Patricia Cornwellová a jej Chaos

Za horúceho letného večera v Cambridgei začne vyšetrovateľ Pete Marino pracovať na prípade mŕtvej cyklistky, ktorá zahynula v parku neďaleko bežeckej dráhy. Na spoluprácu prizvú aj doktorku Scarpettovú. Ukáže sa, že mladá žena, ktorú Scarpettová v ten deň už dvakrát stretla, zomrela pôsobením záhadnej, takmer nadprirodzenej sily...

Patricia Cornwellová patri medzi TOP autorky detektívok na svete. Desaťtisíce fanúšikov má aj na Slovensku. Už jej prvý román Postmortem so súdnou patologičkou Kay Scarpettovou zaznamenal celosvetový úspech. Nasledovali ďalšie knihy so sympatickou súdnou lekárkou a teraz je tu novinka Chaos. Už 24.kniha v sérii s Kay Scarpettovou.

Ale späť k prípadu. Hoci o ňom oficiálne informovali Cambridgeské forenzné centrum, doktorkin manžel Benton Wesley aj Marino dostanú záhadné telefonáty, údajne z Interpolu. Nemá to však logiku. Prečo by sa o miestny prípad zaujímala medzinárodná policajná organizácia? Alebo sa aj za týmito telefonátmi ukrýva záhadný Charlie, ktorý v poslednom čase doktorku obťažuje svojimi podivnými audionahrávkami?

Dokonca ani Scarpettovej brilantná neter Lucy nedokáže vystopovať, kto je záhadný Charlie a ako je možné, že disponuje súkromnými informáciami z doktorkinej minulosti až z detstva. Zdá sa, že ona a jej najbližší majú do činenia s niečím väčším a nebezpečnejším, ako sa zdalo. Až podrobná analýza rezídua na tele mŕtvej cyklistky ukáže, že ranu spôsobil materiál, ktorý sa na zemi nevyskytuje. Scarpettová a jej spolupracovníci musia odhaliť, čo spája všetky tieto záhadné skutočnosti, aby mohli čeliť neznámemu nebezpečenstvu.

V novinke Chaos Patricia Cornwellová opäť ukazuje, prečo patrí medzi najobľúbenejšie autorky detektívok na svete. Vytvorila postavy so skutočnými emóciami a skúsenosťami, s ktorými sa rýchlo stotožníte a uveríte im. Vie vytvoriť vzrušujúcu zápletku, pridať viac ako štipku nebezpečenstva a prekvapenia, ktoré vás budú miasť.

Patricia Cornwellová patrí medzi najpredávanejších autorov sveta, jej diela preložili do 36 jazykov a vyšli v 120 krajinách.
Je zakladateľkou Virgínskeho inštitútu forenzných vied a medicíny, Národnej forenznej akadémie a členkou Poradného výboru forenzných vied v New Yorku.
V roku 2008 získala Galaxy British Book Awards za najlepší kriminálny triler roka a stala sa prvou Američankou, ktorá dostala toto ocenenie.

Prečítajte si prvé strany z novinky Chaos:
Za tehlovou stenou obklopujúcou Harvard Yard spoza konárov listnatých stromov vyčnievajú štyri komíny a sivá bridlicová strecha s vikiermi natretými nabielo.
Budova v georgiánskom štýle prestavuje príjemný pohľad a nie je odo mňa vzdialená viac ako pätnásť minút chôdze vzdušnou čiarou, ale kráčať pešo asi nebolo múdre. Bolo hlúpe odmietnuť odvoz. Dokonca aj v tieni je na pocit horúco ako v rúre. Vlhký vzduch stojí a vôbec nič sa v ňom nehýbe.
Keby nebolo vzdialeného hluku dopravy, občasného chodca a vlhkého vzduchu nado mnou, možno by som uverila, že som jediný človek, ktorý prežil apokalypsu zeme. Nikdy som nevidela harvardský kampus takýto opustený, možno by tak vyzeral počas bombového útoku. Doteraz som však v tejto časti sveta nezažila ani takéto extrémne počasie, ak nerátam snehové a arktické búrky.
Novoangličania sú na to zvyknutí, ale teplota nesmie presahovať tridsaťsedem stupňov. Slnko preniká až do kostí a horúčava doslova bieli modrú farbu, tak by sa to dalo opísať. Skleníkový efekt. Globálne otepľovanie. Boží trest. Diablovo dielo. Merkúr ustupuje. El Niňo. Koniec všetkých čias.
Existujú vysvetlenia jednej z najhorších vĺn horúčavy v histórii štátu Massachusetts. Práca v našom Cambridgeskom forenznom centre nám prerastá cez hlavu a je paradox, čo robím. Keď sú veci zlé, sú normálne, keď sú horšie, sú dobré. Je to dar aj prekliatie, že mám zaistenú prácu v tomto nedokonalom svete. V tomto horúcom počasí kráčam skratkou cez stred kampusu a v duchu si ešte dolaďujem prejav, ktorý budem mať zajtra v Kennedyho vládnej škole.
Múdro sa pohrávam so slovami, s provokatívnymi príbehmi, ktoré sú skutočné. Azda moja sestra Dorothy nie je taký beznádejný prípad, ako som si vždy myslela. Hovorí, že mám byť zábavná, ak budem mať pred sebou plnú aulu otrávených intelektuálov z ôsmich najprestížnejších škôl na východnom pobreží USA Ivy League a tvorcov politiky, ktorí ma majú počúvať. Možno ma dokonca pochopia, ak sa s nimi podelím aj o temnú stránku, o slabinu, o strašný suterén, do ktorého nechce nikto vkročiť ani ho spoznať.
Nebudem opakovať staré ošúchané vtipy, určite nie tie, ktoré stále počúvam od policajtov, otrasné slogany, čo občas končia na tričkách a šálkach kávy. Nepoviem im, že náš deň sa začína vtedy, keď sa u iných končí, aj keď je to pravda. Predpokladám však, že je v poriadku vtipne žartovať aj o týchto okolnostiach. Áno, katastrofy sú náplňou mojej práce. Hrozné správy ma dvíhajú z postele. Tragédie sú môj chlieb a moja soľ a cyklus života a smrti zostáva nenarušený bez ohľadu na naše IQ.
Takto premýšľa moja sestra, vraj tak by som mala predstaviť sama seba pred stovkami vplyvných študentov, fakultou, politikmi a globálnymi vodcami zajtrajška. Podľa môjho názoru by som nemala o sebe hovoriť nič. Robím to však, ako povedala Dorothy do telefónu včera večer. V pozadí naša zostarnutá matka šomrala na ich zlodejskú juhoamerickú domácu menom Honesty – teraz nežartujem. Honesty napriek svojmu menu, ktoré znamená počestnosť, údajne znovu ukradla viac šperkov aj hotovosť, skrýva matke tabletky, je jej jedlo a premiestňuje jej nábytok v nádeji, že niekde zakopne a zlomí si panvu.
Honesty je domáca, ktorá také veci nikdy nerobila, nerobí a nebude robiť. To, že mám takmer fotografickú pamäť, nie je občas moja výhoda. Spomínam si znova na telefonickú drámu z minulej noci vrátane častí v španielčine. V hlave opäť počujem každé slovo. Dokážem zopakovať Dorothin ostrý prúd slov, ktorý vyriekla sebaistým tónom o tom, ako neprísť o poslucháčov a zaujať ich, lebo ja by som to isto nezvládla. Povedala mi doslova toto:

Vyjdi rovno na pódium a prezri si dav s kamennou tvárou. Potom povedz: „Vitajte. Som doktorka Kay Scarpettová, prijímam pacientov bez predchádzajúcej dohody a často ich chodím navštevovať aj domov. Nechceli by ste sa dostať do mojich rúk? Lebo to sa dá zariadiť.“ A potom na nich žmurkni.
Kto by tomu odolal? Presne to by si im mala povedať, Kay. Niečo zábavné, sexi a určite nie o počítačoch. Budú ti zobať z ruky. Raz v živote by si mala veľmi pozorne počúvať svoju mladšiu sestru. Ani ja by som sa nedostala tam, kde som, keby som sa aspoň trochu nevyznala v publicite a marketingu.
Jeden z najväčších problémov práce, ktorá na smrť unavuje, a teraz to nemyslím ako slovnú hračku, ako je činnosť na pohreboch a v márniciach, je ten, že nikto ju nevie podporiť ani predať, lebo načo sa trápiť? Buďme fér, márnice sú dobré vtedy, keď v nich pracujete, inak nie. Ak budete hovoriť o svojej práci, nebudete opisovať mŕtvolu ani sa starať, aká pekná je truhla. Takže máte všetky nevýhody z pohrebníctva, a na druhej strane nemáte čo predať a nikto sa vám ani nepoďakuje.

Počas svojej kariéry súdnej lekárky sa moja mladšia a jediná sestra postupne stotožnila s tým, čo robím v takomto povolaní ja alebo hocikto iný, kto si musí poradiť aj s touto nepríjemnou stránkou života, ktorej sa druhí nechcú ani dotýkať.
Akosi to vyplynulo z toho, že som sa ako dieťa starala o svojho umierajúceho otca. Stala som sa osobou, ktorá šla tam, kde sa prihodili niečo bolestné alebo nechutné, a bolo to treba zariadiť či upratať. Ak nejaké zviera prešlo auto, vták vrazil do okna alebo sa otcovi zasa pustila z nosa krv, moja sestra sa s krikom rozbehla za mnou. Robí to stále, keď niečo potrebuje, a nikdy neberie do úvahy vhodnosť situácie alebo načasovanie.
V tomto životnom úseku je môj postoj taký, že my dve už nebudeme mladšie. Rozhodla som sa udržať si otvorenú myseľ, hoci moja sestra je možno najsebeckejšia bytosť, akú poznám. Je však múdra a talentovaná a ani ja nie som svätá. Pripúšťam, že aj ja som tvrdohlavá a občas nechcem priznať jej kvality, a to nie je fér.
Možno je to naozaj tak, že moja sestra vie, čo robí, keď mi radí v tom, ako by som mala hovoriť o svojej práci pred publikom. Menej o laboratórnej práci a viac ako odborníčka alebo poetka. Musím pridať hlasitosť, jas aj farbu a to musím mať na zreteli, keď budem hovoriť o svojej práci. Dokonca mi radí aj v tom, čo mám zdôrazniť a kedy urobiť prestávku na smiech.
Odpijem si vody z fľaše, ktorá je taká horúca, že by sa ňou dal zaliať čaj. Posuniem si na nose vyššie tmavé okuliare, lebo sa mi stále po ňom kĺžu nadol, ako sa mi potí. Slnko je ako neľútostný kováč, ktorý neľútostne udiera aj teraz. Dokonca aj vlasy mám horúce. Nízke kožené sandále mi klopkajú po tehlami vydláždenej cestičke a môj cieľ je odo mňa vzdialený asi desať minút. V duchu si znovu prechádzam svoj príhovor:

Dobrý večer, študenti Harvardovej univerzity, priatelia, lekári, vedci a iní vzácni hostia. Ako si tak dnes večer prezerám zhromaždených, vidím držiteľov Pulitzerovej aj Nobelovej ceny, matematikov aj astrofyzikov, ktorí sú zároveň spisovatelia, maliari a hudobníci.
Pozoruhodné zhromaždenie najlepších a najmúdrejších ľudí. Je nám nesmiernym potešením, že tu môžeme privítať aj guvernéra, generálneho prokurátora, niekoľkých senátorov a kongresmanov, novinárov a podnikateľov. Vzadu vidím aj svojho dobrého priateľa a bývalého mentora generála Johna Briggsa. Krčí sa na svojom sedadle, doslova sa tam krčí pri predstave, že som tu aj ja. (Mala by nastať pauza na výbuch smiechu.)
Pre tých, ktorí neviete, je to šéf armádnej forenznej medicíny, skrátene AFMES. Inými slovami, generál Briggs by mal byť generálnym forenzným lekárom Spojených štátov, keby sme mali takú pozíciu. O chvíľu sa ku mne pridá v časti odpovedí a otázok, aby viedol diskusiu o katastrofe raketoplánu Columbia v roku dvetisíctri.
Podelíme sa o to, čo sme sa dozvedeli z vedeckých materiálov a aeromedicíny, ale aj zo zistení a z objavov zvyškov siedmich astronautov, ktoré boli roztrúsené v Texase v okruhu viac ako sedemdesiat kilometrov...

Musím sa poďakovať Dorothy.
Je teatrálna, hovorí zaujímavo a ja som dojatá, že ma poúča, aj keď nechápem prečo. Vraví, že ani ona si nedá ujsť zajtrajší večer, ale neverím jej. Moja sestra nebola v našom forenznom centre posledných osem rokov, čo stojím na jeho čele. Nebola tu ani moja matka, ale tá nerada cestuje a vlastne už cestovať odmieta. Doteraz nepoznám Dorothino vysvetlenie.
Viem iba, že ju to až doteraz nikdy nezaujímalo, a je hanba, že si vybrala práve dnešný večer pred všetkými ostatnými, aby priletela do Bostonu. Prvú stredu v mesiaci, s výnimkou dní, keď hrozí nejaké nebezpečenstvo, sa ja a môj manžel Benton stretávame na večeri v harvardskom fakultnom klube, ktorého nie som členkou. On je, ale nie preto, že pracuje v FBI. V Harvarde tým nezískate nijakú špeciálnu vymoženosť, ani v Massachusettskom inštitúte technológie, ani v inej inštitúcii ôsmich najprestížnejších ustanovizní na východe USA, ktorá sa nazýva aj Ivy League.
Môj manžel Benton pracuje ako poradca forenzných psychológov v nemocnici McLean Hospital, pričlenenej k Harvardu, a je tvorcom profilov pre FBI. Má k dispozícii tie najprestížnejšie knižnice, múzeá a štipendiá na celom svete, kedykoľvek zachce. Takže pokojne môže zájsť aj do spomínaného klubu.
Umožňuje nám to rezervovať si niektorú z hosťovských izieb hore a mali sme viac ako jednu príležitosť, keď sme si tu dopriali dosť whisky alebo vína k večeri. To sa teraz nestane, lebo priletí Dorothy. Radšej som nemala súhlasiť, keď ma požiadala, aby som ju dnes večer odviezla do Lucinho domu. S Bentonom sa teda dostaneme domov veľmi neskoro po polnoci.
Neviem, prečo ma Dorothy o to špeciálne požiadala, možno je to zasa jej spôsob, ako zabezpečiť, že spolu strávime trochu času osamote. Len čo som povedala áno, prídem a Benton bude so mnou, jej reakcia znela: „Som si istá. Nuž, na tom nezáleží.“ Pochopila som, že na tom dosť záležalo. Chcela so mnou v súkromí niečo predebatovať a aj keby sme dnes večer nemali šancu, budeme mať ešte čas.
Moja sestra si nechala otvorenú spiatočnú letenku a ja si nemôžem pomôcť, uvažujem, aké by bolo nádherné, keby sa ukázalo, že som sa v nej vždy mýlila. Azda jej skutočný dôvod, prečo cestuje na sever do Nového Anglicka, je ten, že cíti to, čo ja. Možno aj ona napokon chce, aby sme boli priateľky.
Aké krásne by bolo, keby sme stáli v jednej frontovej línii v okamihoch, keď si máme poradiť s našou starnúcou matkou, s Lucy a jej partnerkou Janet, s ich adoptovaným deväťročným synom Desim. A okrem toho s ich novým prírastkom menom Tesla, zachráneným šteniatkom buldoga, ktoré už nejaký čas býva u mňa s Bentonom v Cambridgei. Niekto musí Teslu vycvičiť a náš starnúci chrt Sock má celkom rád spoločnosť.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018