Zlomení anjeli

Nacistický lekár. Židovská rebelka. Modrooké dievčatko. Každý z nich bojuje o slobodu či o prežitie...

Zlomení anjeli je silný a dojímavý príbeh o nacistických zverstvách.
Je to príbeh o nezlomnej vôli, solidarite, starostlivosti a slobode.
Príbeh o mučení, zlobe, ale aj tvrdošijnosti a zachovávaní svojej identity.
Zlomení anjeli sú aj príbehom o morálnej dileme nacistického dôstojníka, ktorého ničí rozpor medzi jeho vernosťou svojej krajine a láskou i súcitom, ktoré cíti k židovským ženám.

Mladá Elsi, uväznená v lodžskom gete, zistí, že jej matka šla zo zúfalstva na potrat, a čelí bezvýchodiskovej situácii. Elsi sa pripojí k odbojovej skupine, sabotujúcej jestvujúci režim, čím ohrozí vlastný život.
Plavovlasú modrookú Matildu odtrhnú od rodiny v Rumunsku a odvlečú do Nemecka, kde sa ju pokúšajú pretvoriť na dokonalé árijské dieťa.
Willem, vysokopostavený nacistický lekár, mienil zachraňovať životy, no pracuje v gete aj v Osvienčime. Keď je svedkom nepredstaviteľných ukrutností, zapochybuje o svojej úlohe. Podľa príkazov nemá liečiť, ale zabíjať.
Zatiaľ čo Hitler obracia Európu naruby, aby vytvoril čistú nemeckú rasu, životy týchto troch zlomených duší, ktorých náhoda spojí dovedna, sa prelínajú. Iba láska a obetavosť môžu ich srdcia zase zaceliť.

Zlomení anjeli ponúka silný príbeh z troch perspektív, z troch rôznych pohľadov. Autorka urobila výnimočnú prácu a napísala knihu, ktorá tne do živého. Úžasne plasticky ukazuje, ako vojna a zverstvá v druhej línii zasiahli naše životy, každú jednu postavu... A koniec príbehu je nečakaný a skvelý.
Gemma Livierová získala vysokoškolský diplom z literárnej tvorby a pracuje ako autorka reklamných, firemných textov, časopiseckých článkov a ako redaktorka. Napísala dva fantasy romány Lilah a Marek a historický román Pastel Orphans.

Začítajte sa do novinky Zlomení anjeli:

1996
Mama už leží v horskej, sladko rozvoniavajúcej červenohnedej zemi, nad ktorou sú ako bojové šíky zoradené náhrobné dosky, farebné vázy so svetielkujúcimi umelými kvetmi a laminované fotografie. Zdanlivo sú to symbolické gestá, a predsa pre tých, čo ich sem umiestnili a čo ich nemôžu brať naľahko, chlebové omrvinky pohodené pre mŕtvych v iracionálnej užialenej nádeji, že ich prilákajú späť.
Ľudia nad mamou odriekajú modlitby, vzdávajú jej česť a v hustej tráve nechávajú stopy. Mahagónovú truhlu vystlanú bielym saténom sme vybrali z katalógu. Moja bude z orechového dreva a umiestni sa na maminu. Žartom som jej prisľúbil, že takto pôjdem za ňou do posmrtného života, hoci pri týchto slovách som mal na mysli, že dom nepredám, aby som jej ostal nablízko. Mávla nad tým rukou a frustroval ju pocit, že jej dávam najavo, akoby som jej niečo dlhoval. Nájdi si partnerku. Usaď sa niekde. Tento dom je priveľmi izolovaný pre človeka v tvojom veku. No jestvuje iný dôvod, aby som ostal, a ona aj ten pochopila. Niekedy je samota najláskavejší spoločník.
Jej vyryté meno reliéfne vystupuje zlatými písmenami nie z kovu, ale z kameňa. Vopred som si preveril, že tomu bude tak. Už dávnejšie ma očarúva mágia majestátneho, umelecky opracovaného kameňa. Načo by bola dobrá smrť, keby sme nemohli aspoň nevtieravo, a predsa otvorene oznámiť živým, kto sme boli? Keby sme sa nemohli domáhať aspoň okamihu uznania za náš život? Keby sme sa nemohli aspoň pochváliť, že sme dosiahli vek, o ktorom iní iba snívajú? Mnohí umreli medzi neznámymi ľuďmi – uzimení, hladní, bezmenní. Ich blízki sa takto ocitli v hrobe či v popole zhoreniska spolu s nimi.
Nebol to intímny obrad, po akom mama túžila. Keď niektorí dostali úmrtné oznámenie a vydali sa na ďalekú cestu – možno ich to ani hlboko nedojalo, ale chceli si z nej mlčky odniesť aspoň kúsok, aby čelili svojmu osobnému nepokoju, ktorý v nich vyvolal jej príbeh.
Hŕstka nás stojí ako pred poslucháčmi, ktorými sú storočné stromy dažďového pralesa v zadnej časti cintorína. Vyznačujú sa čudným nádorovým rastom a ich korene obrastené machom pripomínajú schody. Medzi nimi pobiehajú vnúčatá. Aspoň jasnožlté hibbertie a lososovoružový kurrajong, zasadené do kruhovitých záhonov, sa pokúšajú rozjasniť perspektívu smrti a prekryť pach žiaľu.
Za hvizdu a šuchotu plieskačov čiernohlavých reční kňaz. Rozpráva o matkinej sile, o jej osobných bojoch, schopnosti nepoddávať sa a vytvárať láskyplné prostredie pre svoju rodinu. Stojím tam a počúvam, hoci iba na pol ucha, lebo to všetko už viem. Zrazu sa mi všetko vybavuje v pamäti, vzdialené a krehké, nie ako jediná informácia, ale ako prvá z mnohých...
Ani vánok nezaveje. Okná sú otvorené dokorán, ale záclony sa nehýbu. V diaľke nad oceánom svieti polmesiac. Keď sme sem prišli, pohľad na hladinu vody nič nenarúšalo, ale potom tu vyrástlo viac domov a modrý Tichý oceán zazrieme iba vo chvíľach, keď stojíme na streche. Tej noci na krídlach horúčavy prišla cez okno vlhká spara. Ťažko sa dalo spať bez toho, aby sa človek na posteli neskrúcal. Ešte sme nemali ventilátory. Čosi sem dolieha z druhej časti domu. Svetlá sa rozsvietia. Svetlá zhasnú. Šuchtavé kroky. Nie je to nič nezvyčajné... Často som ju našiel sedieť vonku na trávniku, fajčila cigaretu a sledovala v čierňave rozličné tvary. No tentoraz ležala v kuchyni na zemi, kolená pritiahnuté k telu. Zišlo mi na um, že azda je mŕtva. Mal som šestnásť rokov, keď ju začali prenasledovať nočné mory – dodatočná reakcia na náhlu smrť môjho nevlastného otca, ktorého sme v ten deň krátko predtým pochovali. V tme som si kľakol, aby som ju ohmatal, sledoval jej hlasný fňukot a obával sa, čo zazriem, ak by som rozsvietil. Dotkol som sa tváre, mokrej od sĺz. Fňukot prešiel do vzlykov prerušujúcich udychčané ospravedlňovanie, ktoré bolo celkom zbytočné. Ľahol som si na linoleum a zľahla ju držal v objatí, kým sa do miestnosti nezačalo vkrádať svetlo.
Ten jej prvý záchvat ma vystrašil. No človek sa časom prispôsobuje nezvyčajnému správaniu tých, ktorých miluje.
Brat Zach priletel na pohreb z Melbourne so svojou novou manželkou Leanne. Prvá manželka mu odišla z tohto sveta pred desaťročím vlastnou rukou, bez akýchkoľvek varovných náznakov, bez akéhokoľvek listu na rozlúčku. Bratovi trvalo celé roky, kým sa zmieril s tým, že nie je v jeho možnostiach pochopiť, prečo sa tak stalo, že niekedy sa človek rozhodne vziať si dôvody takého činu so sebou. S Leanne som sa stretol iba niekoľko ráz. Je celkom príjemná, hlučnejšia než my, veľa sa smeje, ale sotva budeme mať dosť rokov na to, aby sme sa hlbšie zblížili alebo prejavili vzájomnú náklonnosť. No musím pripustiť, že je veľmi pracovitá: kým sme sa vrátili domov, pripravila na stôl s čipkovaným obrusom sendviče a čaj, ba aj koláče a karamelové rezy. Sám by som to nenachystal lepšie.
Sestry Clara a Louisa prišli aj s niekoľkými mojimi synovcami a neterami. Clarine deti sú tiché a ustráchané, slušné, ale udržiavajú si odstup, akoby patrili niekomu inému. Louisa to má po komplikovanom a nákladnom rozvode ťažšie. Vychováva dvoch chlapcov v tínedžerskom veku, ktorí sa tvária, že ich zaujíma iba surfovanie. Majú chudé hnedé nohy. Oči im pobiehajú po cintoríne a hľadajú nejaké rozptýlenie. Zrejme nemajú záujem o starú mamu, ktorá sa k nim správala láskavo a milujúco, no pre nich to bola cudzia osoba, lebo s ňou nevyrastali. Chlapcom dlhé a strapaté vlasy, vybielené slnkom, padajú do tváre ako bratancovi Ittovi z Rodiny Addamsovcov. Akoby ani nechceli vidieť, kam ich nohy nesú. Ktovie, ako im povedať, aby si vlasy odhrnuli a pozreli pred seba, aby nevnímali tieto tiché chvíle ako samozrejmosť. Ako to povedať každému, kto patrí do tejto novej generácie?
Zakaždým, keď mama klesala na dno ľadovej beznádeje, našla v ľade nad sebou puklinu, cez ktorú sa nadýchla čerstvého vzduchu a našla nový životný cieľ. Nikdy sa neponárala do sebaľútosti a nebedákala nad nežičlivým osudom. V jej srdci nebola ani kvapka trpkosti. Som presvedčený, že keby sa sila charakteru merala na konci ľudského života, budeme vychádzať práve z týchto vlastností – z vlastností, ktoré umožňujú prežiť život bez akýchkoľvek obmedzení, ktorými si sami zväzujeme ruky.
To však neznamená, že by sme mali zabúdať.

1942

SEPTEMBER
PRVÁ KAPITOLA
ELSI

Kľačím v kaluži maminej krvi. Našla som ju, ako sa plazí cez krátku vzdialenosť medzi posteľou a kuchyňou.
Z nepokojného spánku ma prebudil jej ston. Nemôžem povedať, že spávam tvrdo, lebo pri každom obrátení pružiny postele žalostne škrípu a občas sa z diaľky ozve streľba. No narušením pokoja netrpím iba ja. Väčšina tunajších ľudí má pod očami čierne kruhy: je to náš ďalší odznak, ktorý nás podobne ako hviezda spája dovedna.
Už bolo niekedy po polnoci a dávno po tom, ako som pozhasínala. Nahmatala som na zemi pod posteľou zápalky, aby som rozsvietila poslednú sviečku, ktorá nám ostala na mimoriadne prípady, a bála som sa, čo mi jej svetlo v stemnenom byte odhalí.
Pohľad na mamu je hrozivý. Pod sukňou sa jej spomedzi nôh valí krv. Je pri vedomí, celá sa trasie, silne priviera oči.
„Čo je s tebou?“
Neodpovedá.
„Musíme ťa odviesť k lekárovi.“
„To prestane. Iba sa napijem vody. Musím sa vyspať. Musím sa vyspať,“ pohundráva si, slová jej splývajú. Oči už pootvorila, prechádza sa sem a ta. Podobné príznaky sa prejavili u tých, čo potom umreli, a prvý raz som sa s nimi stretla až v tomto najstrašnejšom pekle. Po prvé ľudia krátko pred tým, ako na ulici padnú mŕtvi, prejavujú neprekonateľnú túžbu hocikde si ľahnúť a po druhé rozprávajú, akoby boli omámení.
Mama mi od seba slabunko odtisne ruky. „Odíď!“ prikazuje mi.
A po tretie som si všimla, že chcú, aby sme ich nechali samých.
Mama zrejme umiera, čo je pre väčšinu ľudí v gete nie až taká cudzia predstava. Chcem plakať, ale v takých chvíľach by mi ocko povedal, aby som bola silná.
Pomôžem jej na nohy. Váži iba o máličko viac ako ja. Sestra Lea spí v mojej posteli. Zdrví ju to, keď zazrie mamu v takom stave. Našťastie, spí ako zarezaná – je to jedno z hŕstky dobrodení, ktoré sa jej tu dostáva – a modlím sa, aby až do rána ostala v snoch, nezobudila sa a nehľadala nás.
Mama kráča zhrbená, jednu ruku si drží na bruchu, druhou sa ma drží okolo krku pevne ako kliešť. Necháva za sebou na schodoch, či na tom, čo z nich ostalo, stopu z krvavých kvapiek. Na dolnom konci schodov zovriem mamu silnejšie okolo pása a vstúpime do mrazivej tmy. Hrozí nám, že nás zastrelia. Niekedy nepovedia ani dôvody, a vystrelia. Znova myslím na Leu a modlím sa, aby sa aspoň jedna z nás v jej záujme bezpečne vrátila.
Pred tromi týždňami deportovali z geta tisícky detí. Keď oznámili, že deti musia odísť, niekoľko rodičov pri pokuse z geta s deťmi uniknúť, aby ich od nich neoddelili, zastrelili a v umyvárni som započula rozhovor, že niektorí svoje deti aj seba otrávili, než by mali byť svedkami, ako im ich vezmú. Lea sa nejakým spôsobom v zozname deportovaných nevyskytla, hoci vekovo patrila do skupiny, ktorá mala odísť. Od deportácií mama žila v obave a Lea nesmela vychádzať z bytu. Podľa mamy mnohí, najmä tí, ktorým vzali deti, budú závidieť, že mojej sestre dovolili ostať.
„Lea je v bezpečí,“ zašepkám mame, ale nie som si istá, či mi rozumie. Ale ty umieraš.
Mama je taká slabá, že ju musím uličkami k nemocnici po chodníku a po dlažbových kockách ťahať. Vyhýbam sa kruhom svetla zo zriedkavých lámp a cestu absolvujeme bez toho, aby nás niekto zastavil. Ďakujem Bohu za túto drobnú výhodu. Ktovie, či to azda nie je jeho dielo. Dúfam, že má dnes v noci v pláne mamu ušetriť, a nie si ju vziať.
Jemne zaklopem na dvere a čakám, čo mi prichodí príliš dlho. Budova je v tme. Zaklopem znova o niečo silnejšie, klepot akoby krájal hustý zapáchajúci vzduch v gete. Krátko sa zamýšľam nad ľuďmi za bránami: či niekde načúvajú občasným zvukom prerážajúcim temnotu, či sa aj oni zamýšľajú nad zúboženými dušami, ktoré sú zatvorené medzi múrmi geta, a či vôbec majú s nimi súcit. Alebo či sa im ľahšie dýcha, keď z bezpečia električky vidia nahromadené žalostné ľudské trosky.
Dnu sa rozsvieti, záblesk svetla sa nejasne prediera cez priestor pri dolnej časti dvier. Mladík poodchýli dvere a podozrievavo pozrie cez medzeru. V tejto mestskej štvrti, obohnanej ostnatým drôtom, je to bežný postup.
„Čo chcete?“
„Mama silno krváca. Potrebuje lekársku pomoc.“
„Službu nemá nijaký lekár. Budete sa musieť vrátiť ráno.“
„Mama však umiera... prosím vás...“
„Ja nič nemôžem urobiť.“ Zatvára dvere, a znova klopem. Roztvorí ich širšie, ale tentoraz vidím, ako v ňom buble hnev, a každú chvíľu v ňom môže vybuchnúť.
„Chcete, aby som o tom informoval strážnikov? Radím vám, aby ste ma do toho nenútili. Odíďte!“
Zase zatvorí dvere a svetlo vnútri hneď zhasne.
Mama, ktorá sa o mňa opiera, je čoraz ťažšia.
„Elsi, odveď ma domov,“ zašepká. No ja to ignorujem. Do očí mi vhŕknu slzy. Mama nemôže umrieť tu, na ulici, ako žobrák, veď doteraz prejavila voči ostatným toľko obetavosti a dobročinnosti! Nemôže umrieť. Usilujem sa od seba odraziť náhlu ťarchu smútku. Čo urobím? Kam pôjdem? Zmocňuje sa ma nerozhodnosť, hľadím na vyprázdnené ulice, ktoré mi vôbec neposkytujú odpoveď.
„Lilli,“ zašepká mama.
Áno... Lilli.
Ale ja si dávam pozor na Lilli, lebo nie je ako my ostatní. Má priateľov v Judenrate i nemeckých priateľov, ktorí jej poskytujú osobitné výhody. Dostáva zvýšený počet stravných poukážok a o niektorých veciach v súvislosti s ňou mama odmieta rozprávať. Chce ma chrániť pred rozličnými aktivitami, ktoré sa vykonávajú po zákaze vychádzania.
Zabočujeme a prechádzame do osobitnej spleti uličiek. Po chvíli mamu pustím, nechám ju sadnúť si chrbtom k múru. Posadím sa vedľa nej, opieram si ubolené plecia o studené tehly, vďačná za tento chlad. Sledujem, ako strážnik vychádza z jednej uličky a hľadí naším smerom. Ale uvidí iba tmu. Obzerám si ho očami, ktoré sú za bezmesačnej noci neviditeľné. Keď konečne prejde, mamu si vyložím na chrbát. Posledný úsek cesty prejde zhrbená a pokrivkávajúca na vratkých nohách.
Lilli býva v malom domčeku s predzáhradkou na druhej strane geta, kde žijú šťastnejší Židia: administrátori geta a členovia židovskej rady – Judenrat. Za jej domom je lúka. Až keď sem prídeme, zavoniam kvety. Pripomínajú mi detstvo, keď dni plynuli oveľa bezstarostnejšie. Lilli a mama sa poznajú spred vojny, ešte z detstva. Okrem toho, že žijú v gete, majú máločo spoločné. Aj tak sa však ich priateľstvo zase obnovilo. Mama pokladá za šťastie, že ju máme za priateľku.
Lilli je milenka vysokého nemeckého úradníka Hermanna Manza. Jej dom má vlastnú toaletu a počas zimy mala na kúrenie dostatok uhlia. Tí, čo bývajú v jej susedstve, sa s ňou nezhovárajú. Všímajú si v jej dome čudné nočné návštevy dôstojníkov a majú obavu, že plní úlohu špicľa. Mama si myslí, že takíto ohovárači Lilli ohrozujú. Keď Hermanna Manza odvolajú z funkcie v gete, ľudia sa na ňu vrhnú. Pod vchodové dvere jej podstrkujú anonymné výstrahy, no mávne nad tým rukou. Väčšinu vážnych vecí berie na ľahkú váhu.
Obávam sa, že Lilli nás odmietne.
„Elsi! Dobrotivý Bože! Rýchlo... priveď ju dnu.“ Preberie mamu z môjho náručia a položí ju na pohovku. Lilli je drobná a silná, so zmyselnými tmavočiernymi očami a mliečnou hladkou pokožkou. Patrí k ženám. ktoré plne využívajú svoj zovňajšok, či už to robili pred vojnou alebo teraz.
„Prečo nie je v zdravotnom stredisku?“
„Neprijali ju.“
„Sviniari!“
Lilli zisťuje, odkiaľ z nej vychádza krv. Potom obalí mamu kabátom. V tom tichu sa Lillina hodvábna nočná košeľa o seba obtrie a zašuští. Mame drkocú zuby.
„Hannah, milá moja, zoženiem ti pomoc.“
Mama nerozpráva, hoci vidím, že zovrie Lilli ruku, obeleli jej hánky. Z privretých očí jej unikne zopár sĺz.
„Ostaňte tu,“ povie mi Lilli. Vyjde zo svojho malého domčeka bez toho, aby si niečo obliekla, akoby vôbec nedbala, že má značnú časť tela obnaženú. Uplynie dvadsať minút a začínam sa obávať, či azda nehľadá strážnika, aby mamu odviedol. Ktovie, či sa nás nechce zbaviť alebo či dokonca aj ju – hoci patrí k zvýhodňovaným osobám – nechytila stráž za porušenie zákazu vychádzania.
Ale vracia sa s Herr Manzom, ktorý si ma opovržlivo premeriava. Mám vedieť, kam patrím. Nevstúpi celkom do domu, ale obzerá si mamu z diaľky, lampa za pohovkou jej osvetľuje tvár, bledú ako krieda.
„Vyneste ju na vozík!“
Lilli na mňa kývne a chce mi pomôcť mamu zdvihnúť, ale zaváham. Videla som, ako sa chorí ľudia vytrácajú a už sa nevracajú. Pre úradníkov je jednoduchšie, keď sa celkom vytratia.
„Neboj sa. On pozná niekoho, kto jej pomôže. Rýchlo!“
Spolu s Lilli odnesieme mamu k drevenému vozíku a položíme ju naň. Lilli jemnými chlácholivými rukami upravuje na mame skrvavený kabát. Takto ju vídam zriedkakedy. Zvyčajne má ruky v ustavičnom pohybe, keď rozpráva, gestikuluje nimi okolo tváre i tela.
„Odtiaľto si to vezmem na starosť ja,“ povie Manz Lilli. Nevysloví to chladne, ale aj tak rozkazovačne. Takýto tón možno použije kvôli mne, lebo jeho vzťah k Lilli je menej než formálny. „Pohybovať sa po policajnej hodine je pre každého nebezpečné.“
„Možno okrem teba,“ dodá Lilli a zahľadí sa na svojho milenca. „Nepochybne sa sem bezpečne vrátiš.“
„Áno,“ prikývne a nepatrne pohne kútikom úst, čím naznačuje čosi viac, čo ja nemám pochopiť.
Lilli prikývne. „Vďaka.“ Potom sa obráti ku mne a uchopí ma úzkymi kostnatými prstami za bradu.
„Elsi, dozri na mamu a urob všetko, čo ti Herr Manz povie. Jasné?“

Mama si neželá, aby som vedela, že počas pätnástich mesiacov, odkedy je otec v pracovnom tábore, spáva s iným mužom. Hoci sa tvárim, že to nevidím, plne si to uvedomujem.
Každé ráno ju teraz napína na vracanie. Svoje zistenia som si začala spájať dovedna až vo chvíli, keď som si vypočula rozhovor medzi mamou a Lilli, a odkedy mama krátko pred zákazom vychádzania odchádza z domu a vracia sa ráno s potravinovými lístkami v ruke a s prehĺbenými vráskami pod očami. Neobetovala svoju dôstojnosť iba pre jedlo. Chcela tým aj zabrániť, aby neprišla o dcéru jej deportáciou.
V gete sa na seba ustavične vŕšia zločiny a prečiny, ich vrstvy sú také vysoké a hrubé, že sa často dá iba ťažko dovidieť ponad ne a do budúcnosti. Počas útlaku a vojny sú krádež a vražda bežné a prijateľné veci. Mama vraví, že sa nikdy neuchýli ku krádeži a že musíme byť schopní prežiť, kým sa vojna neskončí. To bolo v počiatočných dňoch, kým sa sama nepredala v záujme jedla a Leinej bezpečnosti. Dúfam, že sa s tým dokáže vnútorne vyrovnať.
Ešte vždy som neprestala dúfať. Nádej nosím pri sebe ako svoj obľúbený šál. Nemôžem – nesmiem – umrieť. A nemienim si ľahnúť s hocijakým mužom. Mama zvyčajne žartovala, že si budem doberať chlapcov, ktorí u nás zaklopú, že nebudem schopná rozhodnúť sa a nevyberiem si ani jedného. Vyberiem si iba samu seba, hovorievala. Nazývala ma rozmarnou a zasnenou. Ale ocko to vnímal inak. Tvrdil, že som ako motýľ, ktorý nevie, ako má zlietnuť na zem, že poletujem z kvetu na kvet. Vraj sa iba vznášam vo vzduchu, ale jedného dňa si konečne nájdem miesto na zemi, a celá sa oddám niekomu, kto si to zaslúži.
V tom čase aj jeho slová nado mnou iba poletovali a nepristávali vo mne azda aj preto, lebo ma vo vzduchu nemohli dostihnúť. No teraz sa mi už pevne uložili do srdca, lebo sú to vzácne slová, ktoré vyslovil otec – slová, ktoré sú ešte cennejšie teraz, keď ho niet.
„Elsi, nezabúdaj, že dôležité nie je to, čo ti poskytne svet, ale to, čo ty poskytneš svetu. Ak my všetci venujeme trocha...“
To bolo roky pred tým, ako nás poslali do geta a on sa vytratil. Ešte vtedy, keď sme mali čo dávať. No prišiel čas, keď už nemáme nič na rozdávanie.
Kráčam za dôstojníkom a tlačím vozík s ležiacou mamou. Prechádzame okolo strážnika, ktorý Herr Manzovi salutuje a nechá nás ísť ďalej. Postupujem veľmi rýchlo, aby som s Herr Manzom držala krok, pričom musím udržiavať vozík v ustálenej polohe. Keď vozík zahrmoce a poskočí na dlažbových kockách, mama zastone. Zastavíme sa pri dverách malej kancelárie, ktoré sa Herr Manz usiluje odomknúť niekoľkými odlišnými kľúčmi, nadáva a v tme tápe. Konečne dvere otvorí. Na priečelí budovy nie je nijaký nápis.
„Sadnite si tam,“ ukáže k stoličkám vo vestibule. Zdvihnem mamu na nohy, jej hlava sa mi opiera o plece. Dôstojník prejde k recepčnému pultu a použije telefón. Žiada, aby sem niekto prišiel. Rozumiem mu, lebo odkedy sme mama, Lea a ja prišli do geta, komunikujeme plynulou nemčinou, pretože poľštinu pokladajú Nemci za neprístojný jazyk. Dôstojník položí slúchadlo na vidlicu, sadne si na ďalšiu stoličku a hľadí na stenu pred sebou.
Zavládne ticho a mama zaspáva. Obzriem sa po vestibule. Je v ňom upratané, na pulte leží niekoľko spisov a telefón, za ním dvere s mliečnym sklom, vedúce do ďalšej miestnosti. Steny zdobia obrazy, krajinky známych aj neznámych zákutí, panorámy veľkých miest, ktoré raz navštívim a s priateľmi si v kaviarňach budem uchlipovať limonádu, pohľady na hory, na ktoré by som rada vystúpila.
V tomto sivom svete sa človeku oveľa zriedkavejšie vybavujú spomienky. Skôr hľadím na svoje predstavy, ktoré akoby sa stávali čoraz reálnejšími.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018