Historická romanca Ctižiadostivá láska

Prebudená láskou a Džentlmen a milenka – to sú zatiaľ dve knihy, ktoré vyšli od Cecilie Grantovej v slovenčine. Slovenské čitateľky si ju hneď obľúbili, pretože Cecilia píše skvelé historické romance z regentského Anglicka, jej príbehy prekypujú emóciami a milostnými scénami, ktoré sa občas uberajú nečakaným smerom. Presne tak je to aj v novinke Ctižiadostivá kráska, ku ktorej sa budete rozhodne vracať.

Kate Westbrooková je ctižiadostivá mladá dáma. Je pevne odhodlaná získať miesto vo vyššej spoločnosti, ktoré jej ako vnučke grófa právom patrí, a nájsť si vhodného manžela.
Nemôže predsa za to, že otec sa oženil s herečkou a pripravil tak dcéry o možnosť stretávať sa s londýnskou smotánkou. Kate sa viac nemieni nečinne prizerať, ako ju aj so sestrami odsúvajú nabok, a rozhodne sa konečne nájsť naozaj dobrého manžela.
Zdá sa, že duchaplnej kráske nič nestojí v ceste – pravda, až na jedinú prekážku. Očarujúceho právnika Nicka Blacksheara, ktorý ju na otcovu žiadosť chráni pred nástrahami londýnskej smotánky. Ani ich odlišné plány však nezabránia vzniku vzájomnej náklonnosti, a keď sa k nej pridá vášeň, Kate je s rozumom v koncoch.

Čas sa kráti a ona musí nájsť odpoveď na najťažšiu otázku v živote: dokáže na oltár ctižiadosti obetovať lásku?

Začítajte sa do úryvku z knihy Ctižiadostivá kráska:

2

Nemusel čakať na portské, aby sa dozvedel, o akú príležitosť ide. Tak to totiž u Westbrookovcov chodilo. Cítil sa tu ako medzi právnikmi – jedlo zakaždým sprevádzal živý rozhovor o dôležitých veciach, nie zbytočné zdvorilosti typické pre spoločenské večierky.

„Volá sa Barclay a je to barón.“ Pán Westbrook si pri tejto správe krájal rezeň. „Na prvý pohľad je jasné, že plánuje svoje miesto v Snemovni lordov využiť, nielen sa pomaly oťukávať a zveriť hlasovanie splnomocnencovi. Len čo si osvojí potrebné zručnosti, začne sa pravidelne zúčastňovať na zasadaniach a navrhovať nové zákony.“

Nick v duchu súhlasne prikývol. Ak člen parlamentu chcel zodpovedne vykonávať svoju funkciu, naozaj potreboval isté zručnosti, a už dávno zistil, že iba nepatrné percento sa ich obťažovalo získať. Lord Barclay očividne patril k sľubným výnimkám.

„Je ten barón konzervatívec, alebo liberál?“ Slečna Viola sa pri slove barón znechutene naklonila dopredu. Mala totiž vyhranené názory na tituly a spoločenské výhody a neváhala ich dať najavo. „Aké zákony plánuje navrhovať?“
„O tom sa v liste nezmienil, ale očividne sa zaujíma o sociálnu starostlivosť, najmä o zabezpečenie vojakov, čo sa vrátili z vojny. Keďže sám bojoval, v tejto oblasti už má isté skúsenosti.“ Westbrook kývol Nickovi. „Pri portskom ti ten list ukážem, aby si si o jeho politických sympatiách mohol vytvoriť vlastnú mienku.“

„Pravdepodobne súhlasí s názormi svojho brata,“ ozvala sa znenazdajky najstaršia slečna Westbrooková, ktorá sedela po jeho pravici. Keď sa rozhovor zvrtol na politiku, väčšinou s výrazom vznešenej trpezlivosti zmĺkla, no teraz sa zatvárila víťazoslávne, keďže mohla nečakane prispieť novou informáciou. „Pokiaľ viem, major Barclay, ktorý nedávno získal titul baróna, je mladší brat markíza z Astley.“

Najprv sa zhlboka nadýchol, až potom na ňu pozrel. Hoci sa poznali tri roky, už dávno stratil všetky ilúzie o jej dokonalosti, pohľad na ňu ho stále dokázal ohromiť, akoby sa po dni strávenom v temnote pozrel priamo do slnka.

Pravdaže, Westbrookovci boli mimoriadne pekná rodinka. Ako to už pri vzhľadných rodičoch býva, mali pekné deti. Viola, Sebastian a Beatrice – takto väčšinou dopadne manželstvo s herečkou – sa podali na matku, mali bledú pleť, gaštanové vlasy a príťažlivú srdcovitú tvár. Slečna Rosalind zdedila otcove svetlé vlasy a výrečné modré oči. No v slečne Katherine sa matkine i otcove črty zázračne spojili a vytvorili krásu, ktorá prevyšovala všetko, čo získala od rodičov.

Práve preto si nedokázal vyčítať svoje bláznivé činy spred troch rokov. Každý muž, čo ju stretol, sa do nej spočiatku zamiloval.

„Tuším ste sa naučili naspamäť celý Debrettov zoznam lordov a barónov,“ doberal si ju, lebo to robili všetci. Navyše, žartovanie si vyžaduje pohotové myslenie, ktoré mu zabráni rozjímať nad jej očami, vlasmi či nádhernými perami.

„Pravdepodobne nie celý,“ ozval sa brat, čo sedel po jej pravici. „Naša Kate má veľmi úzky okruh záujmov, všíma si len grófov a vyššie.“

„Nie som až taká úzkoprsá,“ odvrkla s prešibanou hravosťou a pozorne si krájala jedlo, takže sa Nickovi naskytol pohľad na jej pôvabný profil. „Zaujímam sa aj o novovzniknuté tituly a druhorodených synov, čo majú bezdetných bratov, a práve do tejto kategórie spadá aj lord Barclay. Jeho brat je už dvanásť rokov ženatý, no zatiaľ nemá dediča.“

Pani Westbrooková sa na dcéru zamračila. „Viem, že len žartuješ, zlatko, a nemyslíš to vážne.“ Napriek škandalóznemu povolaniu ju obklopoval silná aura morálnej autority, akú by jej závidel každý právnik. „No nemali by sme žartovať o bezdetných manželstvách. Som presvedčená, že za stránkami Debrettovho zoznamu sa skrýva mnoho smútku.“

„Možno ani nie.“ Slečna Viola využila príležitosť ako pes, čo si z taniera nepozorovane uchmatne kus mäsa. „Je predsa možné, že lord a lady Astleyovci sú radi, že nemajú deti. Aspoň sa môžu venovať svojim záľubám a iným hodnotným činnostiam.“

Keď tu po prvý raz ostal na večeru a počul, ako slobodne sa zhovárajú, takmer mu padla sánka. Keby sa jeho sestry odvážili odporovať matke ako slečna Viola... pravda, nemali na to mnoho príležitostí. Matka bola väčšinu času chorá, takže nevládala prísť na večeru, a zomrela krátko na to, ako Kitty dovŕšila šestnásť a Martha osem rokov.

Slečna Viola vlastne mala pravdu. Keby matka nemala toľko detí, mohla ostať nažive.

„Áno, je to možné,“ súhlasila pani Westbrooková blahosklonne ako právnik, čo má v rukáve skryté tromfy. „Zdá sa mi však veľmi nepravdepodobné, že by si manželia neželali deti, najmä keď musia brať do úvahy titul a majetok, a tým pádom potrebujú dediča.“

„Dúfam, že môj manžel nebude túžiť po deťoch, už len kvôli mne,“ poznamenala umelecky nadaná slečna Beatrice. Zatiaľ sa nezvykla vyjadrovať tak rozhodne ako slečna Viola, ale to možno príde časom. „Ak ma bude mať rád, ocení moju oddanosť štúdiu a nebude si želať, aby som sa ho vzdala.“

„V sedemnástich by som s tebou pravdepodobne súhlasila,“ kývla matka svojej druhej najmladšej dcére. „Lenže city sa občas menia, hoci si to človek nevie predstaviť. Milovala som divadlo, no napriek tomu vôbec neľutujem, že som sa ho vzdala, aby som vás mohla priviesť na svet.“

„Veľmi trefné.“ Pán Westbrook si pripil na manželkinu vynaliezavosť a vyzývavo sa usmial na slečnu Violu. „Má obžaloba nejaké námietky?“

Blackshearovské večere boli v porovnaní s dobromyseľným hašterením Westbrookovcov veľmi smutné a ospalé. Otec sa len zriedkakedy vynoril zo študovne a aj vtedy pôsobil ako zmätená sova, čo po rokoch vyletela z bútľavého stromu. Nikdy ich nenabádal na rozhovor, nepýtal sa na ich názor. Niežeby im neprikladal význam, skôr sa...

„Pán Blackshear,“ ozval sa tichý hlások po jeho pravici a okamžite prerušil prúd jeho myšlienok. Hoci sa pohrúžil do rozhovoru a vlastných úvah, neustále vnímal blízkosť slečny Westbrookovej, takže si aj najmenším gestom získala jeho pozornosť.

Obrátil sa k nej – v očiach sa jej zračilo znepokojenie, po predošlej ľahkovážnosti neostalo ani stopy. Na čele sa jej zjavila ustarostená vráska. Šklblo mu palcom, akoby ju chcel vyhladiť a zbaviť ju starostí.

Dopekla s jeho hlúpym telom. Dobre vedel, že pre ňu nič neznamená, a uvedomoval si, aké povrchné je obdivovať ženu iba pre jej krásu – tú najbezvýznamnejšiu z ľudských predností. Napriek tomu sa mu zrýchlil tep zakaždým, keď sa mu prihovorila, a mimovoľne sa k nej obrátil, pripravený splniť jej každučké želanie.

„Chcela by som vás požiadať o láskavosť.“ Našťastie neočakávala, že bude skákať, len čo ona zapíska. Hovorila potichu – napadlo mu, či nečakala, kým sa ostatní rozhovoria, aby ho nepozorovane oslovila. Slečna Viola totiž práve vášnivo odsudzovala každého, kto sa zníži k argumentom typu „Pochopíš to, keď budeš staršia“.

„Rád vám vyhoviem,“ odvetil srdečne, no zároveň neprístupne ako muž, čo ju napriek svojmu búšiacemu srdcu nemieni bezvýhradne poslúchať.

„Keď sa po večeri poberieme do salóna, neporozprávali by ste sa s Rose?“ Stíšila hlas, takže sa k nej musel nakloniť. Obklopovala ju slabá kvetinová vôňa.

„Máte na mysli nejakú konkrétnu tému?“

Pokrútila hlavou a hodila očkom po sestre. „Nie, len jej nespomínajte školu. Mohli by ste ju požiadať, aby vám zaspievala. Má za sebou ťažký deň a štipka pozornosti by ju iste potešila.“

Slečna Rosalind bola skutočne veľmi mĺkva. Pri pomyslení na dobrý skutok ho zalialo príjemné teplo. „Môžete sa na mňa spoľahnúť. Neprestanem, kým ju nerozveselím, a rozhodne ju požiadam o pieseň.“

„Ďakujem vám.“ Sklopila pohľad. „Ste naozaj dobrý priateľ.“

Tentoraz neodvetil. So slečnou Westbrookovou mali akúsi nepísanú dohodu – tvárili sa, akoby neexistovali časy, keď dúfal, že budú viac než priatelia.

Obaja mali šťastie, že sa jeho bývalé nádeje nesplnili. Uvedomil si to, keď sa odvrátila a viac ho pohľad na jej krásu nerozptyľoval. Keby sa mu podarilo získať si ju, musela by niesť bremeno škandálu, čo poznačil jeho rodinu, popri ktorom pôsobil zväzok jej rodičov ako vrchol slušnosti.

Alebo by sa ho zriekla – dáma s jej túžbou po spoločenskom postavení by v takom prípade určite manžela opustila a vrátila sa k rodičom.

Nemalo zmysel špekulovať nad tým, čo sa nikdy nestane. Nemienil donekonečna nariekať, že pred tromi rokmi neuspel. Bez ohľadu na škandál by nemohol rešpektovať ženu, ktorá si myslela, že je pod jej úroveň vydať sa za právnika – a už vôbec by ju nedokázal urobiť šťastnou.

Okrem toho prišiel, aby sa čo-to dozvedel o lordovi Barclaym, nie aby potajomky obdivoval slečnu Westbrookovú, melancholicky dumal nad jej rodinou či rozoberal cudzie manželstvá a zamýšľal sa nad tým, či sa pocity mladých vekom zmenia.

Sústredil sa na vlastný tanier a v duchu počítal, koľko chodov ich čaká, kým sa s pánom Westbrookom dostanú k portskému a barónovmu listu.