Dilemy obyčajných žien

Dilemy obyčajných žien je druhý román talentovanej slovenskej autorky Zuzany Janovskej, v ktorom zachytáva príbeh troch generácií žien z jednej rodiny. Tie stoja pred zásadnou voľbou: ak sa budú riadiť srdcom, zvyšok rodiny i susedia ich odsúdia. Ak podľahnú tlaku okolia, nádej na šťastný život sa rozplynie.
Etela, jej matka Ilona i dcéra Paulína sa musia rozhodnúť a vybrať si.

Etela žije na pohľad spokojný, no v skutočnosti prázdny život. Jediné, po čom túži, je konečne vydať dcéru a pochváliť sa v dedine vnúčatami. Namiesto toho jej do života vstúpi muž, s ktorým si boli kedysi veľmi blízki, a podkope jej dovtedajšie istoty.
Paulína sa presťahuje do mesta a zdá sa, že sa od dedinského prostredia celkom odpútala. Zhoršujúci sa vzťah k matke a túžba po dieťati ju však donútia pochybovať o hlboko zakorenených hodnotách. A na pozadí rodinnej drámy sa postupne odkrýva utrpenie najstaršej z rodu Ilony, ktorá celý život bojuje s trýznivým tajomstvom.

Zuzana Janovská debutovala v roku 2016 románom Zostaň so mnou v Írsku. Inšpiráciou pre druhý román jej bolo najmä prostredie rodnej Oravy, kde hrá pri hľadaní osobného šťastia dôležitú úlohu rodina, okolie a tiež silná viera. „To, že má človek veľkú zodpovednosť voči členom svojej rodiny, ho naozaj môže niekedy obmedzovať, zároveň mu to ale prináša veľa istôt a pocit bezpečia, aký dokáže dať len rodina,“ vysvetľuje Zuzana Janovská. „Na Orave je napríklad najnižšia rozvodovosť. Človek si dvakrát rozmyslí, či bude čeliť určitému tlaku okolia po rozvode, alebo predsa len skúsi ešte niečo urobiť preto, aby rozpadávajúci sa vzťah zachránil. Podobnému „tlaku“ je vystavený aj veriaci človek.“

Dilemy obyčajných žien je príbeh boja o životné šťastie troch hlavných hrdiniek. Ukazuje generačné rozdiely, zmýšľanie pred- a porevolučnej generácie.
Podoba rodiny sa mení aj podľa Zuzany Janovskej. Ona sama žije v Česku a vidí, že rodina môže mať veľa podôb. „Mám známych, ktorých deti majú dve mamy a dvoch otcov, súrodencov napoly vlastných i nevlastných, a chovajú sa všetci k sebe tak, ako je to zvykom v tradičnej rodine, Vianoce oslavujú všetci spolu. Asi budem staromódna, keď za dôvod diskusií o rodine pokladám to, že je základom spoločnosti. A preto sa spoločnosť prirodzene obáva, kam sa budú jej hodnoty uberať, ak sa podoba tradičnej rodiny zmení,“ dodáva autorka.

Začítajte sa do novinky Dilemy obyčajných žien:

11. november 1938
ILONA

Nadránom dostala bolesti. Ostala ležať v posteli, čakajúc na muža, ktorý zabehol na nižný koniec po babicu. Tá si na pomoc priviedla ešte mladé dievča. Chlapa vyhnali von z izby a prikázali mu, nech zájde po lekára do vedľajšieho mesta i za farárom.
Celá dedina tušila, že to nebude obyčajný pôrod. Brucho prvorodičky bolo väčšie než hociktorej inej ťarchavej v okolí.
„Bude to chlap ako jedľa,“ zľahčoval nastávajúci otec a svoju ženu do práce okolo domu a statku povzbudzoval slovami: „Ťarchavosť nie je choroba“.
Nenechal ju príliš odpočívať, zvlášť v ten rok. Tušil, že bude treba porobiť si veľké zásoby na zimu i na „planý rok“, ktorý očakával. Posledné týždne sa už sotva udržala na napuchnutých nohách, poriadne sa nevyspala, uprostred noci vstávala z postele a radšej v polospánku posedávala na drevenej lavici v kuchyni. Ťažko sa jej dýchalo, celé vnútro ju tlačilo, to dieťa ju nenechalo chvíľu na pokoji, kopalo, mlelo sa. Kožu na bruchu mala dopraskanú a červenú, boleli ju kĺby i panva. Jej muž si nedal nič vysvetliť.
„Tlač, tlač!“ počula babicu kdesi z diaľky, keď sa už od bolesti nevládala ani nadýchnuť.
Mladé dievča ju držalo za ruku, pomáhalo predkláňať hlavu, z čela stieralo pot. Bolo vystrašenejšie než ona, i samotná babica, najskúsenejšia v okolí, mala vyplašený výraz v očakávaní prekvapenia, ktoré sa skrývalo vo vnútri. Začula detský plač, zazrela čiernu hlávku olepenú mazom. A po chvíľkovej úľave sa jej potvrdilo tušenie – z jej vnútra sa tislo ešte druhé dieťa. Poriadne zatlačila, už ani nevnímajúc, čo sa deje okolo. A potom vyčerpaním zaspala. Navždy.
Ilona sa narodila takmer o tretinu väčšia než jej brat Ignác. Bola mocnejšia, aj na svet sa drala prvá. Otca s dvojčatami čakali ťažké časy, pomáhala mu celá dedina. A ako Ilona rástla, zvládala postupne nahrádzať nebohú matku vo všetkom…

31. marec 1960
ETELA

Keď sa ráno zobudila v mokrej posteli, pochopila, že je čas zbaliť si tašku, rýchlo navariť mužovi aspoň hrniec fazuľovej polievky, aby mal pár dní čo jesť, kým sa vráti z nemocnice, nechať mu na stole odkaz a pobrať sa na autobus do okresného mesta. Bolesti neprichádzali, išlo sa jej ľahko, len mala pocit, akoby jej niekto znútra vystlal brucho papierom. Autobus odchádzal o pár minút, pridala do kroku, dokonca musela pobehnúť. Na rozbitých cestách to natriasalo, prvýkrát ju prepadol strach, že dieťa už nie je chránené ako vo vankúši. Inštinktívne si celú cestu pridržiavala brucho a rekapitulovala, čo všetko nestihla doma porobiť a ako jej muž niekoľko dní vydrží bez teplej večere. Možno mu mala na lístok pripísať, že má na noc zavrieť sliepky a podojiť kravu, aby nezabudol, lebo jej muž mal mizernú pamäť.
Len čo vystúpila z autobusu, pocítila prvé bolesti, a aby sa s ničím nezdržiavala, do dvoch hodín už bola na svete Etela. Až keď ju uvidela, pocítila Ilona v sebe prvýkrát tú zvláštnu jemnosť, akú obdivovala na ostatných ženách a k akej si ona sama stále nevedela prísť.

5. máj 1981
PAULÍNA

Prechádzala sa po nemocničnej chodbe už dobré štyri hodiny a dúfala, že sa dieťa po injekcii, čo jej pichli ráno, konečne rozhodne prísť na svet. Termín mala už pred dvoma týždňami, ale napriek babským radám, čo jej stihli navravieť všetky susedy, sa stále nič nedialo. Bolo to ticho pred búrkou. Pôrod trval takmer dva dni. A nik z rodiny o ňom nevedel. Až keď Etele o ďalšie dva dni pomohli zviechať sa z postele, zavolala mame a poprosila ju, aby poslala jej mužovi telegram do Čiech, kde si odkrúcal posledné mesiace vojny. Až po tom všetkom jej konečne ukázali malú Paulínku. Nádherné čiernovlasé dieťatko, ktoré ju takmer pripravilo o život a ktoré rozhodlo, že bude jej jediným. Silné krvácanie, čo sa jej po pôrode spustilo, ju doviedlo až na hranicu života. Doktori ňou preliali litre náhradnej krvi a nakoniec vybrali to, čo z nej ešte niekedy mohlo spraviť matku. V tej chvíli jej to bolo jedno, nevnímala vlastné bolesti ani širokú jazvu na bruchu, ktorá ešte dlho štípala pri každom pohybe. Paulínka bola pre ňu pokladom, ktorý ju zalieval pocitom šťastia, už keď ju počula plakať na vozíku plnom detí, ktoré sestry v pravidelných intervaloch privážali do nemocničných izieb.

***

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018