Remarque v novom vydaní

Jeden z najkrajších príbehov oslavujúcich silu priateľstva a lásky až do posledného dychu.
Traja kamaráti.
Erich Maria Remarque a jeho slávna kniha vyšla v novom vydaní. Mimoriadne obľúbený príbeh, ku ktorému sa čitatelia vracajú aj po desiatkach rokov.

Hrdina a rozprávač románu Robert Lohkamp kedysi sníval, že sa bude venovať umeniu – prvá svetová vojna však všetko zmenila.
Následne sa Robert a jeho dvaja kamaráti počas hospodárskej krízy okolo roku 1930 prebíjajú životom. Vlastnia autoopravovňu a pokúšajú sa čeliť hroziacej nezamestnanosti.

Robertova láska k Patrícii Hollmannovej presvetľuje román ako jasný lúč. Pat pochádza z meštiackej rodiny, žije však v schudobnených pomeroch, a navyše zápasí so smrteľnou chorobou. To všetko Robert spočiatku vôbec netuší...

Remarque na jednotlivých osudoch postáv zachytáva celú spoločenskú i politickú situáciu v Nemecku, hoci ju podrobne neopisuje. Príbeh Traja kamaráti jasne svedčí o autorovom rozčarovaní z ťažkých čias, predsa však je pretkaný sviežim humorom.
Remarque plasticky stvárňuje vtedajšie Nemecko, jasné príznaky nástupu fašizmu, ktorý sa demagogicky podlo a zákerne derie k moci.

Začítajte sa do knihy Traja kamaráti:

Zastavili sme pred malým hostincom a vystúpili z auta. Bol pekný tichý večer. Brázdy zoraných polí sa fialkovo ligotali. Medze svietili zlatisto a hnedo. Na bledozelenej oblohe plávali mraky ako veľké bociany a strážili uprostred úzky kosáčik narastajúceho mesiaca. Lieska zadŕžala súmrak a tušenie čohosi vo svojom náručí, dojemne holom, ale už plnom klíčiacich púčikov. Z malého hostinca sa šírila vôňa vyprážanej pečienky, zavoňali sme aj cibuľu. Srdce nám prekypovalo.
Lenz sa vrútil za vôňou do domca. Rozžiarený sa vrátil. „Keby ste videli tie opekané zemiaky! Chytro, lebo najlepšie už bude preč!“
Vtom zavrčalo ďalšie auto. Zastali sme ako prikovaní. Bol to buick. Prudko zabrzdil vedľa Karla. „Hop!“ povedal Lenz. Už častejšie sme dostali výprask za podobné preteky.
Chlap vystúpil. Mal oblečený raglán z ťavej srsti, bol vysoký a mocný. Zlostne zazeral na Karla, potom si stiahol žlté rukavice a podišiel k nám.
„Čo je to za model, ten váš voz?“ spýtal sa najbližšie stojaceho Köstera a tváril sa, akoby zahryzol do kyslej uhorky.
Všetci traja sme sa naňho chvíľu mlčky dívali. Iste nás pokladal za sviatočne oblečených montérov na čiernej jazde. „Povedali ste niečo?“ spýtal sa po chvíli pochybovačne Oto, aby ho poučil, že má byť slušnejší.
Chlap sčervenel. „Spytoval som sa na voz,“ zahučal rovnakým tónom ako predtým.
Lenz sa narovnal. Veľký nos sa mu zachvel. Na zdvorilosť u iných si vždy potrpel. Ale skôr ako prehovoril, otvorili sa znenazdajky, akoby zásahom vyššej moci, druhé dvere buicka – ukázala sa štíhla nôžka, po nej štíhle koleno – potom vystúpilo z voza dievča a pomaly kráčalo k nám. Prekvapene sme na seba pozreli. Predtým sme nezbadali, že vo voze je ešte niekto. Lenz ihneď zmenil správanie, úsmev mu rozjasnil celú pehami posiatu tvár. Zrazu sme sa čertvieprečo všetci usmievali.
Tučný sa na nás nechápavo díval. Stratil istotu a zrejme nevedel, čo má robiť. „Binding,“ povedal napokon s malým úklonom, akoby jeho meno bola jediná pevná vec, ktorej sa môže vari ešte zachytiť.
Dievča zastalo tesne pred nami. Boli sme ešte priateľskejší.
„Oto, ukáž predsa ten voz,“ povedal Lenz a vrhol rýchly pohľad na Ota.
„Ale veľmi rád,“ odvetil Oto a obveselene opätoval pohľad.
„Naozaj by som si ho rád pozrel,“ povedal Binding zmierlivejším tónom. „Je čertovsky rýchly. Len ma tak odfúkol.“
Obaja sa pobrali na parkovisko a Köster zdvihol Karlovu kapotu.
Dievča s nimi nešlo. Štíhle a mlčanlivé ostalo stáť v súmraku vedľa Lenza a mňa. Očakával som, že Gottfried využije príležitosť a exploduje ako bomba. Na takéto situácie bol ako stvorený. No akoby stratil reč. Inak vedel tokať ani tetrov, teraz tu stál ako karmelitán na dovolenke a ani sa nepohol.
„Musíte nás ospravedlniť,“ povedal som napokon. „Nezbadali sme, že ste vo voze. Určite by sme si neboli dovolili takú nepríjemnosť.“
Dievča sa na mňa pozrelo. „Prečo nie?“ odvetilo pokojne a prekvapujúco hlbokým hlasom. „Také zlé to rozhodne nebolo.“
„Zlé nie, ale rozhodne sa to nepodarilo. To auto môže dosiahnuť asi dvestokilometrovú rýchlosť.“
Trošku sa naklonila a zasunula si ruky do vreciek na kabáte. „Dvestokilometrovú?“
„Presne stosedemdesiatdeväť celých dve, úradne stopnuté,“ vychrlil hrdo Lenz, akoby strieľal z pištole.
Zasmiala sa. „A my sme si mysleli, že takých šesťdesiat, sedemdesiat.“
„No vidíte,“ povedal som, „to ste predsa nemohli vedieť.“
„Nie,“ odvetila, „to sme naozaj nemohli vedieť. Predpokladali sme, že buick je dvojnásobne rýchlejší ako váš voz.“
„Zaiste,“ odkopol som odlomenú haluz, „my sme však mali veľkú výhodu. Pán Binding sa iste riadne na nás zlostil.“
Zasmiala sa. „Chvíľu určite. Ale predsa musíme vedieť aj prehrávať; ako by sme inak mohli žiť.“
„Určite...“
Nastalo ticho. Pozrel som na Lenza. Ale posledný romantik sa iba uškrnul, krútil nosom a nechal ma v kaši. Brezy šumeli, za domom krákorila kura.
„Úžasné počasie,“ povedal som napokon, aby som prerušil mlčanie.
„Áno, nádherné,“ povedalo dievča.
„A také mierne,“ dodal Lenz.
„Dokonca nezvyčajne mierne,“ doplnil som.
Znovu sme zmĺkli. Dievča nás určite pokladalo za hlupákov, ale pri najlepšej vôli mi už nič neprišlo na um. Lenz začal okolo seba vetriť. „Pečené jablká,“ povedal nežne, „k pečienke budú asi aj pečené jablká. Pochúťka.“
„Ozajstná pochúťka,“ prisvedčil som a posielal som nás oboch do horúcich pekiel.
Köster s Bindingom sa vrátili. Z Bindinga sa za tú chvíľku stal celkom iný človek. Bol zrejme jedným z tých automobilových nadšencov, ktorým stačí k blaženosti, ak naďabia na odborníka a môžu sa s ním pozhovárať.
„Zajeme si spoločne?“ spýtal sa.
„Pravdaže,“ odvetil Lenz.
Vošli sme dnu. Vo dverách Lenz na mňa zažmurkal a kývol smerom k dievčaťu. „Človeče, tá desaťkrát vynahradí tú starú tancujúcu babu z dnešného rána...“
Mykol som plecom. „Možno, ale prečo mi nepomáhaš a pripustíš, aby som takto jachtal?“
Zasmial sa. „Musíš sa to už raz naučiť, maličký!“
„Nemám najmenšiu chuť niečo sa učiť,“ povedal som.
Kráčali sme za ostatnými. Sedeli už za stolom. Hostinská práve prichádzala s pečienkou a opekanými zemiakmi. Navyše priniesla ešte veľkú fľašu žitnej pálenky ako aperitív.
Ukázalo sa, že Binding je mimoriadne dobrý rečník. Bolo obdivuhodné, čo všetko vedel o autách. Keď sa dozvedel, že Oto bol aj pretekárom, jeho náklonnosť nepoznala hraníc.
Dôkladnejšie som si ho obzrel. Bol to mohutný vysoký chlap s hustým hrubým obočím v červenej tvári; trošku vystatovačný, trošku hrmotný a pravdepodobne dobrosrdečný ako ľudia, ktorí majú v živote úspech. Vedel som si ho predstaviť, ako sa večer pred spaním vážne, dôstojne a ctihodne pozoruje v zrkadle.
Dievča sedelo medzi mnou a Lenzom. Pod kabátom, ktorý si vyzlieklo, malo sivý anglický kostým. Biely šálik okolo krku vyzeral ako jazdecká viazanka. Jej hnedé hodvábne vlasy sa jantárovo ligotali vo svetle lampy. Plecia mala veľmi rovné, trošku nachýlené dopredu, ruky úzke, dlhé, skôr kostnaté ako bucľaté. I tvár mala úzku, bledú, ale veľké oči jej dodávali akúsi vášnivú silu. Zdalo sa mi, že vyzerá veľmi dobre – no nič iné som si pri tom nepomyslel.
Lenz, naopak, bol teraz samý oheň. Úplne sa zmenil. Žltá štica sa mu ligotala ako dudkovi chocholček. Len tak sršal nápadmi a s Bindingom ovládal celý stôl. Ja som iba sedel a nijako som na seba neupozorňoval, iba čo som občas niekomu podal pohár a ponúkol cigaretu. A pripíjal som si s Bindingom. To som robil dosť často. Zrazu si Lenz poklopkal na čelo: „Rum! Robby, prines ten náš narodeninový rum!“
„Narodeninový? Má vari niekto narodeniny?“ spýtalo sa dievča.
„Ja,“ povedal som. „Už celý deň ma pre ne prenasledujú.“
„Prenasledujú? To iste ani gratulácie neprijímate.“
„To hej,“ povedal som, „gratulovanie je dačo iné.“
„Tak teda všetko najlepšie!“
Chvíľku som podržal jej ruku vo svojej a pocítil som jej teplé, suché stisnutie. Potom som vyšiel von po rum. Hlboká, mlčanlivá noc zahaľovala malý dom. Kožené sedadlá nášho auta boli zarosené. Ostal som stáť a díval sa na horizont, kde sa červenkastá žiara mesta dotýkala oblohy. Rád by som bol pobudol ešte vonku, ale začul som, ako ma Lenz vyvoláva.
Binding neznášal rum. To sa ukázalo hneď po druhom poháriku. Odtackal sa do záhrady. Vstal som a s Lenzom sme sa pobrali k pultu. Objednal fľašu džinu. „Ohromné dievča, čo?“ povedal.
„Neviem, Gottfried,“ odvetil som. „Ani som si nevšimol.“
Na chvíľku sa na mňa zadíval dúhovobelasými očami a potom pokrútil ohnivou hlavou. „Načo ty, maličký, vlastne žiješ, povedz?“
„To by som aj ja rád vedel,“ odvetil som.
Zasmial sa. „To by sa ti tak hodilo! Ale tak ľahko sa na to neprichádza. Teraz však idem zistiť, aký vzťah má to dievča k tomu tučnému katalógu áut.“
Vyšiel za Bindingom do záhrady.
Po čase sa obaja vrátili k pultu. Výsledok pátrania bol určite priaznivý, Gottfried zrejme nezistil nijaké prekážky, lebo sa nadšene vrhol na Bindinga. Vrátil sa s novou fľašou džinu a po hodine si už tykali. Ak mal Lenz dobrú náladu, bolo v ňom čosi strhujúce a ťažko sa mu odolávalo. Ba ani sám si nevedel odolať. Teraz Bindinga úplne ohúril a čoskoro si vonku na verande pospevovali vojenské piesne. Posledný romantik pritom na dievča úplne zabudol.
My traja sme sedeli sami v miestnosti. Bolo tu zrazu veľmi ticho. Na stene tikali švarcvaldky. Hostinská upratovala zo stola a materinsky sa na nás dívala. Pri peci sa rozvaľoval hnedý poľovnícky pes. Občas zo spánku zaštekal, tichučko, vysoko a žalostne. Zvonku udieral do okien vietor. Prehlušovali ho útržky vojenských pesničiek a mne sa zdalo, že malá miestnosť sa dvíha a vznáša s nami nocou a rokmi, množstvom spomienok.
Bol to zvláštny pocit. Akoby nejestvoval čas – nebol to už prúd vychádzajúci z temna a do temna sa vracajúci, bolo to more, v ktorom sa nezvučne odzrkadľoval život. Držal som v ruke pohár. Jagal sa v ňom rum a ja som si pomyslel na papier, ktorý som popísal dnes ráno v dielni. Bol som vtedy trošku smutný. Teraz ma to už prešlo. Všetko je v poriadku, kým človek žije. Pozrel som na Köstera. Počúval som, ako sa zhovára s dievčaťom, no nevnímal som ich slová. Pocítil som jemný opar začínajúcej opitosti zohrievajúcej krv, pocit, ktorý som mal rád, pretože zahaľuje neznámo rúškom dobrodružstva. Vonku Lenz a Binding vyspevovali pieseň o Argonskom lese. Vedľa mňa rozprávalo neznáme dievča; hovorilo ticho a pomaly, hlbokým, vzrušujúcim, trošku drsným hlasom. Vypil som pohár do dna.
Tí dvaja sa opäť vrátili dnu. Na čerstvom vzduchu vytriezveli. Vstali sme. Pomohol som dievčaťu do kabáta. Stálo tesne predo mnou, mäkko vystieralo plecia, so zaklonenou hlavou, ústa ľahučko pootvorené, úsmev zamierený k povale, nepatriaci nikomu. Na chvíľu som jej podržal kabát. Kde som len po celý čas mal oči? Spal som vari? Znenazdajky som pochopil Lenzovo nadšenie.
Trošku spýtavo sa pootočila. Rýchlo som jej podal kabát a pozrel na Bindinga, ktorý stál pri stole červený ako paprika, s pohľadom ešte vždy trošku skleným. „Myslíte, že bude schopný viesť auto?“ spýtal som sa.
„Dúfam...“
Jednostaj som sa na ňu díval. „Ak by bol neistý, niekto z nás by mohol ísť s vami.“
Vytiahla pudrenku a otvorila ju. „Pôjde to,“ povedala. „Jazdí oveľa lepšie, keď má v hlave.“
„Lepšie a pravdepodobne neopatrnejšie,“ odporoval som. Pozrela na mňa ponad okraj zrkadielka. „Dúfam, že sa vám nič nestane,“ povedal som. Trošku som preháňal, lebo Binding sa celkom obstojne držal na nohách. Ale chcel som čosi urobiť, aby len tak neodišla. „Môžem vám zajtra zatelefonovať, ako to dopadlo?“ spýtal som sa.
Neodpovedala hneď.
„Nesieme za to popíjanie akúsi zodpovednosť,“ pokračoval som. Najmä ja s rumom k narodeninám.“
Zasmiala sa. „Ak chcete, dobre. Západ dvetisícsedemsto deväťdesiatšesť.“
Hneď vonku som si zapísal číslo – 2796. Dívali sme sa, ako Binding odchádza, a vypili sme ešte posledný pohár. Potom sme naštartovali Karla. Uháňal ľahkou marcovou hmlou, rýchlo sme dýchali, mesto nám prichádzalo oproti, ohnivé, mihotajúce sa v opare; a z čmudu sa vynáral ako rozžiarená pestrá loď Freddyho bar. Tu sme s Karlom zakotvili. Koňak tiekol ako zlato, džin sa trblietal ako akvamarín a rum bol sám život. Ani prikovaní sme sedeli na barových stoličkách, dookola šumela hudba, život bol jasný a mocný: prúdom nám pretekal hruďou, bezútešnosť pustých zariadených izieb, čo nás čakali, zúfalstvo nášho bytia – to všetko bolo preč, barový pult sa stal veliteľským mostíkom života a my sme s hukotom plávali do budúcnosti.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018