Po starčekovi a analfabetke je tu Zabijak Anders
Najskôr tu bol Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Potom prišla Analfabetka, ktorá vedela počítať. A teraz je tu novinka, ktorá je podľa mnohých ešte vtipnejšia a zábavnejšia. „Bláznivý ako Storočný starček.“ či „Nádherný a inšpirujúci príbeh,“ píšu švédske médiá o novinke Zabijak Anders a jeho priatelia.
Zoznámte sa.
Farárka Johanna nadobro opustila kazateľnicu. Stalo sa tak narýchlo, keď ju kongregácia odsúdila a hádzali do nej spevníky. Nikdy si to povolanie sama nezvolila, donútili ju. Má preto ťažké srdce rovnakým dielom na nebeského aj na vlastného otca.
Per Persson sa tešil na miliónové dedičstvo, lenže majetok deda, konského handliara, sa akosi rozplynul v dyme z dieselových motorov. A tak sa teraz živí ako zle platený recepčný v treťotriednom hoteli, bývalom bordeli.
Vyhnaná farárka náhodou stretne na lavičke v parku recepčného. Obaja sa cítia podvedení predchádzajúcim pokolením a nemajú preto problém podvádzať iných.
A osud im do cesty privedie trochu naivného, svojsky dobrosrdečného, zato poriadne srditého muža. Volá sa Johan Andersson a práve ho prepustili z väzenia, kde si odpykal trest za tri vraždy. Robí, čo môže, ale zarobí málo a alkohol je drahý. Farárka a recepčný sa postarajú o to, že zakrátko sa Zabijak Anders stane známym v celom Švédsku. Títo traja vytvoria nesvätú trojicu a pustia sa do veľmi výnosnej, no úplne pochybnej obchodnej činnosti. Všetko by šlo ako po masle, keby im to gróf, grófka, samotný Pán a jeho Syn tak prekliato neskomplikovali...
Vypočujte si AUDIO úryvok
Číta herec Richard Stanke.
Zabijak Anders je typická jonassovská bizarná postavička, podobne ako storočný starček a múdra analfabetka. Ich príbehy pobavia a rozosmejú, ale do literatúry vstúpili najmä preto, aby sme hlbšie vnímali svet, ktorý nás obklopuje, a robili ho lepším.
Začítajte sa do novinky Zabijak Anders a jeho priatelia:
Kapitola 1
TEN, KTORÉHO ŽIVOT sa mal čoskoro naplniť smrťou, bitkami, zlodejmi a zločincami, stál zasnívaný v recepcii najsmutnejšieho hotela vo Švédsku.
Jediný vnuk handliara Henrika Bergmana pripisoval svoje nedostatky ako vždy svojmu dedovi. Ten chlapík bol najznámejším obchodníkom s koňmi v južnom Švédsku, nikdy nepredal menej ako sedemtisíc zvierat za rok, samozrejme, všetky prvotriedne.
No od roku 1955 začali judášski sedliaci meniť dedove studenokrvné a teplokrvné kone za traktory takým tempom, že to dedo odmietal pochopiť. Zo sedemtisíc transakcií bolo sedemsto, potom sedemdesiat a napokon sedem. Za päť rokov zmizol rodinný mnohomiliónový majetok v oblaku dieselového dymu. Dedo ešte nenarodeného synovho syna sa snažil v roku 1960 zachrániť, čo sa dalo, tak, že obchádzal sedliakov v okolí a kázal im o prekliatí mechaniky. Šírilo sa tak veľa chýrov. Vraj ak vás zasiahne dieselové palivo, spôsobí rakovinu, a aj spôsobilo.
A potom dodal, že výskumy hovoria, že diesel môže u mužov zapríčiniť sterilitu, hoci nezapríčinil. Po prvé to nebola pravda a po druhé to znelo príliš nádherne v ušiach sedliakov, ktorých ťažila povinnosť živiť po tri až osem detí, no vôbec nezmenšila ich chlipnosť. Kúpa kondómov na rozdiel od traktorov značiek Massey Ferguson alebo John Deer bola háklivejšia.
Dedo umrel ožobráčený, a ako by to nestačilo, na smrť ho udupal jeho posledný kôň. Jeho skľúčený syn bez koní presedlal, ukončil kurz a časom sa zamestnal vo firme Facit AB, svetovom lídrovi vo výrobe písacích strojov a kalkulačiek. Tak sa mu prihodilo, že ho budúcnosť za jeho života prevalcovala nie raz, ale rovno dva razy, pretože na trhu sa znenazdajky vynorili elektronické kalkulačky. Ako na výsmech kolosálneho produktu Facitu sa japonský variant zmestil do vnútorného vrecka saka.
Stroje koncernu Facit sa nescvrkli (teda aspoň nie dosť rýchlo), zato koncern áno, až napokon zmizol úplne.
Syna konského handliara prepustili. Aby zahnal pocit, že ho život dvakrát podviedol, skamarátil sa s fľaškou. Nezamestnaný, zatrpknutý, nemytý a stále pod parou vzápätí prestal byť atraktívnym pre svoju o dvadsať rokov mladšiu ženu, ktorá to dokázala znášať chvíľu a potom ešte jednu.
No napokon si trpezlivá mladá žena pomyslela, že vydaj za nesprávneho muža sa dá zvrátiť.
„Chcem sa rozviesť,“ oznámila v jedno predpoludnie manželovi, zatiaľ čo on sa premával po ich byte v spodkoch posiatych tmavými fľakmi a niečo hľadal.
„Nevidela si fľašu koňaku?“ spýtal sa manžel.
„Nie. Ale chcem sa rozviesť.“
„Včera večer som ju dal na drez, musela si ju odložiť.“
„Mohlo sa stať, že skončila v barovej skrinke, keď som upratovala kuchyňu, nepamätám sa, no snažím sa ti vysvetliť, že sa chcem rozviesť.“
„V barovej skrinke? Hej, tam som mal hľadať. Som ja ale tupec. Odsťahuješ sa odtiaľto? A určite vezmeš so sebou aj toho, čo je stále posratý, nie?“
Áno, dieťa vzala so sebou. Chlapca s vlasmi plavými ako raž a milými modrými očami. Toho, ktorý sa oveľa neskôr stal recepčným.
Matka si voľakedy predstavovala, že spraví kariéru ako učiteľka jazykov, ale drobec prišiel na svet chvíľu predtým, ako nastal čas záverečnej skúšky. Do Štokholmu odišla s deckom, so zbalenými vecami a s podpísanými rozvodovými papiermi. Znova sa vrátila k svojmu dievčenskému menu Perssonová, nenapadlo jej uvažovať nad dôsledkami pre chlapca, ktorý už mal pridelené meno Per (niežeby sa človek nemohol volať Per Persson alebo Jonas Jonasson, ale mohlo sa to zdať dosť fádne.)
V hlavnom meste ju čakala práca v parkovacej službe. Matka Pera Perssona chodila hore-dole po uliciach a takmer denne napomínala mužov, čo zle zaparkovali, predovšetkým takých, čo mali na pokutu, ktorú práve dostali. Sen o učiteľstve sa rozplynul, rovnako šírenie vedomostí, aké nemecké predložky sa viažu s akuzatívom, respektíve s datívom, študenti na to vždy zvysoka kašlali. A keď už matka strávila polovicu večnosti v zamestnaní, ktoré malo byť len dočasné, stalo sa, že jeden z mnohých zle parkujúcich stratil hlavu, len čo uprostred napomínania zistil, že v uniforme parkovacej služby je navlečená žena. Jedno viedlo k druhému, a tak sa ocitli na večeri v peknej reštaurácii, kde pri káve a koňaku roztrhli pokutu za zlé parkovanie vo dvoje. Druhé viedlo k tretiemu a zle parkujúci požiadal matku Pera Perssona o ruku.
Nápadník bol islandský bankový úradník, ktorý sa sťahoval späť do Reykjaviku. Svojej budúcej manželke nasľuboval hory-doly, ak s ním pôjde. Islandská ponuka zahŕňala aj syna. No čas už tak pokročil, že chlapček s vlasmi plavými ako raž sa stihol stať plnoletým a mohol o sebe rozhodovať sám. Rátal so svetlejšou budúcnosťou vo Švédsku, a pretože nikto nemôže porovnávať to, čo sa stalo, s tým, čo sa mohlo stať, nevedno, či kalkuloval správne, alebo nesprávne.
Per Persson si už ako šestnásťročný našiel popri štúdiu na gymnáziu, ktorým sa priveľmi nezaťažoval, prácu. Matke nikdy podrobnejšie nepovedal, v čom spočíva. A mal na to svoje dôvody.
„Chlapče, kam ideš?“ mohla sa matka spýtať.
„Do práce, mami.“
„Tak neskoro?“
„Hej, je to činnosť na plný úväzok.“
„Čo teraz vlastne robíš?“
„Už som ti to vysvetlil tisíc ráz. Som asistent v...
zábavnom priemysle. Kontakty medzi ľuďmi a tak.“
„Čo za asistent? A ako sa volá...“
„Musím bežať, mami. Môžeme to dokončiť potom.“
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
- Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
- Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
- Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
- Zimná súťaž 08. dec 2018