Anjeli sú bližšie, ako si myslíme

Anjeli na dosah je nové inšpiratívne dielo Lorny Byrneovej, svetoznámej írskej mystičky. Ide o voľné pokračovanie medzinárodného bestsellera Anjeli v mojich vlasoch.
„Anjeli mi hovoria, že láska je najmocnejšia sila na svete. Láska nám ukazuje správnu cestu a vedie nás vpred. Láska je hodnota, pre ktorú sa oplatí žiť,“ tvrdí úspešná autorka.

Vo svojej knihe s výraznými autobiografickými črtami sa prelínajú príbehy a živé dialógy z rôznych období Lorninho života.
V ranom detstve na írskom vidieku jej anjeli pomáhali a viedli ju pri prekonávaní traumatických udalostí. Príbehy sa prelínajú s detailnými opismi anjelov, ich druhov, správania v styku s Bohom, inými anjelmi aj s ľudskými bytosťami s dôrazom na ich úlohu v našom živote a po smrti.

Také podrobné informácie dosiaľ neboli nikde inde zverejnené. Lorna v knihe spomína, ako sa jej manžel Joe, ktorý umrel mladý, vracia a navštevuje ju. Prvýkrát odkrýva rolu duší našich najbližších, ktorí sa môžu nakrátko vrátiť z neba, aby nám pomáhali a viedli nás v kritických okamihoch našej životnej púte.
„Neprestajne sa o anjeloch dozvedám voľačo nové. Zďaleka nie všetko mi vyjavili naraz, v detstve. Nové informácie o duchovnej skutočnosti mi odovzdávajú úmerne mojej schopnosti im porozumieť – a napíšem o nich, až keď mi oznámia, že svet je už schopný ich pochopiť,“ píše Lorna v knihe Anjeli na dosah.

„To Boh a anjeli mi povedali, že budem písať a tiež určili čas, kedy k tomu dôjde. Už od detstva ma na to pripravovali, ale ja som to nebrala vážne,“ vysvetlila Lorna Byrneová v exkluzívnom rozhovore pre LepšíDeň.sk.“Nie som vzdelaná a mám silnú dyslexiu, nedokážem poriadne čítať ani písať. Ani dnes, po toľkých rokoch. Nikdy som nechápala, ako môžu odo mňa chcieť, aby som písala knihy. No oni ma vždy ubezpečili, že keď nadíde ten správny čas, príde pomoc a ja tie knihy napíšem. A tak sa skutočne aj stalo. Je to neuveriteľné.“

Začítajte sa do novinky Anjeli na dosah:

Prvá kapitola
Ako sa to celé začalo

Ponorená do vlastného sveta som vyfarbovala obrázok pastelkami roztrúsenými po dlážke. Čo najviac som sa snažila neprekročiť obrysy kresieb, no neveľmi sa mi to darilo a chvíľami ma to aj mierne frustrovalo. Mala som zhruba štyri roky.
Zrazu sa nad mojou maličkou rúčkou zjavila velikánska ruka zaliata zlatým svetlom. Pri dotyku tej anjelskej ruky ma premkla láska, až som skoro zabudla na maľovanku. Moju pozornosť totiž upútala ruka anjela nad mojou rúčkou, uchvátilo ma to svetlo a drobné detaily. Dlhé prsty, kopírujúce pohyb mojich prštekov, boli v mojich očiach dokonalosť sama. Špičky prstov anjelskej ruky, čo viedla pastelku v mojej rúčke, sa trblietali. Vlastne celá ruka anjela vydávala taký jas, až pripomínala pochodeň, osvetľovala dlážku s maľovankou, ktorej som sa venovala obkolesená rozsypanými pastelkami.
„Ide mama,“ avizoval mi anjel.
Mama vošla do izby. Chvíľu pri mne postála a potom pochválila môj výtvor: „Je to prekrásne.“ Vzhliadla som k nej s úsmevom. Vzápätí sa mama zvrtla, podišla k oknu a odtiahla záclony, aby presvetlila izbičku. Ako už toľkokrát, aj teraz som s anjelom komunikovala bez slov. Nič som nemusela vysloviť nahlas.
„Moja mama nevidí to svetlo, čo si priniesol. Netuší, že netreba odťahovať záclony.“
„Lorna, pamätaj, že to musíš uchovať v tajnosti, o tom ani muk,“ prízvukoval anjel.
„Dobre,“ privolila som.
Mama sa vrátila do kuchyne.
Naša malá predná izbietka bývala zväčša tmavá. Cez deň mama nedovolila zažať v nej svetlo. Spätne si uvedomujem, ako veľmi moji rodičia finančne strádali. Obrázok bol už takmer hotový, keď sa do izby vkradla naša mačička Blackie a prisadla si vedľa nás. Anjel odtiahol ruku od mojej a načiahol sa k jednej z farbičiek na dlážke. A potom, bez toho, aby sa ich dotýkal, len kývnutím prsta, anjel pastelky rozhýbal. Rozosmialo ma to. Blackie natiahla labku a začala sa hrať. S pastelkou v labkách sa prevalila na chrbát. Kotúľala sa hore-dole a snažila sa farbičku udržať.
„Vidí Blackie svetlo, čo ti vychádza z ruky?“ vyzvedala som.
„Nie, Blackie to svetlo nevidí,“ znela odpoveď. Ruka anjela sa vrátila k maľovanke na dlážke. Svetlo prýštiace z jeho ruky ožiarilo môj výtvor.
„Hotovo!“ skonštatovala som s radosťou.
Kým som dvíhala obrázok, aby som sa mu lepšie prizrela, anjel mi šepol do uška: „Lorna, ty predsa dokážeš vyfarbiť maľovanku aj bez mojej pomoci.“ Som si istá, že to povedal, aby ma povzbudil. Vtedy som si totiž vôbec nemyslela, že viem pekne maľovať aj bez anjelskej pomoci.
„Ďakujem ti, anjeliček, že ma učíš a pomáhaš mi,“ pomyslím si vždy, keď anjel položí ruku na moju, aby mi pomohol s maľovaním.
Od útleho detstva vídavam anjelov ako hmotné bytosti. Ani si neviem predstaviť život bez toho, že by som nevidela anjelov vo fyzickej podobe a nezhovárala sa s nimi. Pre mňa je to úplne normálne – dobre však viem, že pre vás nie.
Môžem vám poradiť: Odložte, prosím, pochybnosti bokom a oddajte sa pocitu, že nie ste len človek z mäsa a kostí. Ste nezmerne viac. Máte predsa dušu! Ste rovnako duchovná bytosť ako fyzická osoba. Aspoň sa nad tým máličko zamyslite. Ak ste skeptickí, ba až cynickí, položte si otázku: Čo stratíte, ak pripustíte, že máte strážneho anjela?
Raz v zime som sa mamy opýtala, či sa môžem ísť hrať na zadný dvor. Mama súhlasila pod podmienkou, že sa teplo oblečiem. Pritakala som a vybehla do predsiene po kabát. Mama vyšla za mnou: „Tu máš rukavice. Aspoň ti neskrehnú prsty.“ Prebehla som halou a pri dverách do dielne som zastala. Vládla tam taká tma! Vždy som musela počkať, kým sa mi oči prispôsobia tme, aby som sa bezpečne vyhla všetkému haraburdiu a vyšla von zadnými dverami. V tom čase sme žili v dome v Old Kilmainhame. Bol ako domček pre bábiku. Žili sme tam od môjho narodenia, až kým sa mu nezrútila strecha. Mala som vtedy približne päť rokov. Vek si nezapamätám presne, takže v tom nemám stopercentnú istotu. Potom sme sa presťahovali do Ballymunu do domu mojej sesternice Netty. Žila sama. Rodičia jej zomreli, keď bola ešte malá. U Netty sme bývali len niekoľko rokov, než sme sa presťahovali do erárneho domu v Edenmore v Raheny. Všetky tamojšie domy boli ako jedno kopyto. Otec utrpel pracovný úraz. Pokiaľ viem, namiesto finančného odškodného mu to kompenzovali manažérskou pozíciou. Vyšší plat spojený s vedúcou pozíciou znamenal, že otec a mama dokázali nasporiť nejaké peniaze. Po niekoľkých rokoch šetrenia kúpili dom v Leixlipe, mestečku neďaleko od Dublinu. Vtedy som už bola tínedžerka. Žila som tam s našou rodinou, až kým som sa nevydala za Joea a nekúpili sme si vlastný domček v Maynoothe vďaka úveru od miestneho úradu.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018