Kto sa bojí, nech nejde do lesa

Kniha Krystal Sutherlandovej s názvom Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr hovorí o slabostiach, zaváhaniach či neistote svojich hrdinov. A zároveň nás vnára do neuveriteľného sveta, kde kohúty prinášajú šťastie a smrť miluje orchidey...

Odkedy starý otec Esther Solarovej stretol smrť, celá rodina trpí strachom. Estherin otec je agorafobik a už šesť rokov nevyšiel zo suterénu. Brat Eugene sa bojí tmy a bez baterky neprejde ani krok. Mama Rosemary sa zas desí nešťastia. Solarovci veria, že sú prekliati a že raz ich to, čoho sa boja najviac, privedie do hrobu.
Lenže Esther kliatbu obíde... takmer. Zatiaľ nevie, z čoho má najväčší strach, a tak sa pre istotu vyhýba všetkému. Výťahom, malým priestorom, davu – skrátka všetkému, čo u nej môže vyvolať fóbiu. Esther je presvedčená, že má situáciu pod palcom, až kým nestretne  bývalého spolužiaka zo základnej školy, svoju prvú lásku, Jonaha Smallwooda.
Po tomto stretnutí ostane visieť na autobusovej zastávke ľahšia o mobil, všetky peniaze, ovocnú rolku, ktorý si nechávala na neskôr, aj zoznam nočných môr – nehovoriac o dôstojnosti. Lenže táto krádež je zároveň začiatkom nečakaného priateľstva. Spoločne hľadajú spôsob, ako prelomiť kliatbu, ktorá ničí Estherinu rodinu. Postavia sa fóbiám čelom, no zistia, že s jedným strachom predsa len nepočítali: strachom z lásky.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Robo Roth.

„Pri písaní tejto knihy som sledovala mnoho online zdrojov na tému zvládanie úzkosti a strachu,“ vysvetľuje autorka novinky Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr. „Žiadny z nich nebol taký užitočný a inšpirujúci ako „Prehodnocovanie úzkosti: Naučte sa zvládať strach“ od Dawna Huebnera z TEDxAmoskeagMillyardWomen z roku 2015. Huebnerova diskusia tvorila základ rád, ktoré dávala Esther jej terapeutka, a tiež bola neoceniteľná pre mňa aj z osobných dôvodov (teraz môžem spať v tme aj po sledovaní hororu).“

Začítajte sa do novinky Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr:

Chlapec na autobusovej zastávke

ESTHER SOLAROVÁ čakala polhodinu pred Domovom opatrovateľských a rehabilitačných služieb Lilac Hill, keď ju zastihla správa o novom údere kliatby.
Jej mama Rosemary Solarová jej telefonicky vysvetlila, že ju za daných okolností nebude môcť vyzdvihnúť. Mačku, čiernu ako noc, s démonicky žltými štrbinami namiesto očí, našli, ako sedí na kapote rodinného auta. Bolo to zlovestné znamenie a zabránilo jej v šoférovaní.
S Ester to ani nepohlo. Nové fóbie neboli u Solarovcov ničím výnimočným, tak sa teda vybrala na autobusovú zastávku štyri bloky od Lilac Hillu, pričom jej červený plášť, s ktorým sa pohrával večerný vánok, priťahoval pohľady neznámych ľudí.
Počas chôdze Ester rozmýšľala, komu by asi normálni ľudia v takejto situácii zavolali. Otec sa zabarikádoval v suteréne ešte pred šiestimi rokmi, Eugena nikde (Esther mala podozrenie, že sa zase prešmykol cez nejakú trhlinu v realite, Eugenovi sa to občas stávalo) a starý otec už nebol schopný riadiť motorové vozidlo (odhliadnuc od toho, že si už ani nepamätal, že má vnučku).
Jednoducho, Esther poznala len veľmi málo ľudí, ktorí by ju mohli vytiahnuť z problémov.
Na to, že bol piatkový večer, bola autobusová zastávka prázdna. Sedela tam iba jedna jediná osoba, vysoký čierny chalan oblečený ako postava z filmu Wesa Andersona, v limetkovozelených menčestrových nohaviciach, semišovej bunde a s baretkou na hlave. Chlapec potichu vzlykal, a preto Esther urobila to, čo sa očakáva, keď cudzí človek vo vašej blízkosti prejaví nadmieru emócií: úplne ho ignorovala. Posadila sa vedľa neho a vytiahla otrhanú kópiu Krstného otca a sústredila sa na čítanie.
Svetlá nad nimi preblikávali a bzučali ako osie hniezdo. Ak by Esther sklopila zrak, nasledujúci rok jej života by vyzeral celkom ináč. Lenže bola Solarová a Solarovci majú zlozvyk strkať nos do cudzích záležitostí.
Chlapec začal nariekať tak dramaticky, že Esther zdvihla zrak. Na líci mal veľkú modrinu, vo fluoreskujúcom svetle tmavú ako slivka, a z rany na obočí mu tiekla krv. Vzorovaná košeľa, ktorú určite niekto daroval charite v sedemdesiatich rokoch, mala roztrhaný golier.
Chlapec opäť zavzlykal a vrhol na ňu krátky pohľad.
Vo väčšine prípadov, ak to nebolo nevyhnutné, sa Esther vyhýbala rozhovorom s cudzími ľuďmi, no občas aj v prípadoch, keď to bolo nevyhnutné
„Ahoj,“ Esther konečne prerušila mlčanie. „Stalo sa niečo?“
„Myslím, že ma okradli,“ povedal.
„Myslíš“?
„Neviem si spomenúť,“ a ukázal na ranu na čele.
„Nemôžem nájsť telefón a peňaženku, takže ma asi okradli.“
A vtedy ho spoznala. „Jonah? Jonah Smallwood?“
Rokmi sa zmenil, ale stále mal tie isté veľké oči, výraznú čeľusť, rovnaký prenikavý pohľad, ako v detstve. Mal viac chlpov: náznak briadky a hustú čiernu hrivu, učesanú v pompadourskom štýle. Vyzeral ako Finn z Hviezdnych Vojen: Epizódy VII a ten bol podľa Esther veľmi atraktívny. Pozrel sa na ňu, na tvár, hruď aj ruky pokryté pehami, takže vyzerali ako maľba Jacksona Pollocka, a jej ryšavé vlasy po pás. „Poznáme sa?“ spýtal sa.
„Ty si ma nepamätáš?“
Kamarátili sa iba jeden rok, aj to keď mali osem, no napriek tomu sa Esther dotklo, že si ňu nespomína. Esther naňho určite nezabudla.
„Chodili sme spolu na základnú školu,“ vysvetlila mu. „Boli sme v triede pani Priceovej. Chcel si, aby som bola tvojou valentínkou.“

Jonah jej vtedy kúpil balíček sladkostí a vlastnoručne vyrobil kartičku, na ktorej bola kresba dvoch broskýň a text: Tvoríme perfektný pár. Zároveň ju požiadal o stretnutie na odľahlom mieste.
Esther čakala, ale Jonah sa neukázal, vlastne, odvtedy ho viac nevidela.
Až doteraz.
„Ó, jasné,“ povedal Jonah pomaly, spomienky sa mu odzrkadľovali na tvári.
„Páčila si sa mi, lebo si pred kníhkupectvom protestovala proti Dumbledorovej smrti asi týždeň po tom, čo sa film dostal do kín.“
Esther si to pamätala takto: malá sedemročná Esther s účesom strihaným podľa hrnca, protestujúca pred miestnym kníhkupectvom s transparentom v rukách, na ktorom stálo: ZACHRÁŇTE ČARODEJNÍKOV. A potom nasledovala krátka reportáž v správach o šiestej s kľačiacim reportérom vedľa nej, ako sa jej pýta: „Uvedomuješ si, že kniha vyšla už pred rokmi a ani film sa nemohol skončiť inak?“ Načo ona hľadela len tupo hľadela do kamery.
Ale späť do reality: „Je mi zle, keď si predstavím, že o tom existuje videozáznam.“ Jonah ukázal na jej oblečenie, krvavočervený plášť zviazaný na krku stuhou a prútený košík, ktorý mala položený nohách. „Vyzerá to tak, že ešte stále si čudná. Prečo si oblečená ako Červená čiapočka?“
Esther už roky neodpovedala na otázky týkajúce sa jej záľuby prezliekať sa do kostýmov. Ľudia si mysleli, že ide na maškarný ples. Učitelia, aj keď ich to zarmucovalo, nenašli žiaden rozpor so školským poriadkom a spolužiaci boli zvyknutí, že chodí oblečená ako Alica v Krajine Zázrakov alebo Bellatrix Lestrangeová alebo niekto úplne iný a vôbec ich nezaujímalo, čo nosí, dokým sa jej v tom excentrickom oblečení darilo pašovať koláče. (K tomuto sa o chvíľočku vrátime.)
„Bola som na návšteve u starého otca. Pripadalo mi to vhodné,“ odpovedala mu, čo Jonaha zjavne uspokojilo, pretože chápavo prikývol.
„Hej, nemáš nejaké drobné?“
Esther mala päťdesiatpäť dolárov v červenočiapkovskom košíku, z fondu, v ktorom sa momentálne nachádzalo dvetisíc dvestotridsaťpäť dolárov, určeného na vypadnutie z tohto zapadákova.
Ale vráťme sa späť k spomínanému koláču. V prvom ročníku na strednej škole v East River, ktorú Esther navštevovala, zaviedlo vedenie školy zmeny v jedálni, čo vyústilo do zákazu varenia a podávania nezdravých jedál. Skončila pizza, kuracie nugetky, hranolčeky, nachos, vďaka ktorým bola škola aspoň čiastočne znesiteľná. Meno Michelle Obamová sa podráždene ozývalo z rôznych kútov školy vždy, keď sa jedálny lístok rozšíril o nový pokrm, ako napríklad pórovo-karfiolovú polievka alebo parený brokolicový koláč. Esther zacítila obchodnú príležitosť a pripravila čokoládovo-karamelové koláče. Na druhý deň ich priniesla do školy a predávala po päť dolárov za kus, s čistým ziskom päťdesiat dolárov. Odvtedy sa stala Walterom Whiteom nezdravých jedál, taká obrovská bola jej moc. V škole ju prezývali „Koláčový Heisenberg.“
Prednedávnom rozšírila svoje teritórium o Domov opatrovateľských a rehabilitačných služieb Lilac Hill, kde najvzrušujúcejšími pokrmami na jedálničku boli prepečený hot dog a zemiakové pyré bez chuti. Skrátka, darilo sa jej.
„Prečo?“ spýtala sa váhavo.
„Potrebujem peniaze na autobus. Ty mi dáš hotovosť a ja ti cez tvoj telefón pošlem peniaze na účet.“
Znelo to totálne čudne a podozrivo, ale Jonah bol ranený, krvácal a ešte k tomu aj plakal a Esther v ňom stále videla malého chlapca, ktorý ju mal kedysi natoľko rád, že jej nakreslil dve broskyne.
Esther sa ho teda opýtala: „Koľko potrebuješ?“
„Koľko máš?“
„Mám päťdesiatpäť dolárov.“
„Tak si teda vezmem päťdesiatpäť dolárov.“
Jonah sa postavil a prisadol si k Esther. Bol omnoho vyšší, než si myslela, a chudý ako steblo trávy. Pozorovala, ako otvoril aplikáciu na jej telefóne, prihlásil sa, vyplnil číslo účtu a previedol peniaze.
Prevod peňazí bol úspešný.
Esther sa naklonila, siahla do prúteného košíka a dala mu päťdesiatpäť dolárov, ktoré dnes zarobila v Lilac Hille.
„Vďaka,“ povedal Jonah a potriasol jej ruku. „Si v pohode.“ Potom sa postavil, žmurkol na ňu a zmizol. Znova.
A takto, jedného teplého, vlhkého večera na konci leta, Jonah Smallwood dostal od Esther päťdesiatpäť dolárov a v priebehu asi štyroch minút ju okradol o:
‒ náramok starej mamy, priamo zo zápästia
‒ iPhone
‒ ovocnú rolku z košíka, ktorú si šetrila na cestu domov
‒ preukaz do knižnice (s ktorým urobil škodu v hodnote 19,99 dolárov na Shakespeareovom Rómeovi a Júlii, ktorého zneuctil ilustráciami homárov)
‒ knihu Krstného otca
‒ jej Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr
‒ a dôstojnosť
Esther si v mysli prehrávala trápnu spomienku na protest proti Dumbledoreovej smrti a neuvedomila si, že ju okradol, až kým presne o šesť minút a devätnásť sekúnd neprišiel autobus a ona šoférovi neoznámila, že ju okradli, na čo on odpovedal: „To určite!“ a zavrel jej dvere pred nosom.
(Možno ju Jonah neokradol o všetku dôstojnosť, ale šofér autobusu ju obral o posledné zvyšky, ktoré sa Jonahovi nepodarilo získať).
Príbeh o tom, ako Jonah Smallwood okradol Esther Solarovú, je prostý. Príbeh o tom, ako sa doňho zaľúbila, je však komplikovaný.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018