Jej úlohou je urobiť ho šťastným

Jej úlohou bolo vzbudzovať obdiv podobne ako Ferrari či vzácny šperk. Nerobila problémy, nebola večne nespokojná ako mnohé iné ženy v jej postavení, nepoznala urážlivosť. Muži mu ju závideli. Inštinktívne vedela, kedy mlčať a kedy hovoriť, kedy sa držať v úzadí a kedy byť nablízku. Dokázala presne odhadnúť jeho náladu a prispôsobiť sa jej, nebolo ťažké s ňou vyjsť...

Milenka je ďalší skvele napísaný príbeh Danielle Steelovej, v ktorom nás zavedie do prostredia nepredstaviteľného bohatstva a moci. Tam, kde láska a sloboda sú najnebezpečnejšie túžby. Príbeh o tom, že bez ohľadu na to, čo sa udeje vo vašom živote, vždy sa môžete naučiť dôverovať sám sebe a nenechať sa ovládať druhými.

Krásnu Natashu Leonovú si v mrazivých moskovských uliciach všimne ruský miliardár Vladimir Stanislas. Vezme ju pod ochranné krídla a zahrnie nevídaným luxusom.
O tom, že Vladimir svoje bohatstvo nezískava iba čistými praktikami, Natasha tuší, ale radšej nevyzvedá – jej svetom sú veľkolepé domy a jachty strážené armádou po zuby ozbrojených ochrankárov. Jej úlohou je robiť Vladimira šťastným, na nič sa nepýtať a zachovávať mlčanlivosť. Natasha dobre vie, kde je jej miesto a aké má táto hra pravidlá.

Theo Luca je synom svetoznámeho maliara Lorenza Lucu. Spolu s matkou Maylis zdedili po Lorenzovi diela výnimočnej hodnoty, odmietajú ich však predať. Dom v Saint-Paul-de-Vence, v ktorom s Lorenzom žili, Maylis premenila na úspešnú reštauráciu a galériu.
Práve tam sa v jeden teplý júnový večer Theo prvý raz stretáva s Natashou, najkrajšou ženou, akú kedy videl, a milovník umenia Vladimir Stanislas prvýkrát na vlastné oči vidí obrazy Lorenza Lucu.

Danielle Steelová je americká spisovateľka romantickej literatúry a autorka konvenčných drám. Patrí k najobľúbenejším spisovateľkám nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku.
Z jej produkcie sa doteraz vo svete predalo vyše 650 miliónov výtlačkov. Každý román Danielle Steel sa stal bestsellerom. Jej príbehy milujú a čítajú ženy aj muži, starí i mladí v 47 krajinách a 28 jazykoch.

Začítajte sa do novinky Danielle Steelovej Milenka:

Princezná Marina majestátne kotvila neďaleko slávneho Hôtel du Cap na pobreží v Antibes. Teplý júnový deň sa prehupol do podvečera. Z pobrežia sa na obrovskú, stopäťdesiat metrov dlhú jachtu núkal výhľad ako na dlani. Na palubách sa ako každý večer drhlo a čistilo, najmenej desať lodníkov s hadicami v rukách ich oplachovalo od slanej vody. O chod a prevádzku lode sa starala sedemdesiatpäťčlenná posádka. Z toho, akí drobní vyzerali ľudia na palube pri pohľade z diaľky, bolo každému náhodnému pozorovateľovi jasné, že ide o jachtu ohromujúcej veľkosti. V jej útrobách sa svietilo. Každý, kto poznal túto časť Azúrového pobrežia, vedel, čo je to za jachtu a komu patrí, hoci neďaleko kotvilo niekoľko ďalších plavidiel takmer rovnakej veľkosti. Tieto lode mohli kotviť iba v prístavoch, ktoré dokázali prijať výletné lode, nehovoriac o tom, že pristáť s plavidlom takých rozmerov nebola maličkosť bez ohľadu na to, aká početná alebo skúsená posádka ho riadila.
Majiteľom jachty bol Vladimir Stanislas. V rôznych kútoch sveta mal ešte ďalšie tri a deväťdesiatmetrovú plachetnicu, ktorú odkúpil od istého Američana, no takmer vôbec ju nepoužíval. Zo všetkých plavidiel mal najradšej práve Princeznú Marinu. Pomenoval ju po svojej matke. Zomrela, keď mal štrnásť. Stavba tohto plávajúceho ostrova vybaveného najokázalejším luxusom ho vyšla na závratnú sumu. Na pobreží v mestečku Saint-Jean-Cap-Ferrat mu patrila aj jedna z najslávnejších víl, ktorú kúpil od známej filmovej hviezdy. Na mori sa však cítil oveľa bezpečnejšie než na súši, vlamači sa drahým vilám nevyhýbali ani v južnom Francúzsku. Na lodi ho chránila posádka, väčšina jej členov prešla bezpečnostným a protiteroristickým výcvikom a spolu s výbavou zbraní na palube a špeciálne navrhnutým protiraketovým systémom mu dodávala pocit istoty. Loď sa navyše v prípade potreby mohla pohotovo presúvať z miesta na miesto.
Vladimira Stanislasa pokladali za jedného z najbohatších mužov nielen v Rusku, ale na celom svete. Vďaka kontaktom s dôležitými ľuďmi, ktoré si pestoval už od ranej mladosti, mu ruská vláda pred takmer dvadsiatimi rokmi umožnila získať monopol v oceliarskom priemysle. Nebolo to zadarmo, z rúk do rúk vtedy putovali obrovské sumy, no odvtedy už zarobil viac, než si väčšina ľudí dokázala predstaviť, či vôbec považovala za možné. Investoval aj do ropy a iných odvetví v rôznych krajinách sveta. Pre normálneho človeka bolo nepochopiteľné, ako mohol do svojich štyridsiatich deviatich rokov zarobiť a disponovať takým veľkým obnosom peňazí. Na základe verejne známych obchodných transakcií a investícií sa hodnota jeho imania odhadovala na štyridsať až päťdesiat miliárd dolárov. Mal dôverné vzťahy s vysokými vládnymi predstaviteľmi až po samotného ruského prezidenta, no poznal sa aj s hlavami iných štátov. Rozprávková jachta trblietajúca sa v súmraku ako diamant na vode predstavovala iba malý symbol jeho konexií a podnikateľských schopností.
Ľudia Vladimira obdivovali, aj sa ho báli. Svojimi úspechmi veľkého hráča na ruskej priemyselnej scéne si za devätnásť rokov vyslúžil uznanie aj závisť biznismenov na celom svete. A tí, čo s ním obchodovali a dobre ho poznali, o ňom vedeli aj to, čo zostávalo oku skryté. Bol nemilosrdný a svojim nepriateľom neodpúšťal. S vekom si však vypestoval aj jemnejšie záľuby – vášeň pre umenie, lásku ku kráse každého druhu, znalosť literatúry. Keď šlo o spoločnosť, dával prednosť seberovným. Jeho priatelia boli Rusi, všetko významní podnikatelia ako on. Aj ženy v jeho živote boli Rusky. Mal nádherný dom v Londýne, vilu na Francúzskej riviére a veľkolepý byt v Moskve, no kontakty udržiaval iba s krajanmi. Vždy dostal, čo chcel. Z koláča ruského novodobého bohatstva mu patril leví podiel.
Napriek jeho dôležitosti a vplyvu si ho na verejnosti neraz ani nevšimli. Nepriťahoval na seba pozornosť, nerobil okolo svojej osoby rozruch. Obliekal sa jednoducho, prichádzal a odchádzal nenápadne, ako a kedy sa mu zachcelo. Iba keď mu človek pozrel do očí, uvedomil si, koho má pred sebou: muža s nekonečnou mocou. Pozorne sledoval všetko, čo sa okolo neho deje. Výrazná sánka a autoritatívne držanie tela svedčili o tom, že jeho želania sa plnia za každú cenu, no keď sa usmial, jeho úsmev dával tušiť aj vrelosť, i keď ju Vladimir prejavoval iba zriedka. Po predkoch zdedené vystúpené lícne kosti a mongoloidné črty mu dodávali jemne exotický nádych. Ženy naňho leteli už ako na mladého muža, no on neprilipol ani k jednej. K nikomu sa citovo nepripútal. Svoj svet mal pod kontrolou a s ničím menším by sa neuspokojil.
Jeho vysoká, statná postava, plavé vlasy, ľadovo modré oči a ostré črty z neho nerobili klasického fešáka, no nepochybne bol zaujímavý a v zriedkavých chvíľach, keď sa uvoľnil a povolil v ostražitosti, pôsobil až milým dojmom. Vyznačoval sa sentimentalitou typickou pre mnohých Rusov. V jeho živote sa nič nedialo náhodou či neplánovane, každý krok bol dôsledne premyslený a tvoril súčasť väčšieho celku. Odkedy niečo znamenal, vystriedal niekoľko mileniek, na rozdiel od iných mužov v podobnom veku a postavení však odmietal splodiť s nimi deti, aj ich o tom na rovinu informoval hneď na začiatku. Nepripustil by, aby ho čokoľvek spútalo, v nijakom prípade nechcel pôsobiť zraniteľne. Príbuzných nemal a ľudí, ku ktorým mal blízko, by spočítal na prstoch jednej ruky.
Väčšina mužov, ktorých poznal, mala aspoň jedno dieťa s každou ženou, čo im vstúpila do života, zvyčajne na jej naliehanie, aby si finančne zabezpečila budúcnosť. Vladimir sa ani náhodou nemienil stať korisťou takýchto ženských ambícií. Dávno sa rozhodol, že v jeho plánoch niet pre deti miesto, a nebolo mu to ani trocha ľúto. K ženám, s ktorými práve bol, sa správal štedro, no budúcnosť im nesľuboval a ony sa ani neodvážili vyžadovať to od neho, či nebodaj ním manipulovať. Bol ako zvinutý had pripravený zaútočiť, vždy v strehu. A keď sa nahneval, nemal zľutovania. Hoci dokázal byť prívetivý, ľudia vycítili aj jeho nemilosrdnosť, čo z neho v prípade, že by mu niekto chcel uškodiť alebo ho vyprovokovať, robilo veľmi nebezpečného človeka. Málokto sa podujal vyskúšať si to, a už vôbec nie ženy, s ktorými niečo mal. Aj jeho súčasná spoločníčka Natasha vedela, že pre tú, ktorá s ním chce byť, platí podmienka: žiadne deti. Veľmi jasne jej vysvetlil, že s manželstvom ani postavením, ktoré sa s ním spája, nemôže rátať. A keď si to raz takto ozrejmili a dohodli, ďalšia diskusia na túto tému bola vylúčená. S tými, čo prejavili iné očakávania alebo sa pokúsili podviesť ho, sa krátko a stručne rozlúčil. Neodchádzali síce s prázdnymi rukami, no nebolo to nič v porovnaní s tým, čo by získali, keby zostali. Vladimir skrátka robil všetko po svojom, ešte aj na kompromis pristúpil iba vtedy, ak to mohlo prospieť jeho obchodným záujmom. Vo všetkých záležitostiach sa riadil rozumom, nikdy nie srdcom. Svoje postavenie nezískal dôverčivosťou, naivitou či slabosťou pre ženy. Nedôveroval nikomu, už v mladosti sa naučil, že veriť môže iba sebe. Iba vďaka tomu sa dostal tam, kde je dnes.
Odkedy sa vyšvihol na vrchol, bohatstvo hromadil kozmickou rýchlosťou, jeho takmer neobmedzená moc a majetky siahali do nebeských výšok. Ovocie svojich úspechov si aj patrične vychutnával. Rád vlastnil všetky hračky, ktoré si mohol dožičiť – domy, lode, úžasné športové autá, lietadlo, dve helikoptéry v nepretržitej prevádzke, cesty po svete, zbierky umeleckých diel. Umenie bolo jeho vášňou. Obklopovať sa krásnymi predmetmi bolo preňho dôležité. Veľmi rád vlastnil zo všetkého to najlepšie.
Na leňošenie mal málo času, no ak mu nejaký zvýšil, dokázal si ho užiť. Na prvom mieste bola vždy práca a kontrakt, ktorý sa práve chystal uzavrieť, no príležitostne si našiel čas aj na zábavu. Priateľov nemal veľa, stýkal sa iba s významnými podnikateľmi, s ktorými obchodoval, a politikmi, ktorých mal pod palcom. Nebál sa riskovať a neznášal nudu. Myseľ mu pracovala rýchlosťou svetla. Už sedem rokov mal tú istú ženu. Až na zriedkavé výnimky jej bol verný, čo bolo u mužov jeho druhu nezvyčajné. Flirtovať nemal kedy, ani nemal záujem. So svojou spoločníčkou bol spokojný, ich vzťah mu poskytoval všetko, čo potreboval.
Natasha Leonova bola nepochybne najkrajšia žena, akú v živote stretol. Prvýkrát ju uvidel na moskovskej ulici, sužovala ju tuhá ruská zima, ale bola mladá a hrdá. Od prvej chvíle sa mu páčila, ona však jeho pokusy pomôcť jej a lepšie ju spoznať vytrvalo odmietala. Neúnavne ju dobýjal rok, až mu napokon podľahla. Mala devätnásť, keď sa pred siedmimi rokmi stala jeho milenkou.
Keď si to situácia vyžadovala, vystupovala ako domáca pani, no iba do takej miery, do akej si to Vladimir prial. Nestavala sa príliš do popredia. Bola jeho oslňujúcim doplnkom, poctou jeho osobe. Viac od nej ani nevyžadoval, hoci nebola hlúpa. Chcel iba jej prítomnosť, jej krásu, chcel, aby mu bola bez otázok k dispozícii kedykoľvek a na čokoľvek. A ona dobre vedela, že ak jej čosi nepovie sám od seba, nie je múdre sa vypytovať. Čakala naňho všade, kde si to želal – v ktoromkoľvek meste, dome či na lodi, a on ju za jej prítomnosť a vernosť bohato odmeňoval. Nikdy ho nepodvádzala, ak by to urobila, už dávno by tu nebola. S podmienkami svojho vzťahu boli obaja spokojní, dokonca tak veľmi, že Natasha s ním bola už sedem rokov. Spočiatku ani jeden z nich neočakával, že im to vydrží tak dlho, stala sa však súčasťou dokonale naolejovaného stroja, čo zabezpečoval fungovanie jeho života. Vďaka tomu sa preňho stala dôležitou. Obaja si veľmi dobre uvedomovali, akú úlohu hrajú v živote toho druhého, a nič iné od seba nevyžadovali. Vďaka tejto rovnováhe bol ich vzťah dokonalý.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018