Búrka mečov 2: Krv a zlato

Práve vyšla druhá časť tretej knihy Búrka mečov 2: Krv a zlato. George R. R. Martin v dnešnej modernej a zrýchlenej dobe aj napriek svojmu rozsiahlemu dielu patrí medzi najčítanejších a najžiadanejších autorov. Čitatelia sa dožadujú ďalších a ďalších pokračovaní tej istej ságy, akoby sa jej nevedeli nasýtiť. Po sfilmovaní Hier o Tróny sa jeho popularita zmenila na kult a na ďalšie pokračovanie tlačia nielen fanúšikovia, ale aj filmári.

Po smrti kráľa Roberta sa päť kráľov pohlo so svojimi vojskami v pevnom presvedčení, že majú nárok na Železný trón. Jedine Robb Stark s Catelyn sú poháňaní starkovskou cťou, ktorá im velí pomstiť smrť Eddarda Starka, hanebne popraveného v Kráľovskom prístave.
Aj Daenerys sa podarí upevniť si postavenie, dobyje otrokárske mestá a zmocní sa vycvičených bojovníkov. Napriek všetkým neočakávaným zvratom tretiemu zväzku dominujú Tyrion a Jaime Lannisterovci.

Tyrion, ktorý zachránil mesto, ľud a predovšetkým Cersei od hanebnej porážky, je obvinený z kráľovraždy a odsúdený. Počas čítania cítite, že je nevinný, a pravda, ktorú autor len tak mimochodom odhalí, vyráža dych. Najmä opis súdu je úchvatný a Tyrionova obhajoba jedinečná.
V Tyrionovu nevinu verí aj Jaime, ktorý sa vráti zo zajatia ako mrzák, a rozhodne sa mu pomôcť...

Tretí zväzok Búrka mečov je rozdelený do dvoch kníh. A je to priam lahoda – zmeny, boje, vraždy, neistota a nakoniec chaos. Treba uznať aj skvelý slovenský preklad Lucie Halovej a Barbory Kráľovej. Vytvorenie názvov bájnej krajiny, výber jazykových prostriedkov, pomenovanie javov a adekvátne použitie nárečia poteší dušu každého čitateľa.

Začítajte sa do druhej knihy tretieho zväzku Búrka mečov 2: Krv a zlato:

DAENERYS

Dothrackí zvedovia jej povedali, ako to vyzerá, ale Dany to chcela vidieť na vlastné oči. Ser Jorah Mormont šiel spolu s ňou cez brezový hájik a do svahu pieskovcového kopca. „Ďalej už nechoďte,“ upozornil ju, keď vystúpili nahor.

Dany pritiahla kobyle opraty a zahľadela sa ponad polia až tam, kde jej rovno v ceste stálo yunkajské vojsko. Bielobradý ju naučil, ako najlepšie spočítať nepriateľove rady. „Päťtisíc,“ povedala po chvíli.

„Tiež sa mi tak zdá.“ Ser Jorah zdvihol ruku a ukazoval. „Tamto na krídlach sú žoldnieri. Kopijníci a lukostrelci na koňoch, s mečmi a sekerami na boj zblízka. Na ľavom krídle sú Druhorodení, na pravom Búrkové vrany. Majú tak po päťsto mužov. Vidíte tie zástavy?“

Yunkajská harpya držala v pazúroch bič a železný obojok, nie reťaz. No žoldnieri niesli pod zástavami mesta, ktorému slúžili, vlastné vlajky: napravo videla štyri vrany medzi kľukatými bleskmi, naľavo zlomený meč. „V strede sú Yunkajčania,“ poznamenala Dany. Takto z diaľky vyzerali ich velitelia na nerozoznanie od svojich astaporských náprotivkov; mali na sebe vysoké žiarivé prilby a na plášťoch našité trblietavé medené pliešky. „Tí otroci, ktorým velia, sú vojaci?“

„Zväčša. Ale nič také ako Nepoškvrnení. Yunkai je známy tým, že vychováva posteľových otrokov, nie bojovníkov.“

„Čo hovoríte? Porazíme toto vojsko?“

„Poľahky,“ odvetil ser Jorah.

„No budeme musieť preliať krv.“ V deň, keď padol Astapor, vpili sa do jeho tehál potoky krvi, hoci len málo z nej patrilo Dany alebo jej ľuďom.

„Tu by sme mohli vyhrať bitku, ale cena za obsadenie mesta by bola privysoká.“

„Vždy je tu riziko, khaleesi. Astapor bol spokojný a zraniteľný. Yunkai je na nás pripravený.“

Dany sa zamyslela. Otrokárske vojsko bolo v porovnaní s tým jej malé, lenže žoldnieri boli na koňoch. Už žila s Dothrakmi dosť dlho a získala zdravý rešpekt pred tým, čo dokáže spraviť bojovník v sedle s pešiakmi. Nepoškvrnení možno ustoja ich útok, ale mojich oslobodených zmasakrujú. „Otrokári sa radi rozprávajú,“ povedala. „Dajte im vedieť, že ich prijmem dnes večer vo svojom stane. A pozvite ku mne aj kapitánov tých žoldnierskych oddielov. Ale nech nechodia naraz. Búrkové vrany nech prídu na obed a Druhorodení dve hodiny po nich.“

„Ako rozkážete,“ odvetil ser Jorah. „Ale čo ak neprídu...“

„Prídu. Budú zvedaví na draky a budú chcieť počuť, čo poviem. Tí múdrejší v tom uvidia možnosť, ako odhadnúť moju silu.“ Obrátila striebornú kobylu. „Budem na nich čakať vo svojom šiatri.“

Bolo veterno a Dany sa pod šedivou oblohou viezla späť k svojmu vojsku. Hlboká priekopa, ktorá mala obkolesovať ich tábor, bola už dopoly vykopaná a les bol plný Nepoškvrnených, ktorí oblamovali brezy a vyrábali si z konárov koly. Sivý červ trval na tom, že eunuchovia nemôžu spať v neopevnenom tábore. Osobne dozeral na práce. Dany sa pri ňom na chvíľu pristavila. „Yunkai sa pripravil na bitku.“

„To je dobre, vaša výsosť. Títo prahnú po krvi.“

Keď rozkázala Nepoškvrneným, aby si spomedzi seba vybrali veliteľov, Sivý červ s veľkým náskokom získal najvyššie velenie. Dany ho pridelila serovi Jorahovi, aby ho naučil, ako veliť; rytier sa vyjadril, že zatiaľ sa mladý eunuch ukazuje ako tvrdý, no spravodlivý, rýchlo sa učí a neúnavne venuje pozornosť každej maličkosti.

„Osvietení páni postavili proti nám vojsko otrokov.“

„Vaša výsosť, v Yunkaji sa otrok učí cestu siedmich vzdychov a šestnástich polôh rozkoše. Nepoškvrnení sa učia cestu troch oštepov. Sivý červ dúfa, že vám ju bude môcť predviesť.“

Keď padol Astapor, Dany hneď zrušila zvyk, podľa ktorého mali Nepoškvrnení dostávať každý deň nové otrocké meno. Tí, čo sa narodili ako slobodní, sa zväčša vrátili k svojmu rodnému menu – teda ak si ho ešte pamätali. Ďalší si vybrali mená hrdinov či bohov, iní zasa zbraní, drahokamov či dokonca kvetín, takže niektoré nové mená vojakov zneli Daniným ušiam veľmi čudne. Sivý červ však zostal Sivým červom. Keď sa spýtala prečo, odpovedal: „Je to šťastné meno. Meno, s ktorým sa tento narodil, bolo prekliate. To meno nosil, keď z neho spravili otroka. Ale toto meno si Sivý červ vytiahol v deň, keď mu Daenerys Zrodená za búrky dala slobodu.“

„Keď vypukne bitka, bude môcť Sivý červ ukázať svoju udatnosť, ale aj múdrosť,“ povedala mu Dany. „Ušetri každého otroka, ktorý sa dá na útek alebo odhodí zbraň. Čím menej ich pobijeme, tým viac sa ich k nám bude môcť pridať.“

„Tento na to bude pamätať.“

„Viem, že bude. Napoludnie príď do môjho stanu. Chcem, aby si tam bol, keď sa budem rozprávať so žoldnierskymi kapitánmi.“ Dany zvrtla striebornú kobylku späť k táboru.

Na mieste, ktoré si vyhradili Nepoškvrnení, stáli stany pekne v radoch a v ich strede sa týčil jej zlatý šiator. Za ním sa bez ladu a skladu rozťahoval druhý, bol asi päťkrát taký veľký a chýbali v ňom priekopy, stany, stráže, ba aj ohrady pre kone. Tí, čo mali kone alebo mulice, spali pri nich zo strachu, aby im ich neukradli. Medzi skupinami žien, detí a starcov sa potulovali kozy, ovce a vychudnuté psy. Dany zanechala Astapor v rukách rady zostavenej z bývalých otrokov, na jej čele stáli liečiteľ, učenec a kňaz. Múdri muži, pomyslela si, a spravodliví. No aj tak sa desaťtisíce rozhodli ísť radšej s ňou do Yunkaja než zostať v Astapore. Dala som im mesto, no väčšina z nich nenašla odvahu vziať si ho.

Popri otrhanom vojsku bývalých otrokov vyzeralo jej vlastné vojsko maličké, no oslobodení boli skôr na príťaž. Nanajvýš jeden zo sto si viedol somára, ťavu či vola, väčšina niesla zbrane, čo pobrali zo zbrojnice nejakého otrokára, ale len jeden z desiatich mal dosť sily na boj a ani jediný nebol vycvičený. Krajinu, ktorou prechádzali, vyjedli dohola ako kobylky. No predsa sa Dany nevedela odhodlať, aby ich ponechala vlastnému osudu, ako ju nabádal ser Jorah aj jej pokrvní jazdci. Povedala som im, že sú slobodní. Nemôžem im teraz povedať, že sa ku mne nesmú pridať. Zahľadela sa na dym stúpajúci z ich ohnísk a potlačila vzdych. Možno má tú najlepšiu pechotu na svete, ale získala aj tú najhoršiu.

Pred vchodom do jej šiatra stál Arstan Bielobradý, obďaleč sedel na tráve Belwas so skríženými nohami a jedol figy z misky. Kým boli na ceste, pripadla im úloha jej strážcov. Jhogo, Aggo a Rakharo neboli len jej pokrvní jazdci, predstavovali aj jej kos, a teraz skôr potrebovala, aby velili jej Dothrakom, než aby ju chránili. Jej khalasar bol biedny – zo tridsať bojovníkov na koňoch, zväčša chlapcov, čo si ešte nezaplietli vrkoč, a zhrbených starcov. No žiadnu inú jazdu nemala a neodvážila by sa ísť bez nich. Nepoškvrnení možno boli tá najlepšia pechota na svete, ako tvrdil ser Jorah, ale ona potrebovala aj zvedov a prieskumníkov.

„Yunkai sa dočká svojej vojny,“ povedala Dany Bielobradému v šiatri.

Irri a Jhiqui rozložili na zemi koberce a Missandei zapálila vonnú tyčinku, aby rozvoňala prašný vzduch. Drogon a Rhaegal spali na vankúšoch, zakliesnení do seba, ale Viserion sedel na okraji prázdnej kade. „Missandei, akým jazykom hovoria títo Yunkajčania, valýrčinou?“

„Áno, vaša výsosť,“ odvetila dievčinka. „Iným nárečím ako v Astapore, ale veľmi podobným, dá sa im rozumieť. Otrokári sa nazývajú osvietenými pánmi.“

„Osvietenými?“ Dany si sadla na vankúš so skríženými nohami, Viserion rozprestrel bielo-zlaté krídla a priletel k nej. „Uvidíme, akí sú osvietení,“ povedala a poškrabkala draka za rohmi po šupinatej hlave.

O hodinu sa vrátil ser Jorah v spoločnosti troch kapitánov Búrkových vrán. Na vyleštených helmách mali čierne perá a tvrdili, že sú si rovní v poctách aj právomociach. Kým im Irri a Jhiqui nalievali víno, Dany si ich obzerala. Prendahl na Ghezn bol zavalitý Ghisan s okrúhlou tvárou a prešedivenými vlasmi, Sallorovi Holohlavému sa na bledom qarťanskom líci hadila jazva a Daario Naharis bol nápadný ešte aj na Tyrošana. Bradu mal rozdelenú do troch bodcov a zafarbenú namodro – rovnakú farbu mal v očiach aj na vlasoch, čo mu splývali na golier. Špicaté fúzy mal zasa zafarbené nazlato. Oblečenie mu hralo všetkými odtieňmi žltej, z goliera a rukávov mu priam kypela myrská čipka maslovej farby, doublet mal pošitý mosadznými medailónmi v tvare púpavových kvetov, z vysokých čižiem sa mu až na stehná plazili zlaté ornamenty. Za opaskom z pozlá­tených plieškov mal zastoknuté rukavice z mäkkého žltého semišu a na nechtoch mal modrý lak.