Jesenný hit Si ako slnko

Najúspešnejšia a najpredávanejšie slovenská spisovateľka Táňa Keleová-Vasilková má novú knihu. Už tridsiatu. Celkovo predala neuveriteľných 1,25 milióna kníh a touto novinkou číslo rozhodne výrazne zvýši. Ide totiž o jednu z jej najosobnejších kníh. Príbeh o jej milovanom otcovi, ktorý pred dvomi rokmi tragicky zahynul.

Už v úvode Táňa príbeh venuje svojmu ockovi, horolezcovi Františkovi Kelemu, ktorý tragicky zahynul v Tatrách.
„Tati, každý deň na Teba myslím a každučký mi strašne chýbaš. Chýba mi, že už nemám komu hovoriť tati...,“ píše v úvodnom venovaní knihy Si ako slnko.
Smrť rodiča vždy zarmúti, poznačí, akoby sme strácali aj kus zo seba. Presne tak to vnímala aj Táňa, ktorá veľmi ťažko niesla smrť milovaného otca. Dlho sa nevedela spamätať, nedokázala písať.
Áno, Si ako slnko je smutný príbeh, pretože ho Táňa - po dlhšej prestávke - písala ako prvý po tom, čo ocko od nej odišiel. „Vpísala som doň svoj žiaľ, smútok, bolesť. Súčasne však ide o príbeh plný zvratov, prekvapení... a lásky.“

„Si ako slnko - tak mi totiž hovorieval môj ocko. Že keď som šťastná alebo niečím nadšená, zaplním jasom všetky kúty,“ usmieva sa zasnene Táňa.

Pozrite si VIDEO z krstu knihy Si ako slnko:

Si ako slnko je príbeh o Jane, ktorej nečakane zomrie otec len pár minút po tom, čo spolu dotelefonujú. Hlúpou náhodou. Nehodou. Je krátko pred Vianocami, on ide vysypať smeti, pričom sa pošmykne a nešťastne si udrie hlavu. Do pár minút je mŕtvy...
Zrazu sa celý Janin život vtesnal do jedinej otázky: „Ako to mám prežiť?“

POZOR! Ak si kúpite novinku Si ako slnko, môžete sa zapojiť do súťaže o 4x luxusný pobyt v Tatrách + 100 knižných cien. Viac na www.vasilkova.sk.

Vypočujte si úryvok z knihy.
Číta Zuzana Jurigová Kapráliková.

Prečítajte si 1.kapitolu z novinky Si ako slnko:
Kapitola 1
Dvíham slúchadlo. Viem, že sú to rodičia, skôr než sa na displeji ukáže mami a tati.
„Tak ako sa dnes má moje dievčatko?“ ozve sa ockov hlas, nádherne hrejivý a podmanivý, jednoducho nenapodobniteľný.
Dievčatko, pomyslím si pobavene, no nenamietam. Som jeho dievčatko. Napriek tomu, že mám štyridsaťštyri rokov a už dávno som mamou, pre neho zostávam stále jeho dievčatkom. Milujem, keď mi tak hovorí, hoci som sa k tomu nikdy nahlas nepriznala. On to však vie... cítim to. Je to zvláštne, ale v živote to funguje tak, že nie všetko treba povedať nahlas. Nie človeku, ktorý je ti taký blízky, že niektoré slová je naozaj zbytočné vyslovovať. Iné, naopak, treba povedať. Je zdrvujúce trápiť sa nevyrieknutými slovami, ktoré sa mali vysloviť. Najmä, ak na to človek príde prineskoro, až vtedy, keď sa to už nedá napraviť. Aj veľmi bolestivé.
„Dobre. Práve sedím nad svojím adventným zoznamom.“
„Adventným zoznamom?“ začuduje sa ocko, prikyvujem.
„Skladá sa z vecí, ktoré musím do dvadsiateho tretieho decembra nevyhnutne stihnúť.“
„Vymenuj,“ povie ocko a ja priam vidím, ako sa usádza pri telefóne... aj ako sa tvári.
„Dobre,“ zasmejem sa. „Zahŕňa upratovanie a pečenie, hneď zajtra začínam medovníčkami, veď vieš, prvého vždy pečiem medovníčky, ďalej tu mám vianočné nákupy, stretnutia s priateľmi... Myslím, že toho bude zasa viac ako dosť,“ povzdychnem si.
„Si šikovná, hravo všetko postíhaš.“
„Ako vieš?“
„Poznám si dcéru,“ odvetí bez zaváhania.
„A vy čo robkáte?“
„Mama začína predvianočne šalieť... nehovorí ti to niečo?“
„No prepáč,“ ohradím sa v okamihu, „ja nešaliem.“
„Tak dobre. Verím ti. No mama áno.“
„Viem si predstaviť,“ uškrniem sa. Mama je na poriadok neuveriteľný pedant. Podľa mňa je to až zdraviu škodlivé, ale je mi jasné, že v sedemdesiatke ju už nezmením. Keď prichádzajú Vianoce, mama sa rok čo rok mení na tajfún a ocko vyslovene trpí, ako ho preháňa. Musí sa zapájať, aj keby nechcel... a on skôr nechce. Túži mať svoj pokoj. Priestor na čítanie, stretnutia s priateľmi... jednoducho si užívať každučký deň. Vysávanie medzi jeho obľúbené činnosti naozaj nepatrí.
„Musím končiť, slniečko. Mama na mňa kričí, že treba vyniesť smeti. Ako keby to nemohlo počkať,“ zašomre, zasmejem sa.
„Nemôže. Mama to chce.“
„Veď práve,“ veľavravne si povzdychne. „Radšej bežím, inak mi nedá pokoj. Zajtra sa vidíme.“
„Zajtra oslavujeme,“ opravím ho.
„Vo veľkom štýle.“ Cítim jeho úsmev... a lásku. Pulzuje medzi nami v každom vyslovenom slove. Spolu s radosťou, že sa počujeme... Volávame si každý deň. Naši majú svoju špecialitu. Ocko mi volá zvlášť a mama zvlášť. Každý z nich chce so mnou podebatovať o niečom inom. A niekedy volávajú spolu... a trhajú si slúchadlo z ruky. A ja z nich mám nervy.
„To si píš! Sedemdesiatpäť rokov má človek len raz za život.“
„Nemôžem nič iné, len s tebou súhlasiť. Tak pá, zajtra.“
„Pá,“ odvetím a zložím.
Pozriem na prázdny list pred sebou... a začnem písať. Rozhodla som sa urobiť si prehľadnú tabuľku a podľa dátumu si do nej zaznačiť, čo kedy musím urobiť. Lukáš mi navrhoval, aby som si to napísala do počítača, ale ja to mám radšej rukou. Vyvesím si zoznam prác na chladničku a pekne si budem rad radom, deň za dňom, odškrtávať veci, ktoré som splnila. Napokon, robím to takto už roky a vyhovuje mi to. Pri našich desaťročných dvojčatách musím mať na všetko systém, pretože inak by som nič nestíhala... prípadne sa zbláznila. A to nechcem... Pohľadom zablúdim nad stôl, kde máme celú stenu vyplnenú rodinnými fotografiami. Mať niečo také v kuchyni je pomerne nezvyčajné, no pre mňa úplne logické. V kuchyni sa zdržujem najčastejšie. Tu varím, pečiem, robím s dievčatami domáce úlohy... a telefonujem. Kuchyňa je srdcom nášho domova, v nej sa stretávame, stolujeme, debatujeme... takmer všetko sa u nás odohráva práve v tejto miestnosti. Je nielen mojím pôsobiskom, ale oázou nás všetkých. Pozerám na fotky... Hanka a Danka, keď oslávili prvý rok... keď urobili prvý krok. Ja s nimi... šťastná, prešťastná. Dostala som nádherný dar. Moje dievčatá. Naše, opravím sa rýchlo v duchu. Sú moje a Lukášove. A tiež mojej mamy a ocka. Úlohy starých rodičov sa ujali od prvého momentu s nasadením a láskou. Ako dievčatá rastú, z roka na rok, ich vzťah sa čoraz viac prehlbuje a krásnie. Sme silná šestka, nikto to nezmení, pomyslím si s uspokojením a skloním sa nad svoju tabuľku. Takže... zajtra upečiem medovníčky. Dva druhy. Začnem doobeda, keďže podvečer máme oslavu ockových narodenín. Rezervovala som stôl v reštaurácii... musím tam ešte brnknúť a uistiť sa, že je všetko v poriadku. Potom kokosové pečivo, potrebuje dlhší čas na zmäknutie. Tradičné linecké pečivo spájané malinovým džemom a medvedie labky budem piecť na Mikuláša. Pri slove Mikuláš si pripomínam, že musím nakúpiť ovocie a oriešky do mikulášskych balíčkov. Šesť balíčkov. V ockovom nesmú chýbať sušené datle a figy, v maminom slivky a pistácie. To si zaznačím do svojho imaginárneho bloku v hlave a ďalej sa venujem zoznamu. Neskôr upečiem vanilkové rožky, naše najobľúbenejšie. Z kila múky. Aj tak zmiznú z dózy ako prvé. Siedmy druh drobného pečiva bude nový. Každý rok skúšam niečo nové, pre zmenu. No ešte ani jedna novinka nám nechutila natoľko, žeby som ju zaradila do tradičného vianočného pečiva. Ale sedem druhov musí byť. Sedmička je šťastné číslo. Siedmeho som sa narodila ja aj dievčatá. Pokračujem v zozname... Deň pred Vianocami upečiem tortu. Rýchlo si to napíšem. Akú? No, to ešte netuším... budem sa priebežne inšpirovať receptami z časopisov, poznám sa, ľahko sa dám nalákať. Na vianočné nákupy pôjdem pozajtra a s upratovaním začnem pätnásteho. Skôr to nemá význam... v podstate, svojím spôsobom to nikdy nemá význam. Upratovanie je nekonečná práca a vidieť ju tak hodinu. Respektíve dovtedy, kým sa dievčatá a Lukáš nevrátia domov. Pokrútim hlavou. Keby som bola pedant ako moja mama, tak sa naozaj zbláznim. Naučila som sa neporiadok nevidieť. Doslova. Veľmi účelné, odporúčam to každému, kto má malé deti... a malý byt, v ktorom žijú štyri osobnosti. Každý má iné záujmy, každý je rozložený v inom kúte a nikto po sebe nič neodloží. Na to predsa majú mňa. Zvykla som si, hoci občas pochybujem, či robím dobre. Či by som ich nemala viac cepovať. Možno nie som dostatočne výchovná, pomyslím si pobavene.
Keď zazvoní telefón, zdvihnem ho a s úsmevom sa ozvem: „Na čo si zabudol?“
„Otec!“ vyhŕkne mama. V hlase má čosi šialené. Neznáme. V okamihu sa mi rozbúši srdce, vzápätí sa upokojujem. Veď pred desiatimi minútami sme si volali.
„Nerozumiem. Čo otec?“
„Spadol!“
„Mami, pokojne,“ upokojujem ju, hoci už ani ja nie som pokojná. „Ako spadol? Čo ho bolí?“
„Leží a... nereaguje,“ kvíli mama.
„Čo?!“ skríknem a prebehnem do haly. Obúvam sa, na obliekanie kašlem, aj keď vonku mrzne, a hľadám kľúče od auta... Kde v čertoch sú? Prečo nikdy nič nie je na svojom mieste?
„Suseda zavolala sanitku,“ vnímam mamin hlas, telefón ešte vždy držím pri uchu.
„Hneď som u vás,“ vydýchnem, kľúče už mám v ruke, boli na svojom mieste, telefón položím na skrinku a vybehnem z bytu. Privolávaním výťahu sa nezdržiavam. Potrebujem sa rýchlo dostať k našim. Potrebujem sa teleportovať...
O tri minúty už parkujem pred rodičmi. Bývajú od nás len na skok... v malom rodinnom dome na okraji nášho sídliska. V domčeku – v ktorom som vyrastala čičíkaná láskou a bezpečím – chránenom pred pohľadmi z chodníka radom pekných tují a obklopenom vôňou kvetov. Vyletím z auta a takmer spadnem, chodník je pokrytý vrstvou ľadu.
Ocka nevidím, len svorku zvedavcov, ktorí sa zhŕkli na ulici, vytvárajú nepriepustný múr.
„Choďte preč!“ zrúknem, keď si razím cestu pomedzi nich, a sama sa čudujem intenzite svojho hlasu. Aj jeho zvuku. Znie absolútne cudzo. Ustúpia... Dych sa mi zasekne. Tlačí. Ocko nehybne leží na obrubníku chodníka pri kontajneri. Tak zvláštne... neprirodzene. Mamu nikde nevidím. Časťou mysle mi to dochádza a rozmýšľam, prečo nie je pri ockovi, ďalšia je pohltená obrazom predo mnou. Cítim, ako sa mi mení pohľad... ako sa tlkot srdca spomaľuje a zároveň zrýchľuje... ako vnímam všetko... a zároveň nič... Kľaknem si k ockovi a chytím ho za ruku. Je horúca, napriek mrazivému dňu. Krásne upokojujúco horúca. Tak ako vždy. Často mávam studené ruky, ocko mi ich dokáže zahriať krátkym dotykom. Je ako piecka.
„Už ide sanitka, tati,“ prihováram sa mu a počujem strach v svojom hlase. Kde toľko trčia?! „Bude dobre. Príde sanitka a odvezie ťa do nemocnice.“ Začujem známu sirénu, vydýchnem si od úľavy. „Už je tu... Pomôžu ti.“ Mätie ma, že neotvára oči... ani mi nestisne dlaň. Prečo aspoň nejako nereaguje?! Vnútrom sa mi šíri panika, rýchlo ju od seba odtláčam. Všetko bude v poriadku. Musí. Veď len spadol... Možno stratil vedomie. Neviem, či ma to má upokojiť, alebo nie.
Záchranár vybehne z auta, v sekunde je pri nás a skláňa sa nad ocka.
„Spadol,“ vydýchnem. Niečo vo mne tuší, že čosi je zle... veľmi zle. Nechcem tomu uveriť, a tak si to nevšímam. Dôležité je, že prišla pomoc... že ocka zachránia. To je dôležité, nič iné.
„Vy ste?“
„Dcéra,“ odvetím a vtom zbadám mamu. Beží s dekou v náručí, drží ju ako malé dieťa.
„Je strašná zima,“ vysvetľuje, keď ocka prikrýva. „Mohol by nachladnúť.“
„Už ju nepotrebuje,“ povie ticho záchranár.
„Akože nie?“ Mama je pripravená pohádať sa s ním, vidím to na jej očiach. Vždy bola bojovníčka.
Lekár pozrie na mňa a pokrúti hlavou.
„Čo?“ vydýchnem, z úst mi vychádzajú obláčiky pary. „Ako to myslíte?“ Presne viem, ako to myslí... ale to predsa nemôže byť pravda. Určite sa mýli. Môj ocko je zdravý ako repa. Vždy bol. Nikdy nebýval chorý... nikdy nebol operovaný... jednoducho má tuhý korienok. Je na to parádne hrdý a plánuje sa dožiť stovky. Verím mu.
„Odišiel,“ odvetí záchranár čo najohľaduplnejšie, no mne je to jedno.
„Robte niečo!“ skríknem naňho. „Pomôžte mu! Na to ste tu! Je to vaša povinnosť!“
Lekár pokrúti hlavou. „Už je neskoro. Zomrel rýchlo.“
Nie! nie! Nie! „Vy ste sa asi zbláznili!“ Od rozhorčenia mi preskakuje hlas. „Ocko je úplne zdravý! A vo výbornej kondícii!“
„Je mi to ľúto,“ povie lekár a vyťahuje z kufríka akési tlačivá. „Môžete mi nadiktovať jeho údaje?“
„Vezmite ho do nemocnice!“ ozve sa mama, na sekundu som aj zabudla, že je tu. V tvári je mŕtvolne bledá a jej oči pripomínajú šialenca. Sú odrazom tých mojich. „Patrí do nemocnice!“
„Je mi to ľúto, pani, ale váš manžel je mŕtvy.“
Zvedavci sa okolo nás opäť zomkli, cítim ich dych na chrbte. Počujem mrmlanie: „taká tragédia, také nešťastie...“, no nemám síl ich okríknuť... nemám silu na nič. Akoby som práve zomrela... hoci dýcham, hoci mi bije srdce. V ústach mám čudnú pachuť a bojujem s mdlobami. Toto celé je zle... treba to nejako napraviť... vyriešiť... Takto to nemôžem nechať...
Chytím záchranára za lakeť. „Prosím vás, urobte niečo. Čokoľvek. Len mu pomôžte.“ Naliehavosť v mojom hlase sa mieša s hlasom dievčatka, ktorým som kedysi bola. Chcem svojho ocka! Chcem znova byť tým dievčatkom, ktoré verilo, že veci sú nemenné...
„Je mi to ľúto,“ zopakuje záchranár, v ruke drží formulár. „Poprosím meno, dátum narodenia, rodné číslo...“
Ignorujem ho. Skláňam sa nad ockom, moje slzy kvapkajú na jeho tvár. „Tati, tati... preber sa! Preber sa, prosím! Toto mi nerob... prosím... toto mi nerob...“ Moje vzlyky sa menia na kvílenie... nesie sa dolu ulicou. „Prosím... prosím...“

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018