Skutočný príbeh Kým prišla búrka

Kým prišla búrka je nezabudnuteľný skutočný príbeh o láske, strate a prežití na rozbúrenom mori a o tom, že ani v tých najtemnejších chvíľach nie sme sami.
Je to príbeh o nesmierne odvahe a trpezlivosti, ktorá sa v nás skrýva. A niekedy ani netušíme, akých hrdinských činov sme schopní...

Tami Oldhamová a jej snúbenec Richard Sharp boli mladí a zaľúbení, život mali pred sebou. Keď vyrazili na jachte Hazana z Tahiti, obloha bola belasá, slnko žiarivé. Ich cieľom bolo San Diego.

Po dvoch týždňoch plavby ich postretla pohroma. Hoci sa všemožne usilovali vyhnúť blížiacemu sa hurikánu, ocitli sa v pasci na rozbúrenom mori, s vlnami vysokými ako mrakodrapy a vetrom fučiacim rýchlosťou 140 uzlov. Richard sa pripútal a zostal na palube, Tami poslal do podpalubia. Poslednou Taminou spomienkou bol Richardov výkrik. Potom nastala tma.

Keď sa Tami po niekoľkých hodinách prebrala a vyšla na palubu, zistila, že Richardov bezpečnostný popruh sa utrhol.

Kniha Kým prišla búrka je skutočný príbeh o tom, ako sa Tami zázračne podarilo po štyridsaťjeden dňoch doplávať do bezpečného prístavu, hoci jej nefungoval motor a nemala sťažne.
Napínavé rozprávanie, miestami dojímavé a srdcervúce, inokedy zasa dobrodružné. Úžasný príbeh o prežití uprostred nehostinného oceána, ktorý vás miestami doženie k slzám, ale predovšetkým – uvedomíte si, aká sila sa skrýva aj vo vás.

Pozrite si filmový trailer:
{embed_video https://www.youtube.com/watch?v=z_H9GG8BleU}

Tami Oldhamová-Ashcraftová často prednáša o svojich skúsenostiach a naďalej je náruživá jachtárka – má kapitánsku licenciu na stotonové plavidlá. Dokopy preplávala na lodiach 50 000 námorných míľ.

Začítajte sa do novinky Kým prišla búrka:

V palebnej línii

Keď som začula rinčanie, ako driek kotvy narazil na kladku výložníka, upriamila som pozornosť na Richarda. Veľkolepo mi zakýval rukou: „Poďme!“ Zapla som motor na predný chod. Keď som pridala plyn, Hazana nabrala rýchlosť a vyrazili sme z prístavu Papeete na ostrove Tahiti. Bolo 22. septembra 1983, 13.30. O mesiac sa vrátime do San Diega v Kalifornii. Keby ma to väčšmi vzrušovalo. Nerada som opúšťala južný Pacifik. Niežeby som netúžila vidieť rodinu a priateľov, len sa mi to zdalo privčas. Odišli sme z Kalifornie iba pred šiestimi mesiacmi a pôvodne sme plánovali plávať okolo ostrovov v južnom Pacifiku a okolo Nového Zélandu, až potom sa vrátiť domov. Táto zmena plánov ma vykoľajila. Ale, ako podotkol Richard, tento džob –preplaviť jachtu – bol veľmi výhodný, nemohli sme si ho dať ujsť.
Moju pozornosť upútali výkriky z brehu. Obrátila som sa a videla som našich priateľov, ako nám kývajú na rozlúčku. Postavila som sa na sedadlo pri kormidle a oboma rukami som mávala vysoko nad hlavou, pritom som bosou ľavou nohou ovládala kormidlové koleso. Vtedy ma Richard uštipol na palci, jednou rukou sa ujal kormidla, druhou ma objal okolo pása. Pozrela som mu do belasých očí. Zračila sa v nich nesmierna radosť. Privinul si ma a pobozkal ma na brucho zahalené pareom. Neubránila som sa úsmevu, bol vzrušený ako malý chlapec.
„Kotva zdvihnutá, láska moja.“
„Áno, kotva zdvihnutá!" odvetila som.
Oči sa mi zaliali slzami, naposledy som zakývala priateľom na móle. Teraz pôsobili ako pouličné lampy na nábreží. V hrdle som cítila dobre známu hrču, pripomínala mi, že každý odchod je ťažký, veď možno sa s tými ľuďmi viac nestretneme. Pripomínala som si, že aj keď sa onedlho vrátime, naši priatelia tam pravdepodobne nebudú. Jachtári nezostávajú dlho na jednom mieste – stále cestujú.
Ujala som sa kormidla a Richard zatiaľ vytiahol hlavnú plachtu. Ostrov Moorea ležal na severozápade. Ach, ako som mala rada more! Keď som loď postavila proti vetru, hlavná plachta trepotala a plieskala. Keď som otočila loď po vetre, samonavíjacia kosatka skĺzla hladko ako dažďová kvapka po skle. Hazana sa mierne naklonila nabok. Skvelá jachta, táto Trintella, premýšľala som. Takmer štrnásť metrov dokonalosti. Bola oveľa luxusnejšia než naša Mayaluga.
Keď som pozorovala Richarda, ako vyvažuje plachty na Hazane, uvažovala som, aké preňho muselo byť ťažké rozlúčiť sa s Mayalugou. Postavil ju v južnej Afrike a dal jej meno, ktoré po swahilsky znamenalo Tá, ktorá ide za obzor. Dlhé roky bola jeho domovom a s týmto dvanásťmetrovým ferocementovým kečom oboplával pol sveta. Mayaluga mala štíhle línie, potešenie pre oči, a jej interiér bol sen každého remeselníka –lepené mahagónové nosníky paluby sa leskli od vrstiev zamatovej politúry, podlaha tíková a dubová.
Nechceli sme veľmi rozmýšľať o tom, čo nechávame za sebou, a obaja sme sa usilovali počas posledných dní na Mayaluge venovať práci. Ja som balila šatstvo a osobné veci, všetko, čo budeme potrebovať na dvoch polguliach, ktorými budeme plávať a ktoré navštívime v najbližších štyroch mesiacoch: tričká na jeseň v San Diegu, bundy na Vianoce v Anglicku, mikiny na začiatok zimy v San Diegu, pareá a šortky na návrat na Tahiti koncom januára. Richard sa zameral na prípravu Mayalugy na nastávajúce mesiace bez nás.
V zátoke Mataiea bude v bezpečí. Náš priateľ Haipade, ktorý žil v zátoke s manželkou Antoinette a s tromi deťmi, sľúbil, že raz do týždňa pretočí motor. Všetky epedy a krycie dosky sme zanechali tak, aby mohol vlhký tahitský vzduch cirkulovať, dali sme si na tom záležať. Nechali sme plátennú striešku napnutú, aby chránila lakované drevené časti lode pred intenzívnym slnkom, vchod do kajuty sme nechali otvorený.
Keď sme opúšťali Mayalugu, bola som obrátená chrbtom a Richard vesloval k brehu. Cez okuliare som mu nevidela do očí, ale vedela som, že ich má zahmlené. „Viem, že Haipade sa o ňu dobre postará,“ uisťovala som ho.
„Áno, viem. Táto zátoka je dobre chránená.“
„Okrem toho onedlho sa vrátime, nie?“
„No veru.“ Usmial sa na mňa, keď som napodobnila jeho britský prízvuk.
Na palube Hazany sa teraz vietor stočil, zmenila som kurz o desať stupňov. Richard sa naklonil predo mnou, blokoval mi výhľad. „Všetko v pohode?“
„Jasné.“
Prešiel za mňa, uvoľnil lano výťahu, aby vytiahol zadnú plachtu.
Všetko nám vychádzalo. Počasie, vietor, spoločnosť. Šíril nákazlivý optimizmus. Nejde o toto pri plavbe? premýšľala som. Dobrodružstvo. Ideme do toho. Dofrasa, čas uletí.
--
V prvý deň sme do lodného denníka zapísali: „Dokonalý deň. Zboku vidieť Tetiarou. Spln. Päť uzlov na pokojnom mori s plnými plachtami.“
Na druhý deň sme robili šesť uzlov s hlavnou plachtou a dvoma kosatkami. Neskôr v ten deň sme museli všetky plachty pevne pritiahnuť, aby sme bojovali so severo-severovýchodným vetrom.
Na tretí deň sme ešte vždy bojovali s vetrom. Hazana to zvládala, ale nás to zmorilo. Neskôr v ten deň dosahovali poryvy vetra tridsaťpäť uzlov. Zvinuli sme genuy, stiahli hlavnú plachtu a plávali sme so stehovkou a so zadnou plachtou.
Nárazy vĺn do ľavého boku Hazany ma prekvapili. Sklonila som hlavu, aby som neschytala sprchu. V nijakom prípade sme nemohli vyviať vietor z plachiet, aby bola plavba pohodlnejšia, lebo sme sa zaviazali, že Hazanu privezieme do San Diega, inak to bude fiasko.
Dívala som sa, ako sa modrozelená farba mora mení na tmavomodrú. San Diego, alebo fiasko, premýšľala som. Vždy sa vraciam do San Diega – domov, sladký domov. Zdalo sa mi to dávno, čo som pracovala v obchode s biopotravinami a maturovala na strednej škole Pt. Loma. Spomínala som si, ako som schmatla diplom a utiekla som – preťala som všetky laná, ktoré ma pútali k zemi. Netúžila som po ničom, len prejsť cez hranice do Mexika a surfovať na fantastických vlnách. Vtedy som sa držala hesla Mexiko, alebo fiasko. Usmiala som sa pri spomienke, aké bolo pre mňa dôležité byť slobodná, samostatná. Kúpila som mikrobus volkswagen ročník 1969, pomenovala som ho Buela a nahovorila som priateľku Michelle, aby šla so mnou. Surfy sme naložili na strešný nosič a prešli sme colnicou do Todos Santos, ktoré sľubovalo skvelé vlny a dobrodružstvá. Bolo to v jeseni roku 1978.
S Michelle sme sa utáborili na pláži v Todos Santos spolu s inými americkými surfistami. Celý mesiac sme nerobili nič iné, len surfovali, jedli, žúrovali a spali. Ale keď sa Michelle musela vrátiť domov, lebo ju čakali povinnosti, váhavo odišla stopom na sever.
Ja som sa spriatelila s miestnou rodinou Jimenezovcov. Naučila som sa dosť dobre po španielsky, aby som prežila, a bavilo ma učiť ich päť detí po anglicky. Žili a pracovali na prenajatom pozemku. Pomáhala som im zberať rajčiny a koriander a oni mi za to dovolili, aby som si nechala prezreté rajčiny, urobila som z nich salsu a tú som predávala gringom na pláži. Bolo to celkom lukratívne podnikanie, ani som nemusela načrieť do úspor.
Stále prichádzali a odchádzali noví Američania, takže som sa necítila osamelá a nebála som sa, že som tam sama. Raz do týždňa som sa zviezla do Cabo San Lucas alebo do La Pazu po zásoby. V Cabo bol na chodníku bufet, kde mávali skvelé raňajky. Chodievalo tam veľa gringov z výletných lodí. Bufet v domci zo škvarobetónových kvádrov mal zboku okienko na výdaj jedla. Sedelo sa vonku. Pri okienku visel jedálny lístok a vedľa na nástenke ľudia nechávali odkazy a oznamy.
Raz ráno ma upútal inzerát. „Hľadáme posádku. Jachtárske skúsenosti nie sú potrebné. Kuchárske schopnosti sú povinné. Koncom mesiaca odchod do Francúzskej Polynézie.“ Ani som nevedela, kde je Francúzska Polynézia, ale ten inzerát ma lákal. „Kontakt Fred S/Y Tangaroa.“
„Hej,“ zakričala som na Drew, s ktorou som sa poznala, „čo znamená S lomeno Y?“
„S lomeno Y? Sailing yacht, čiže plachetnica, zlato.“
„Ďakujem, zlato.“
Aha, takže Tangaroa je plachetnica. Keďže som nemala vysielačku a nemohla som zavolať na Tangarou, vybrala som sa peši po pláži a skúmala som zakotvené lode. Čítala som rad-radom ich mená a onedlho som zbadala Tangarou. Ku korme bol priviazaný čln, a tak som vedela, že majiteľ je ešte vždy na palube. Kopala som do vyhriateho piesku a čakala, že niekto pripláva na breh. Po nejakom čase som videla nasadať do člna staršieho muža a veslovať k brehu.
Keď priviazal čln, pristúpila som k nemu.
„Vy ste Fred?“
„Áno,“ premeral si ma.
„Videla som váš inzerát, že hľadáte posádku, a mám záujem.“
Pozval ma na chladené pivo v bufete Muy Hambre. Pri cerveze som Fredovi vysvetlila, že jediná loď, na ktorej som dovtedy plávala, je otcov malý katamaran Hobie Cat v zátoke v San Diegu, a teda o plachtení nič neviem, a už vôbec nie o plavbe po oceáne do neznámeho prístavu. Fred mi povedal, že jeho loď je jachta typu Dreadnought 32 postavená na zákazku. Porozprávali sme sa, aké povinnosti by som mala na palube, ukázalo sa, že hlavne varenie a strážnu službu. Vysvetlila som mu, že ak hľadá „partnerku“, nemám záujem. Uistil ma, že sa práve spamätáva z nepríjemného rozvodu a vôbec netúži po partnerke. Budem jedine variť a držať strážnu službu.
Keď sme vyložili na stôl karty, dohodli sme sa, že pôjdeme spolu na výlet, aby sme zistili, ako zvládam plachtenie. Vybrali sme sa do La Pazu vzdialeného 270 km.
Bol to skvelý dvojdňový výlet. Fred sa správal džentlmensky, ako sľúbil, a ja som sa na lodi cítila ako ryba vo vode. A tak som sa upísala plavbe na Tangaroe. Mama si robila väčšie obavy z môjho plachtenia do modravých diaľav ako otec, ale vedela, že ma nič nezastaví, tak ako ma pred deviatimi mesiacmi nezastavilo pred odchodom do Mexika.
Keď som sa vrátila do Todos Santos, Jimenezovci súhlasili, že môžem nechať mikrobus stáť pred ich domom. Po rokoch som sa dozvedela, že ho premenili na kŕmidlo pre prasce. Uložili krmivo na posuvnú strechu a otvorili bočné dvere, takže krmivo sa zviezlo dolu k prascom.
S Fredom sme opustili Cabo v marci v roku 1979. Plavba na Markézy znamenala pre mňa vynikajúcu skúsenosť. Strávila som veľa času pri kormidle a učila som sa manévrovať s loďou na šírom mori. Nepríjemné bolo jedine to, že Fred a ja sme sa znášali asi ako olej a voda. On mal päťdesiatpäť rokov a obľuboval klasickú hudbu, ja som mala devätnásť a bola som zbláznená do rokenrolu. On mal rád gurmánske jedlá, ja vegetariánske. On bol disciplinovaný, ja ľahkovážna. On vyzeral impozantne, mal dokonalé držanie tela, dokonalé telo, dokonalé opálenie. A to všetko sa mi zdalo priveľmi dokonalé.
Jedného dňa sa na obzore zjavili sopečné pohoria. Vyrazilo mi dych, keď som po tridsiatich dvoch dňoch na modrom mori pod modrou oblohou uvidela zem. Monotónny obzor pretínali vrcholce hôr. Pri tom mystickom pohľade mi vyhŕkli slzy. Rozmýšľala som, či sa takto cítil Krištof Kolumbus, keď prvý raz uvidel zem. V tom čase sme sa s Fredom ledva rozprávali. Nevedela som sa dočkať, kedy vystúpim z Tangaroy, hoci som si uvedomovala, že toto je len začiatok mojej túžby plachtiť a bádať.
Fred mi oznámil, že musíme zložiť 850 dolárov ako poistenie colných záruk na Nuka Hiva, jednom z Markézskych ostrovov vo Francúzskej Polynézii. Ale ako nováčik som netušila, že moje pesá tam neuznajú ako platidlo. Fred zaplatil záruku za mňa, čo znamenalo, že som mu musela ďalej variť a hliadkovať. Všetky pesá som poslala mame do San Diega a telefonicky mi povedala, že ich vymení za americké doláre a pošle mi ich do Papeete na Tahiti.
V tom čase som sa zoznámila s mladou ženou, volala sa Darla a takisto sa plavila ako členka posádky na jachte. Veľmi rýchlo sme sa spriatelili. Vytvorili sme skupinku mladých ľudí v rovnakom veku a naši kapitáni sa rozhodli plávať okolo Markéz spolu, aby zabránili vzbure.
Tangaroa bola prvá loď, ktorá opustila Markézy a zamierila na súostrovie Tuamotu. Bola to trojdňová plavba a naschvál sme ju naplánovali tak, aby sme prišli za splnu a mali sme v noci čo najviac svetla, aby sme plávali okolo atolov, keby sme prišli neskôr, než sme plánovali. Atoly sú nízko položené koralové útesy v tvare kruhu s lagúnou uprostred. Keďže atoly dobre nevidieť a sú obklopené podmorskými koralovými útesmi, bývajú pre námorníkov nebezpečné. Ak na ne loď narazí, môže si poškodiť trup a za pár minút klesne na dno. Najvyššími bodmi na atoloch sú dvanásťmetrové palmy, ktoré sa kníšu vo vetre. Vďaka tomu, že zem je guľatá a loď pláva po mori, dvanásťmetrová výška nie je taká viditeľná ako štvorposchodová budova. Palmy sú pre námorníka prvým náznakom, že sa blíži zem.
Dohodli sme sa, že Fred a ja budeme pátrať po lodiach a jachtách, ktoré stroskotali na atoloch, a staré vraky použijeme ako navigačné body. Keď sme plávali okolo trosiek, uvedomovala som si, aké je dôležité, aby každý na palube poznal, aké nebezpečenstvo tam striehne, a aby vedel riadiť loď v nebezpečnej oblasti. Myslela som si, že Fred to vie.
Manihi bol prvý prístav, kde sme mali zakotviť. Fred vyrátal, že atol uvidíme zavčas rána a budeme mať dosť času a svetla, aby sme našli vstup do lagúny. Keď sa blížilo poludnie a ešte vždy sme nič nevideli, znepokojilo ma to. Až o jednej popoludní sme uvideli v diaľke vrcholky paliem a konečne som si vydýchla od úľavy. Onedlho sme boli dosť blízko a našli sme vjazd, ktorý nám ukazovala mapa. Chceli sme vyčkať, kedy sa biele, spenené vlny utíšia, ale videli sme len jednu dlhú čiaru príboja. Fred mi vysvetlil, že vlny sa často lámu po oboch stranách vjazdu do kanála lagúny, takže sa ťažko dá rozoznať medzera v koralových útesoch.
S Fredom sme si striedavo podávali ďalekohľad a dychtivo sme skúmali príbojové vlny na brehu. Nakoniec som vyliezla po stupienkoch na sťažni na saling - priečnu výstuhu sťažňa –, objala som sťažeň nohami a ramenom a skúmala som tropický ostrov ďalekohľadom. Zdalo sa mi, že zem sa ťahá bez prerušenia, nikde ani náznak vjazdu do lagúny. Oboplávali sme celý atol, ale stále sme nenašli vjazd. Nervy som mala napäté na prasknutie a Fred odmietal priznať, že sme zablúdili. Slnko rýchlo zapadalo.
Rozčúlene sme sa zhodli na tom, že nás znieslo príliš na západ a oboplávali sme atol Ahe, a nie Manihi. Tak sme sa dohodli, že cez noc budeme plávať na atol Rangiroa.
Obaja sme v tú noc boli podráždení. Zostali sme hore a natŕčali sme uši, či nezačujeme lámanie vĺn na útese. V tú noc plnú strachu som si uvedomila, že už nikdy sa nechcem dostať do takejto situácie. Musím sa naučiť navigovať.
Na svitaní sme uvideli náš cieľ. Pripadalo mi to, akoby mi palmy kývali na pozdrav. Okolo desiatej sme našli vjazd. Tentoraz sme ľahko videli, kde biela voda poľavuje a znova sa pení. Pri pobreží sa menila farba vody a bolo vidieť kanál. Pri nábreží sme zazreli jachtu s americkou vlajkou. Vplávali sme do prístaviska s pomocou dvojice z druhej lode. Vyskočila som na breh a vyčerpane som vzdychla: „Páni, som rada, že sme konečne v Rangiroe.“
„V Rangiroe? Toto nie je Rangiroa, ale Apataki!“

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018