi dobre, len chce, aby som svoje vlastné slová počula hlavne ja. Pozrela som na ňu a silným a ráznym hlasom som odvetila: „Neľutujem nič! Neľutujem ani minútu z toho, čo som prežila s Adamom! A už vôbec neľutujem, že nosím pod srdcom jeho dieťa! Bolo to to najkrajšie, čo ma v živote postretlo,“ dodala som úplne jednoznačne a bez pochybností.
Elena sa pousmiala. Nebol to víťazoslávny úškrn, len jemný, nežný, súcitný a pohládzajúci úsmev, ktorým mi dávala najavo, že chápe moju bolesť, ale vždy ma bude nútiť, aby som nezabúdala na šťastie, ktoré je za mojím smútkom schované.
„Keď sme si teraz tak krásne ujasnili podstatu, konečne mi povedz, čo sa deje.“
Už som sa nebránila: „Je to už deväťdesiatdva dní, odkedy Adam odišiel. Myslela som si, že jeho obraz začne postupne blednúť, no ja ho vidím stále rovnako zreteľne, je tu so mnou, každý deň, každú hodinu, každú minútu. Neviem ho dostať z hlavy, zo srdca, z duše...“ Adam bol mojou prvou myšlienkou, keď som sa ráno zobudila, a poslednou, kým som upadla do spánku. Mala som pocit, že je neustále pri mne ako moje druhé schizofrenické ja. V duchu som sa s ním radila, kým som spravila rozhodnutie, chválila som sa mu, keď sa mi niečo podarilo, sťažovala, keď mi niekto ublížil.“
„Snáď nečakáš, že za tri mesiace naňho zabudneš, že za taký krátky čas to prebolí?“ spýtala sa Elena. „Nebol nejakou letnou láskou, ktorá odíde rovnako rýchlo, ako príde,“ dodala.
„Zlatko, už len podľa toho mi je to jasné, že počítaš každý deň, ktorý si strávila bez neho.“
Pritakala som: „To ani nečakám. Viem, že to bude trvať dlho, kým to prebolí, ak to vôbec niekedy prebolí,“ nechcela som byť pesimistická, ale neverila som, že môj smútok za Adamom sa môže niekedy stratiť. Len som veľmi dúfala, že sa bude aspoň pomaly, kúsok po kúsku zmenšovať. Že krásne spomienky na prežité chvíle začnú postupne prevažovať nad smútkom z nezvratného faktu, že som ho navždy stratila. No zatiaľ sa nedialo nič, zatiaľ z tej neznesiteľnej bolesti a smútku neubudol ani malý kúsok. „No ja mám pocit, že si musím pripomínať, že Adam zomrel.“
Elena vstala zo stoličky, postavila sa ku mne a pohladkala ma po tvári: „Ale to je asi jediná cesta, že si to budeš dennodenne pripomínať. Je totiž ťažké tomu uveriť. Aby však mohlo začať liečenie, aby sa mohli začať hojiť rany, musíš vziať do úvahy fakt, že Adam je naozaj mŕtvy, že na tom sa nič nezmení,“ povedala tvrdo a jednoznačne. „Prepáč mi, že som na teba taká tvrdá.“
„Nie si tvrdá,“ zaševelila som. „Som ti vďačná, že ma ešte vládzeš počúvať,“ bola som úprimne vďačná za jej trpezlivosť.
Smútok bol ako smrtiaci plyn, bez vône a farby, zakrádal sa pri mne nečujne, nízko a zákerne. Potom náhle a bez varovania zaútočil, udrel ma z celej sily do pŕs, stiahol mi hrdlo, vzal dych a môj tep rozbúchal do neznesiteľne prudkých a rýchlych úderov, podlomil mi kolená a vohnal slzy do očí. V týchto chvíľach bolo pre mňa nesmierne ťažké ovládnuť sa, no postupne som sa to učila, na tvár som si nasadzovala masku a pokúšala sa skryť za ňu všetky emócie. Občas sa mi však minula energia a ja som nebola schopná pretvárky. A vtedy tu bola Elena, vždy pripravená, vždy ochotná mi pomôcť, vypočuť ma, občas ma poľutovať a občas ma, naopak, tvrdo postrčiť dopredu.
Nadýchla som sa a pustila sa do práce. Práve práca bola jedna z vecí, ktoré mi pomáhali prežiť ďalší a ďalší deň. Mala som ju rada, robilo mi potešenie stretávať sa s ľuďmi, komunikovať s nimi, snažila som sa počúvať ich problémy, tešiť sa z ich radostí.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018