Ako dlho sa dajú tajnosti udržať v tajnosti?

„Chytil ma za bradu a prinútil ma pozrieť sa mu do očí. Stále druhou rukou držal moju na svojej hrudi. Rozptyľovalo ma to. Ako som sa mala sústrediť, keď som pod prstami cítila tlkot jeho srdca... dokelu, vzchop sa, prikázala som si.“

Zlaté stredoškolské časy, prvé „vážne“ lásky, priateľstvá na život a na smrť, uletené výčiny...presne o tom je nová kniha Tajnosti pobláznenej baby. Pohodový, zábavný a tak trochu nostalgický príbeh o období, na ktoré všetci radi spomíname, pretože je neopakovateľné a nádherné...

Olívia s Macom sú dvojčatá. Všetky kamošky jej závidia fantastického brata, lenže Maco je prehnane starostlivý.
Olívia sa ho snaží presvedčiť, aby sa konečne stiahol z pozície Veľkého brata, a Maco akosi podozrivo rýchlo súhlasí.
Žeby preto, lebo úlohu ochrancu prevzal jeho najlepší priateľ a spoluhráč? Kým Maco sa teší na sestrine a priateľove slovné súboje, Olívii nie je všetko jedno. To posledné, čo potrebuje, je mať na krku chalana, do ktorého je od prvého dňa na gympli beznádejne zaľúbená!

Tým sa však Olíviine problémy nekončia. Vzťahy sa komplikujú, hormóny sa búria, rozprávka sa mení na horor – alebo naopak?
Olívia si želá iba jediné: trochu menej vzrúša a trochu viac nudy. Ibaže tajnosti a nuda nejdú dokopy...

Helena Murčeková písaním udržiava kontakt s rodnou slovenčinou, ktorá by jej inak na severe Európy, kde momentálne žije, mohla zhrdzavieť. A keďže priateľstvá (a tajnosti) zo strednej školy si nosíme všade so sebou, kniha Tajnosti pobláznenej baby nie je len o prvej láske, ale je aj vyznaním pre kamošky z gympľa, ktoré autorke chýbajú každý deň.

Začítajte sa do novinky Tajnosti pobláznenej baby:

KONIEC LETA

„Kde nájdeme takého chalana?!“ položí mi Radka naliehavo zákernú otázku.

Sedíme v parku všetky tri – ja, Radka, Tea, najlepšie kamošky od prvého dňa na gympli. Nechce sa nám po kine hneď domov. A v tom je ten problém – vo filme, na ktorom sme boli. Romantická komédia (ako inak), ktorá namiesto toho, aby nám zlepšila náladu, celkom nečakane milú Radku rozosmutnila. Pretože hlavný hrdina je (zase raz) príliš dokonalý na to, aby sme mohli predstierať, že by mohol byť skutočný. Radka to vie a tento rozpor medzi filmovou ilúziou a realitou ju zriedka vyvedie z miery. Je však koniec leta, o týždeň sa začína škola, spolu so sezónnou melanchóliou je to vražedná kombinácia. Malo mi to napadnúť. Takáto školácka chyba! Mali sme radšej ísť na nejakú šialenú americkú komédiu. Tie okrem zdvihnutého obočia nad nevkusom jej tvorcov nemávajú žiadne zásadné vedľajšie účinky.

„Dúfam, že nepodvádzaš Jacka s týmto novým chlapíkom?!“ doberám si nešťastnú Radku a poza jej chrbát žmurkám na Teu, tá nad Radkiným smútkom len gúľa očami.
Aby bolo jasné, Radka je nešťastná celkom seriózne, akurát ten jej filmom spôsobený smútok nám pripadá zábavný. Jej obrovské modré oči sú bezodnou studnicou tínedžerského smútku. Aj ja, aj Tea sme trochu zaskočené vzniknutou situáciou, nie je zvykom, aby ju takto rozrušil romantický hrdina. Od desiatich rokov je beznádejne zamilovaná do Leonarda DiCapria. Vtedy prvýkrát videla Titanic a odvtedy pre ňu nik iný neexistuje. Núti nás chodiť do kina na všetky jeho filmy, aj keď pre ňu Leonardo navždy zostane Jackom, osudovou láskou. Až doteraz žiadny iný film okrem Titanicu a žiadny iný hrdina okrem Jacka nemal na ňu takýto účinok.

„Na tomto svete neexistujú žiadni Jackovia! Čo budeme robiť?“ vzdychá zanovito ďalej a frustrovane si kmáše blonďavé vlasy.

„Nepanikár, tvoj princ si ťa skôr či neskôr nájde,“ povzbudí ju Tea, Radkin presný opak. S Teou nie sú žarty, vidno to už na prvý pohľad. Krátke čierne vlasy, tmavohnedé, až takmer čierne oči s výraznou čiernou linkou a pohľad, z ktorého je každému jasné, že do nej sa neoplatí štúrať.

Sú ako deň a noc, moje najlepšie kamošky. A ja medzi nimi, taký mix oboch. Závidím Radke jej modromodré oči, jej jazykové nadanie (ovláda najmenej tri jazyky) a Tei jej životný postoj spolu so schopnosťou rozumieť fyzike. Aj ony závidia mne – môjho úžasného brata-dvojča. Inak nemajú veľmi čo. Sivomodré oči, väčšinou viac sivé ako modré, a hnedé vlnité vlasy s červeným nádychom. Údajne koruna mojej krásy. Postavu mám, hm, s jej opisom by básnik asi nemal veľa práce... vysoká, a to je asi tak všetko. Niečo by mohlo byť väčšie, niečo by mohlo byť menšie, ale v podstate som spokojná, nemám problém obliecť si hocičo. Veď výhodou malých košíkov je, že nespôsobujú bolesti chrbta. Rozhodla som sa, že môj princ bude uprednostňovať iné prednosti... inak čert ho ber!

Z lenivosti behám po svete, ako ma Pán Boh stvoril, čiže bez farbičiek na tvári. Nemôže to byť až také hrozné, zatiaľ predo mnou nikto s krikom neušiel. Ale pri týchto dvoch si niekedy pripadám ako Popoluška. Niežeby som si za to v podstate nemohla sama. Nemám problém schmatnúť bráchovu mikinu, keď utekám na bus, a stráviť v tej autoplachte celý deň. Opätky som mala na sebe naposledy, keď som mala päť. Brácho ma presviedča, že na tom predsa nezáleží, a keď sa baba chalanovi páči, tak sa mu páči bez všetkých tých čačiek. Nie som si istá, ako veľmi mu môžem v tomto smere veriť. Je prehnane starostlivý, takže je možné, že ma udržiava v nerandiacom stave cielene. Ale mne je to viac-menej jedno. Zatiaľ. Ak ma ten pravý nebude chcieť v tejto základnej výbave, pravdepodobne za to nestojí. Ak budem aj v tridsiatke bez záväzkov, prehodnotím prístup k tejto veci.

„O tom silne pochybujem,“ nedá sa Radka odbiť, kým ja som mysľou niekde inde. „Poznáš niekoho čo i len vzdialene podobného Jackovi? Skutočného človeka z mäsa a kostí?“

Obidve s Teou zostaneme ticho, každá zrejme z iného dôvodu. Prečo mlčí Tea, neviem. Prečo mlčím ja? Lebo odpoveď je áno, ale... nahlas by som to radšej nevyslovila. Je tu niekto, o kom dúfam, že si v mori namaľovaných krások všimol moju fádnu tvár. Kto okupuje moje myšlienky viac, ako je nutné, ale... nie som si istá, kde sa moja predstava o ňom končí a kde sa skutočný On začína. Okrem toho, je to beznádejné, takže načo to rozoberať.

Lenže to posledné, čo Radka práve teraz potrebuje, je deprimujúco negatívna odpoveď. Preto poviem najpovzbudivejšie, ako viem: „Zatiaľ nie.“

„A čo Maco?“ kývne na mňa Tea hlavou. Nikdy nechodí okolo horúcej kaše. A nikdy nie je v rozpakoch. Preto ju žeriem.

„Naozaj si práve moje dvojča prirovnala k Jackovi?“ spýtam sa neveriaco a na zdôraznenie svojho úžasu zdvihnem jedno obočie. Viem, že na Teu to urobí dojem, ona to nedokáže. Pri každom pokuse zdvihne obidve a z uštipačného pohľadu je razom smiešna grimasa, lebo pri tom vždy aj prižmúri oči.

„Nerieš,“ nariadi mi. Niekedy, respektíve väčšinou vie byť pekne panovačná ku každému, kto si to nechá.

„Možno o pár rokov. Rozhodne nie teraz,“ odmietavo krútim hlavou.

„Prečo?“ začne sa Radka zaujímať. Iba trošku mi je to podozrivé.

„Nevšimla si si, ako to strieda?“ vyslovím nahlas, čo všetky vieme. „O pár rokov, keď sa vybúri alebo keď ho dáka skrotí, by mohol dosiahnuť Jackove kvality. Nenadarmo som sa s ním celé tie roky piplala!“

Obidve na mňa chvíľu zamyslene hľadia. Mám pocit, že nevidia mňa, ale Maca, moje dvojča. Naši mu nedali naozaj meno Maco, volá sa Matej, ale pre mňa je, odkedy si pamätám, Maco. Zrejme som ako decko mala problém s výslovnosťou a ostalo mu to. Ktovie. Pôvod prezývky sa už asi nikdy nedozvieme. Na rozdiel od pôvodu mojej prezývky, ten je nám všetkým známy.

Žužu.

Keď sme mali asi päť, Macovi sa znepáčila Olívia a chcel ma premenovať na Zuzanu. Rodičia tento nápad, samozrejme, zamietli, ale mne ostala prezývka. Keďže Maco dal všetkým jasne najavo, že on je jediný, kto ma tak môže volať, je mi to jedno. Zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by sa odvážil nerešpektovať jeho želanie. Má taký vplyv na ľudí. Odmalička. Žiaľ, z jeho prirodzenej autority sa na mňa nič nenalepilo. Neviem, ako to robí. A že sa na to snažím prísť už roky!

Ako správne dvojčatá sme si neskutočne podobní, nielen vizuálne, preto som zvyknutá na takéto skúmavé pohľady, mám vtedy pocit, že ja je niekto iný. Odkedy sme na litike brali Rudolfa Fabryho, neviem dostať z hlavy tento názov. Je to nefér a chvíľami aj pekne schizofrenické. Napriek našej podobe, kým on láme srdcia na počkanie, ja som taká školská mníška. Chalani asi nežerú sivé oči tak ako baby. Vlastne som živý dôkaz toho, že chalani a baby nemajú rovnaký vkus. Kým babám Macova výška imponuje, väčšine chalanov prekáža, že sa na nich pozerám zhora. Možno preto nevedia oceniť moje oči, nedovidia do nich. A tie moje vlasy? Čo ja viem, zdajú sa mi tuctovo hnedé. Len keď svieti slnko, hrajú farbami. Možno by to chcelo nejako ich oživiť...

„Tak vidíš,“ otočí sa Tea k Radke, kým ja zvažujem návštevu kaderníckeho salóna, „nemusíš hneď upadať do depresie.“

„Lenže on je jeden a my sme tri,“ oponuje Radka vytrvalo ďalej. Ako keby sa dnes nechcela zbaviť svojej temnej nálady.

„Kde je jeden, bude aj druhý, vieš, že chodia vo svorkách,“ nedá si Tea narušiť bohorovný pokoj.

„To si pletieš s vlkmi,“ skočím jej do reči.

Tea po mne hodí pohľad, akože no a čo, ale nevzrušene pokračuje ďalej, ako keby sa nechumelilo, ako keby nerozprávala o mojom bratovi.

„Okrem iného, ja nemám najmenší problém sa v tvoj prospech Maca zriecť, takže si s ním pokojne môžeš zašpásovať, kým nenájdeš svojho Jacka. A medzitým až do odvolania prestaneme chodiť na romantické filmy, neprospieva ti to.“

„Navrhujem, aby sme niečo zjedli,“ pokúšam sa rýchlo zvrtnúť tému.

„To je tvoja odpoveď na zlomené srdce?“ zvolá Radka znechutene, akoby som práve navrhla, aby odovzdala najdrahšie kusy zo svojho šatníka Armáde spásy.

„Zlatko, filmový hrdina ti nemôže zlomiť srdce,“ vyhlásim rezolútne a ťahám ju smerom k najbližšiemu miestu s mliečnymi kokteilami.

„Si si istá?“ Radka stále neznie presvedčene.

„Potrebuješ čokoládový milkshake, ten ti zdvihne náladu,“ trvám na svojom, stále ju ťahajúc za sebou.

„Vďaka bohu za čokoládu!“ deklamuje, akoby stála na javisku a nie na chodníku, ale to ju už Tea odzadu tlačí a proti našim spojeným silám nič nezmôže.

„Je to všeliek,“ súhlasím s ňou celá šťastná, že nateraz je kríza zažehnaná.

Vďakabohu! Nie som zdrojom nekonečného optimizmu. Mám len presne toľko povzbudzujúcich rečičiek, koľko je nevyhnutné na každodenné prežitie, ani o deko viac. Ale mám jedno pravidlo. V tomto priateľstve nemôžu byť naraz dve nešťastné puberťáčky. Smutná alebo nahnevaná môže byť len jedna z nás. Je povinnosťou zvyšných dvoch urobiť všetko, čo je v ich silách, aby bola nastolená rovnováha. Ak všetko ostatné zlyhá, je povolený čokoládový doping. Aj keď, z pochopiteľných dôvodov, je to úplne posledná možnosť. Posledné, čo potrebujeme, sú kilá navyše. Bolo by jednoduché stráviť mladosť v stave večnej nespokojnosti (alebo podľahnúť závislosti od čokolády). Na to bude predsa kopec času v dospelosti!

V skratke, sme obyčajné čoskoro maturantky, vcelku spokojné so životom. Teda, aspoň väčšinou. Slabé chvíľky mávame na konci prázdnin a keď si uvedomíme, že po tom pravom stále ani chýru, ani slychu.