Je tu záver špičkovej trilógie Posledný policajt

Astronómovia spozorovali asteroid, ktorý sa rútil k Zemi. Vypočítali, že nás neminie a zrážka je istá. Bude to koniec života na naše planéte. Všetko sa skončí, zahynie...naše hodiny a dni sú spočítané. A vtedy sa objavil Posledný policajt. Skvele napísaný bestseller o blížiacej sa apokalypse. Nasledoval 2.diel Koniec sa blíži. A teraz je tu záver trilógie, ktorý všetko vyrieši. Problémový svet.

Už o 14 dní smrtiaci asteroid zasiahne planétu Zem a v Amerike vypukol chaos. Občania sa zabarikádovali v pivniciach, krytoch a supermarketoch. Peniaze sú bezcenné, balená voda má cenu zlata. Ľudia na celom svete sa pripravujú na koniec.

Ale detektív Hank Palace musí ešte vyriešiť posledný prípad. Jeho milovanú sestru Nico naposledy videli v spoločnosti podozrivých radikálov vyzbrojených ťažkými zbraňami a pochybným plánom na záchranu ľudstva. Pátranie po Nico zavedie Hanka z Massachussets do Ohia, z opustených zoologických záhrad a reštaurácií s rýchlym občerstvením na opustenú policajnú stanicu, kde nájde dôkaz o surovom zločine. Čas sa kráti a Hank sleduje stopy, ktoré ho privedú k sérii otrasných odhalení.

Tretia časť trilógie Posledný policajt s názvom Problémový svet predstavuje poslednú predapokalyptickú záhadu. Hank Palace hľadá odpovede na otázky, ktoré sa nesnažia zistiť len „kto to urobil“, ale oveľa viac:
Ako ďaleko by ste zašli, aby ste ochránili milovaného človeka?
A ako by ste chceli stráviť svoje posledné dni na Zemi?

Ben H. Winters je autorom viacerých úspešných kníh vrátane trilógie Posledný policajt. Jej rovnomenná prvá časť roku 2013 získala Edgarovu cenu. Nominovali ju na Macavity Award za najlepší detektívny román a internetové kníhkupectvo Amazon ju vyhlásilo za Najlepšiu knihu roka 2012.

Začítajte sa do novinky Problémový svet:

PRVÁ ČASŤ
American Spirit
Štvrtok 27. septembra

Rektascenzia 16 57 00,6
Deklinácia –74 34 33
Elongácia 83,7
Delta 0,384 AU
1
Robil som si starosti o svojho psa.
Teraz už aj kríval. Akoby nestačilo, že ho trápi suchý kašeľ, čo otriasal jeho malým telom pri dýchaní, a že do zmuchlanej srsti sa mu zamotali škaredé bodliaky a nedali sa z nej vybrať. Netušil som, kde alebo ako sa zranil, ale nápadne kríval na prednú pravú labu. Pomaly vyšiel zo skladu dôkazov za mojím chrbtom, prekĺzol mi pomedzi nohy a zhrbene odkrivkal na chodbu. Úbohý malý pes sa odo mňa pomaly vzďaľoval s ňufákom skloneným k zemi a s fľakatým, no ešte vždy bielym kožuchom.
Pozoroval som ho s nepríjemným pocitom. Nebolo odo mňa fér, že som Houdiniho vzal so sebou. Svojím chybným a neuváženým rozhodnutím som ho vystavil útrapám dlhej a neistej cesty, najmä pitiu špinavej vody, nedostatku potravy, pochodovaniu po krajnici opustenej diaľnice a cez neobrobené polia, aj zápasu o prežitie s inými zvieratami. Mal som ho nechať s McConnellovou a s ostatnými na bezpečnej farme v Massachusetts, s Trishinými a ostatnými deťmi a so psami v bezpečnom a pohodlnom prostredí. Ale nie, ja som ho ťahal so sebou. Vyčítal som si, že som sa ho nespýtal, či chce ísť, hoci som si uvedomoval, že pes nie je schopný zvážiť riziká a odmeny spojené s takou dlhou cestou.
Vzal som ho so sebou a počas piatich dlhých týždňov sme prešli takmer tisíc štyristo namáhavých kilometrov. Na mojom úbohom psovi sa už prejavovala únava, o tom nebolo pochýb.
„Je mi to naozaj ľúto, kamoš,“ zašepkal som a Houdini zakašľal. Zastal som na chodbe, dýchal som v tme a hľadel na strop.
V sklade dôkazov to vyzeralo rovnako ako v ostatných miestnostiach: police pokryté hrubou vrstvou prachu, prevrátené a vyprázdnené registračné skrine, zápach plesne. V dispečerskej miestnosti, na pracovnom stole medzi tmavými monitormi počítačov a starou rádiostanicou s pedálovým prepínačom, ležal obschnutý nedojedený a mravcami prelezený sendvič. Nikde nič dobré, užitočné alebo vzbudzujúce nádej.
Prišli sme tam veľmi neskoro v noci a hneď sme sa pustili do hľadania. Odvtedy prešli tri hodiny a začínalo svitať – mdlé svetlé lúče prenikali dnu cez sklenú výplň predných dverí na východnom konci chodby. Prehľadali sme väčšiu časť budovy, no nič sme nenašli. Vôbec nič. Malá policajná stanica ako tá v Concorde v štáte New Hampshire, kde som kedysi pracoval. Dokonca ešte menšia. Celú noc som strávil na rukách a kolenách, so zväčšovacím sklom a s veľkou baterkou som prehľadával jednu miestnosť za druhou: recepciu, dispečing, administratívne oddelenie, cely pre zadržaných, sklad dôkazov.
Ako špinavá voda stúpajúca v studni ma pomaly zaplavovala mrazivá istota, že tam nič nie je.
Strážnička McConnellová to vedela. Považovala to za šialený nápad. „Takže poznáš len názov mesta... akože sa vlastne volá?“ spýtala sa ma.
„Názov budovy,“ opravil som ju. „Je to policajná stanica. V istom meste. V Ohiu.“
„V Ohiu?“ Zatvárila sa pochybovačne, prekrížila si ruky a zamračila sa. „Podľa mňa ju nenájdeš. Ale aj keby si ju našiel, čo by si urobil?“
Spomenul som si, aká vie byť, keď sa nahnevá, a navyše právom. Iba som pokýval hlavou a ďalej sa balil.
V prítmí prázdnej chodby prázdnej policajnej stanice som zaťal pravú ruku v päsť, zdvihol som ju v štyridsaťpäťstupňovom uhle a ako kladivom som ňou udrel do steny za sebou, o ktorú som sa opieral. Houdini sa otočil a uprel na mňa čierne oči. V tme mu žiarili ako lesklé guľôčky.
„Tak dobre,“ vzdychol som si odovzdane a psovi sa z hrdla vydralo tiché zachrčanie. „Ako chceš. Budeme hľadať ďalej.“
* * *
Prešiel som niekoľko krokov po chodbe a na stene som zbadal pamätnú dosku na počesť Daniela Arnolda Carvera. Nadácia Rotary v Ohiu mu ju udelila pri príležitosti jeho odchodu do dôchodku z policajného oddelenia v hodnosti poručíka v roku Pána 1998. Vedľa dosky bola prevrátená podkova vytvorená z farebných papierových kartičiek, na ktoré miestne deti hrubými fixkami nakreslili postavičky veselo mávajúcich policajtov. Pod ňou bolo napísané „Ďakujeme za výlet!“ úhľadným rukopisom učiteľky základnej školy. Kartičky sa hojdali na vyblednutej lepiacej páske a pamätná doska, pokrytá centimetrovou vrstvou prachu, visela trochu nakrivo.
Najbližšia miestnosť sa nachádzala vľavo, niekoľko krokov za doskou a detskými kresbami. Nápis na dverách hlásal DETEKTÍVI, no keď som vstúpil, zistil som, že ju používa len jeden. Jeden pracovný stôl, jedna otáčacia stolička, jeden telefón s prestrihnutou šnúrou a so slúchadlom voľne položeným na vidlici, čo vyzeral ako divadelná rekvizita. Zo stropu visela dávno mŕtva rastlina so zvädnutými stonkami a s trsmi hnedých listov. Plastová nádoba na vodu vedľa nej bola pokrkvaná.
Predstavil som si detektíva, ktorý kedysi sedával v tejto miestnosti, ako sa zakláňa na stoličke a plánuje posledné detaily razie v laboratóriu na výrobu metadonu alebo si robí posmech z nezrozumiteľnej smernice, ktorú vymysleli sprostí úradníci. Nadýchol som sa s nádejou, že zacítim starú zvetranú vôňu jeho cigár.
Vlastne jej cigár, opravil som sa, keď som na stole uvidel hrubú koženú knihu s menom úhľadne napísaným v pravom hornom rohu: detektívka Irma Russelová. „Prepáčte, detektívka Russelová,“ ospravedlnil som sa a zasalutoval som do vzduchu. „Mal som to vedieť.“
Znovu som si spomenul na strážničku McConnellovú. Keď som odchádzal, pri dverách sa postavila na špičky a pobozkala ma na rozlúčku. Potom ma od seba odstrčila oboma rukami a poslala ma za mojím dobrodružstvom. „Tak si choď,“ vyhŕkla s láskou, no smutno. „Blázon.“
Slabé denné svetlo celkom nepreniklo cez jedno zaprášené okno v miestnosti detektívov, tak som znovu zažal baterku, posvietil som si ňou na knihu detektívky Russelovej a pustil som sa v nej listovať. Prvý zápis do nej urobili presne pred siedmimi mesiacmi, štrnásteho februára. Na sviatok svätého Valentína detektívna Russelová úhľadným šikmým rukopisom zapísala, že z dôvodu častých výpadkov prúdu v úradných budovách sa všetky záznamy budú viesť v papierovej forme.
Nasledujúce zápisy dokazovali postupný úpadok. Desiateho marca došlo k drobnej výtržnosti v obchode s potravinami v susednom okrese Brown County, ktorá sa rýchlo rozšírila a vyústila do „všeobecných občianskych nepokojov nepredvídateľného rozsahu“. Záznam z tridsiateho marca hovoril, že úroveň pohotovosti policajného oddelenia sa výrazne znížila v dôsledku poklesu počtu jeho zamestnancov na tridsaťpäť percent oproti predchádzajúcemu roku. („Jason dal výpoveď!!!“ dopísala detektívka Russelová do zátvorky a troma výkričníkmi dala najavo svoje prekvapenie a sklamanie.) Dvanásteho apríla zadržali násilníka a s prekvapením zistili, že je to „Charlie, ten z Blakovho obchodu s krmivami!!!“.
Usmial som sa. Detektívka Russelová mi bola sympatická. Tými výkričníkmi som nebol nadšený, ale páčila sa mi.
Sledoval som ten úhľadný rukopis o niekoľko mesiacov dozadu. Posledný zápis datovaný deviateho júna – pred šestnástimi týždňami – tvorilo len jedno slovo: „Creekbed“, za ktorým nasledovala prosba: „Bože dobrotivý, dávaj na nás pozor, dobre?“
Chvíľu som premýšľal, sklonený nad knihu. Houdini pricupkal do miestnosti a chvostom sa mi obtrel o nohavice.
Z vnútorného vrecka som si vybral tenký modrý zošit a zapísal som si doň: deviateho júna, Creekbed a Bože dobrotivý, dávaj na nás pozor, dobre? Šetril som miestom a slová som písal tesne vedľa seba, lebo to bol môj posledný zošit. Otec býval univerzitným profesorom a po jeho smrti mi zostalo niekoľko škatúľ týchto školských zošitov, ale od nástupu k polícii som ich veľa spotreboval a ďalšie zhoreli pri požiari spolu s mojím domom. Keď som si niečo zapísal, zakaždým sa ma zmocnila úzkosť. Čo si počnem, až zaplním aj poslednú stranu?
Pozatváral som zásuvky na stole detektívky Russelovej, vrátil som hrubú knihu na pôvodné miesto a nechal som ju otvorenú na rovnakej strane ako predtým.
* * *
Vo vrecku, v červenom plastovom puzdre s preukazom Concordskej verejnej knižnice, som mal fotografiu svojej sestry zo stredoškolskej ročenky. Urobili ju, keď chodila do druhého ročníka. Zachytávala Nico ako vzdorovitú, zachmúrenú stredoškoláčku v obnosenom čiernom tričku a dioptrických okuliaroch s lacným rámom, príliš povznesenú nad to, aby si učesala vlasy. Spodnú peru mala vystrčenú a ústa skrivené: Usmejem sa, až sa mi bude chcieť, nie keď ma nejaký debo požiada, aby som povedala syr. Ľutoval som, že nemám pri sebe jej fotografiu z posledného obdobia, ale všetky som stratil pri požiari. Moja sestra však skončila strednú školu len pred ôsmimi rokmi a táto fotografia zachytávala jej vernú podobu, pokiaľ išlo o vzhľad aj vystupovanie. Pocítil som nutkanie vykonať starý známy rituál – ukázať fotografiu cudzím ľuďom s otázkou: „Videli ste toto dievča?“ a následne vykonať niekoľko improvizovaných inteligentných detektívnych úkonov.
Okrem fotky a zošita som v obnosenej béžovej športovej bunde skrýval zopár ďalších nástrojov patriacich do základnej výbavy každého vyšetrovateľa: zväčšovacie sklo, švajčiarsky armádny nôž, trojmetrové meracie pásmo, ďalšiu baterku, no menšiu a štíhlejšiu ako tú prvú, a škatuľu s nábojmi do pištole kalibru .40. Skutočná zbraň, policajný SIG Sauer P229, ktorú som nosil už tri roky, mi visela v puzdre na boku.
Dvere skladu dôkazov sa so šťuknutím otvorili a zase zatvorili. Zdvihol som baterku a posvietil som ňou na Corteza.
„Farba v spreji,“ oznámil mi, pričom zdvihol nádobu s aerosolom do vzduchu a poriadne ňou potriasol. „Dopoly plná.“
„Skvelé,“ utrúsil som. „Výborne.“
„Ale to je naozaj skvelé, pán policajt,“ zdôraznil Cortez. S detským potešením si prezeral svoju korisť a otáčal ju v drsných rukách. „Zíde sa na označenie cesty a ľahko sa dá použiť ako zbraň. Našiel som aj sviečku, sponku na spisy, zápalku a čáry, máry plameňomet! Videl som, ako ho používajú.“ Žmurkol na mňa. „Aj som ho vyskúšal.“
„Výborne,“ zopakoval som.
Presne takto rozprával Cortez zlodej, môj podivný partner: akoby jeho svet, koníčky a zvyky mali trvať naveky. Vzdychol si, smutno pokrútil hlavou nad mojou ľahostajnosťou a ako duch prekĺzol okolo mňa do tmavej chodby hľadať ďalšiu korisť. Nie je tu, zašepkala mi strážnička McConnellová do ucha. Neodsudzovala ma ani sa na mňa nehnevala, len konštatovala zjavnú skutočnosť. Celú cestu si prešiel zbytočne, detektív Palace. Nie je tu.
Deň sa pomaly chýlil ku koncu. Matné zlaté slnečné lúče sa po centimetroch blížili k vzdialenému koncu chodby, kde som stál. Pes zakašľal niekde, kde som ho nevidel, ale dosť blízko, aby som ho počul. Zem sa mi zrazu rozhojdala po nohami.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018