Mŕtva priateľka vás žiada o priateľstvo...

Žiadosť o priateľstvo je pútavá psychodráma zo života paranoidnej ženy konfrontovanej s neuveriteľným činom, ktorého sa dopustila ako zúfalá tínedžerka.

Tých vyše 300 strán vás pohltí a prevalcuje. Sú vzrušujúce plné nečakaných situácií a nechýbajú zaujímavé dejové zvraty. Rafinovaná zápletka a dynamika, ktorá vás strhne. Postupne prichádzate k bodu, kedy vlastne neviete, komu veriť...

Maria vás žiada o priateľstvo.
Maria je však mŕtva.
Alebo nie je?

Píše sa rok 1989.
V poslednom ročníku strednej školy prestúpi do Louisinej triedy nová žiačka Maria. Je celkom iná ako ostatné dievčatá, s ktorými sa Louise kamaráti - autentická, zábavná, zdravo bezočivá. Už zakrátko sa z tejto dvojice stanú nerozlučné priateľky.

Rok 2016.
Louise prežíva so svojím synom Henrym každodenné radosti a starosti, vedú vcelku pokojný život, až...
Jedného večera, ako sa preklikáva sociálnymi sieťami, objaví správu: „Maria Westonová ťa žiada o priateľstvo.“
Louise je zmätená a zároveň šokovaná. Jej spolužiačka Maria zmizla bez stopy pred 25 rokmi. Naposledy ju videli na koncoročnom večierku a každý z triedy bol presvedčený, že je mŕtva. Zdá sa, že sa vrátila a bez ostychu žiada Louise, aby sa zodpovedala za dramatické udalosti večera spred 25 rokov.

Adrenalín stúpa s každou stránkou. Po Louisinom ospravedlnení prichádza odpoveď: „Je mi ľúto, nestačí. Nechcem, aby ti to bolo ľúto. Chcem, aby si trpela.“
Louise vždy vedela, že ak raz vyjde pravda najavo, môže prísť o všetko. O zamestnanie, svojho syna aj o slobodu. Mariino náhle objavenie Louise ohrozuje a prinúti ju obnoviť staré kontakty, ktoré dávno v snahe utiecť pred minulosťou prerušila. No keď sa pokúša poskladať mozaiku udalostí, aby zistila, čo sa tú osudnú noc naozaj stalo, zistí, že ani zďaleka nevie všetko.
Louise teraz bude trpieť.
Kto jej však posiela správy a čo sa vtedy odohralo, že to ešte po 25 rokoch vyvoláva takú nenávisť a zúrivú túžbu po pomste?

Žiadosť o priateľstvo je strhujúca psychodráma. Fascinujúce čítanie, v ktorom sa napätie stupňuje zo strany na stranu.
„Je to triler, ktorý zhltnete na jedno posedenie… Strhujúci príbeh plný prekvapujúcich zvratov nikdy neopúšťa rovinu vierohodnosti a patrí do kategórie príbehov, ktoré sa môžu stať každému z nás,“ napísala recenzentka Erin Kellyová.

Žiadosť o priateľstvo tiež poukazuje na to, akí sme v dnešných časoch sociálnych sietí zraniteľní. „Už nikdy sa nebudem pozerať na sociálne médiá rovnako ako predtým,“ dodáva Heather Gudenkaufová, autorka bestsellerov New York Times.

Autorka Laura Marshallová vyše 20 rokov organizovala konferencie, ale potom sa rozhodla, že si splní svoj sen a začne písať. Dobre urobila. Prihlásila sa na trojmesačný kurz písania románov. V roku 2016 jej vyšiel debut Žiadosť o priateľstvo a hneď sa umiestnil na druhom mieste v literárnej súťaži Bath Novel Award. V Anglicku sa z knihy predalo 400.000 výtlačkov a paperback sa umiestnil v prvej desiatke TOP bestsellerov časopisu Sunday Times.
Prekladové práva predali do 20 krajín vrátane USA, Nemecka, Francúzska, či Talianska.

Začítajte sa do novinky Žiadosť o priateľstvo:

2016

Správa sa mi v e-mailovej schránke objavila znenazdajky ako blesk z jasného neba: Maria Westonová vám poslala žiadosť o priateľstvo. Na sekundu mi uniká, že ide o Facebook, a vnímam len, že „Maria Westonová sa so mnou chce spriateliť“. Inštinktívne zabuchnem laptop. Mám pocit, že mi v hrdle zrazu narástla hrča, ktorá nasáva vodu, zväčšuje sa a upcháva mi dýchacie cesty. Dusím sa. Snažím sa zhlboka dýchať a nejako sa upokojiť. Možno som zle videla. Určite som zle videla, lebo to jednoducho nie je možné.
Pomaly otváram laptop a rozochvenými rukami sa vraciam do e-mailovej schránky. Svieti to tam čierne na bielom, nič sa nedá robiť – Maria Westonová sa so mnou chce spriateliť.
Až doteraz to vyzeralo na úplne obyčajný deň. Henry dnes prespí u Sama, takže som celý deň pracovala na úvodnom návrhu pre zákazníka, ktorý chcel celý interiér od stien až po koberce a pohovky v rôznych odtieňoch béžovej a taupe, ale zároveň nechcel, aby dom pôsobil nudne.
Keď som videla, že mi prišiel nový e-mail, potešila som sa, lebo som dúfala, že ma namiesto ponukových e-mailov na chvíľu zabaví nejaká súkromná správa.
Teraz by som však bola vskutku vďačná aj za nevyžiadané reklamy a úplne najradšej by som sa vrátila do polospánku spred niekoľkých minút. Určite si zo mňa niekto len nemiestne vystrelil…
Ale kto by to mohol byť? Komu by toto mohlo pripadať vtipné? Kto by mohol vedieť, ako takéto niečo na mňa zapôsobí? Jasné, riešenie je jednoduché. Stačí vymazať e-mail, otvoriť Facebook, vôbec si nepozrieť profil a jednoducho zamietnuť žiadosť o priateľstvo. Jedna časť môjho vnútra ma nabáda, aby som tak urobila, a dáva to hlasno najavo. Mám však aj druhú časť – tichú a hlboko pod povrchom –, ktorá to chce vidieť, vedieť, pochopiť.
Už nerozmýšľam. Potvrdím žiadosť a zrazu som tam – na profilovej stránke Marie Westonovej. Dívam sa na starú, očividne analógovú a neskôr naskenovanú fotografiu. Jemne sa z nej usmieva Maria v zelenom kabátiku školskej uniformy. Vietor jej rozvieva dlhé hnedé vlasy. Pátram po nejakých stopách, ale na stránke je toho veľmi málo. Nemá zverejnených priateľov a okrem profilovky ani žiadne iné fotky.
Nezaujato ma pozoruje spoza počítačovej obrazovky. Jej chladný pohľad som na sebe nepocítila už vyše dvadsaťpäť rokov, tak dlho som mu nestála zoči-voči, keď jasne vnímate, že vás ním hodnotí a skúma – nie zloprajne odsudzuje, nič také –, a cítite, že o vás toho vie viac, ako by vám bolo milé. Uvažujem, či si niekedy uvedomila, čo som jej vlastne urobila.
V pozadí vidieť školu z červených tehál. Je mi známa, ale zároveň pôsobí zvláštne, akoby ani nepatrila do mojich spomienok. Stráviť niekde päť rokov a chodievať tam každý deň… A potom je zrazu koniec a už tam viac nevkročíte – akoby to miesto ani neexistovalo.
Zisťujem, že sa na fotografiu nevydržím dlho pozerať. Oči mi blúdia po kuchyni a hľadajú niečo obyčajné, o čo by sa opreli, čo by im umožnilo odpočinúť si od tejto mätúcej novej reality. Vstávam a pripravujem si kávu – vkladám hladkú a lesklú kapsulu do kávovaru, presným, naučeným pohybom stláčam tlačidlo a napokon si ohrievam a pením mlieko –, dobre známy rituál ma upokojuje.
Sedím tu uprostred pasce svojho pohodlného života príslušníčky strednej triedy, ženy blížiacej sa k strednému veku. Spoloč nosť mi robia kuchynské spotrebiče a fotografia z minuloročnej letnej dovolenky, na ktorú sme s Henrym po prvý raz šli sami.
Mám ju vystavenú. Sami sme sa aj odfotili – pri bazéne, pokožku máme slanú a pozlátenú slnkom, Henry má okolo úst jemný tieň, na miestach, kde sa na zvyšky neodmysliteľnej každodennej zmrzliny prilepili čiastočky prachu.
Za francúzskymi oknami si moja záhradka oblieka pochmúrne farby neskorej jesene a chodník sa leskne skorým mrznúcim dažďom.
V otlčených črepníkoch sa ukrývajú hnedasté pozostatky už vopred márnych letných pokusov o pestovanie vlastných byliniek. Tmavnúca popoludňajšia obloha pripomína matné pásy sivej bridlicovej škridly. Dovidím až na jeden z vežiakov, ktoré sa tu a tam, ako zlomyseľní obri, týčia ponad rady viktoriánskej zástavby prerobenej na byty, ako je ten môj. Pre túto časť juhovýchodného Londýna je typická. Táto izba, tento dom, život, ktorý som si tak opatrne vybudovala. Moja malá rodina zložená len z dvoch členov. Ak by jedného z nás niečo postihlo, z rodiny neostane nič.
Čo by sa muselo stať, aby to tak dopadlo, aby sa všetko zrútilo, rozpadlo a ostali by len ruiny?
Hádam na to ani veľa netreba, možno oveľa menej, ako si myslím. Možno by stačilo jemne poštuchnúť, postrčiť tak slabučko, že by som to vlastne ani necítila.
V kuchyni s tlmenými sivastými stenami holubičej farby a vybielenými drevenými povrchmi je až nepríjemne teplo. Pri zvuku kávovaru, ktorý takmer nevnímam, lebo ho počúvam každý deň, jedným uchom registrujem správy v rádiu, ktoré je tiež každodennou súčasťou zvukov v kuchyni – športové víťazstvo, zmeny vo vláde, príbeh pätnásťročnej dievčiny, ktorá spáchala samovraždu, lebo jej priateľ zverejnil na internete jej nahé fotografie. Už len tá predstava… pocítim zmes súcitu k dievčine a zahanbenej vďačnosti za to, že za mojej mladosti ešte neexistovali telefóny s fotoaparátom.
Prechádzam k francúzskym oknám a otváram jedno z nich, lebo potrebujem čerstvý vzduch, nachádzam však ľadový vietor, ktorý ho zabuchne.

Informácie o autorovi

Patrícia Folvarčíková 

Patrícia Folvarčíková zatiaľ o sebe nezverejnil žiadne bližšie informácie.

Ďalšie články od tohto autora

• Populárni Oteckovia už aj knižne! 04. dec 2018
• Poznáte silu mentorov? 27. nov 2018
• Igor Bukovský: Táto kniha vás šokuje! 20. nov 2018
• Štyri priateľky a príbeh plný prekvapení 20. nov 2018