Dievča z kalendára 4

„Sexi, inteligentná a napínavá séria. Audrey nás rozosmiala aj rozplakala. Milujeme jej knihy,“ napísal portál Hooks & Books Book. Obľúbená séria Dievča z kalendára sa končí poslednou knihou a záverečnými tromi mesiacmi. Zdá sa, že sa všetko obracia k dobrému, že sa konečne vyriešia všetky problémy a Mia konečne nájde pokojný a šťastný vzťah...

Mia získa prácu snov v televíznej šou doktora Hoffmana, kde divákom približuje osudy obyčajných ľudí a pýta sa ich, čo pre nich znamená šťastie.

Wes sa vrátil zo zajatia, ale trpí nočnými morami a musí navštevovať psychológa. Zapojí sa do Miinej práce a pomaly sa mu život normalizuje. Šou je úspešná a Mia už nemusí pracovať ako eskortná pracovníčka.
Život jej doprial aj ďalšie pozitívne zmeny. Otec, ktorý takmer rok preležal v kóme, sa konečne preberie, Wes Miu požiada o ruku a plánujú svadbu. Pri nakrúcaní šou ju čaká veľké prekvapenie a možno konečne dostane odpovede na otázky, ktoré ju doteraz trápili.

Štvordielna séria erotických príbehov Dievča z kalendára vám zrýchli pulz každý mesiac v roku! Knihy Audrey Carlanovej sa ocitli na prvých priečkach bestsellerov New Yorku Times, USA Today a Wall Street Journal. Píše šteklivé milostné príbehy, ktoré čitateľom prinášajú romantiku, erotiku a občas ich aj poriadne rozpália.

Začítajte sa do novinky Dievča z kalendára 4:

Prvá kapitola

Ticho. Presne to ma privítalo, keď som vošla do Wesovho domu v Malibu. Môj nový domov. Nevedela som, čo mám čakať. Možno mi mysľou preblesla veta, že sa zrazu otvoril celý vesmír a zoslal na zem nebo – môj chlap je v bezpečí a na americkej pôde. Čoskoro sa vráti sem, lebo toto je náš domov. Wes spomenul, že nemusíme bývať v jeho dome, ktorý Ginelle nazývala jeho sídlom. Povedal, že by bolo fajn, keby sme spolu našli niečo nové, ale mne sa do toho nechcelo. Pravdupovediac, najradšej by som sa ponorila do toho, čo patrilo jemu. Všetko. Všetko bolo unikátne a majestátne. Nepreháňam.
Wes tvrdo pracoval, aby to získal v takom mladom veku. Nechvastal sa a nebol lakomý. Všetko v dome malo jasné línie a jednoduchý vzhľad, ktorý priam pozýval, aby ste si sadli a rozprávali. Kráčala som po prázdnych tmavých izbách, zoznamovala som sa znovu s jeho vecami, ale niečo akoby sa zmenilo. Voľačo bolo iné. Poobzerala som sa okolo seba znaleckým okom a všimla si malé rozdiely, odkedy som tu bola pred dvoma mesiacmi.
Na rímse nad kamenným kozubom sa ocitla asi tridsaťcentimetrová soška baletky, dlhú nohu mala vystretú nahor. Rukami si ju držala za členok nad hlavou a stála na špičke druhej nohy. Tá baletka kedysi patrila mojej matke a ja som ju sem priniesla so svojimi vecami. Aj moja matka sa dvíhala na prstoch, ohýbala dozadu a presne mi ukazovala, ako sa pohybuje baletka. Moja mama pracovala vo Vegas ako revuálna tanečnica, ale ešte predtým sa venovala klasickému aj modernému tancu. Rada som sa pozerala, ako sa pohybuje. Pri upratovaní domu sa krútila podľa hudby, ktorú počula len ona. Čierne vlasy jej splývali až na pás a vlnili sa jej okolo tela. Mala som vtedy päť rokov a myslela som si, že moja mama je najkrajšia na svete. Ľúbila som ju tak ako nikoho. Tá láska vyprchala, ale soška zostala. Zaberala čestné miesto nad kozubom. Najradšej by som ju zhodila, nech sa rozbije na zemi, ale nechala som ju tak. Keby som si ju nechcela nechať, mohla som ju darovať. Spomienky niekedy bolia, najmä tie krásne.
Obrátila som sa a prezerala si obývačku. Na konci stola stála zarámovaná fotografia, ktorú som poznala. Maddy. Fotila som ju deň predtým, ako začala chodiť na vysokú školu. Sledovala som ju vtedy ako šteniatko. Maddy ma držala za ruku a kývala ňou. Prechádzali sme z učebne do učebne a ukazovala mi, kam chodí na prednášky, čo je v knihách a aký program má zvládnuť. Šťastie z nej doslova žiarilo a ja som v tej chvíli bola rada, že z mojej mladšej sestry niekto bude. Vlastne už aj niekým bola. Pociťovala som na ňu nekonečnú hrdosť. Mohla stúpať až do výšin a nič ju nezadržalo.
Vykročila som do kuchyne, kde som objavila na chladničke magnetkami pripnuté rôzne fotografie. Dokonca aj tie, ktoré som vzala z chladničky vo svojom predchádzajúcom byte. Maddy, Ginelle, otec. Okrem nich som zbadala aj niekoľko nových. Tie, ktoré som nedala vytlačiť ja. Boli sme na nich Wes a ja. Jedna pochádzala z večere, druhá bola svojka, keď sme spolu ležali v posteli, ale bolo na nej vidieť iba naše tváre. To bol začiatok všetkého. Prešla som prstom Wesovi po ústach. Tváril sa sebavedome a sexi, držal ma tesne pri sebe. Chrbát mi stuhol, potrebovala som si ho pošúchať. Nič to, Wes bude čoskoro doma. Musím veriť. Donútim sa vidieť cieľ svojej cesty. Teraz viac ako inokedy. Je nevyhnutné, aby som verila slovám, ktoré som si dala vytetovať na nohu.
Prešla som do izby, ktorá mala byť našou spálňou, a zostala som stáť na mieste. Otvorila som ústa a vytreštila oči.
„Dokelu.“ Prekvapene som civela na obraz a ten zízal na mňa. Bola som na ňom ja.
Videla som pred sebou svoj posledný portrét, ktorý namaľoval Alec ešte vo februári. Stála som na terase a obdivovala výhľad na Seattle. Vietor mi rozfukoval vlasy ako ebenový vejár. V ten deň som mala pocit slobody. Zbavila som sa bremena, ktoré mi nechtiac položil na plecia otec, a všetkých požiadaviek svojich klientov. V tom okamihu som sa cítila pokojne. V tej chvíli som bola jednoducho Mia, dievča, ktoré je voľné a obdivuje skutočnú krásu.
Nemohla som tomu uveriť. Weston kúpil najdrahší Alecov obraz. Počas našich rozhovorov som Wesovi povedala o Alecovi, aj keď nie všetky podrobnosti. Hovorila som mu predovšetkým o umení, ako ma každý jeho obraz zmenil, ako ma naučil vidieť život, lásku aj seba. Ležali sme nahí v posteli a objímali sa. Pritom som mu vysvetľovala, akú dôležitú životnú lekciu mi dal Alec. Mala som výčitky svedomia, že som od neho brala peniaze, a pritom mi dal toľko všeličoho, ale nemala som iné východisko.
Vytiahla som mobil, prezrela kontakty a stisla zelené tlačidlo.
„Ma jolie, som veľmi rád, že počujem tvoj hlas,“ ozval sa pokojným tónom Alec. Pripomenul mi šťastné časy, ktoré som prežila s týmto hriešnym Francúzom.
Sadla som si na posteľ, prekrížila nohy a zahľadela sa na obraz. „Ja... nemôžem uveriť...“ Namiesto toho, aby som dokončila vetu, obrátila som telefón a odfotila portrét, aby som mu ho poslala. Potom som si telefón znovu priložila k uchu. Počula som, keď dostal moju správu, lebo v mobile sa ozvalo pípanie.
„Mia, parle moi, niečo sa stalo?“ ozval sa vystrašene.
Hlas sa mi chvel, keď som pozerala na našu krásnu posteľ. Moju a Wesovu posteľ. „Pozri si aj ďalšiu fotku.“
„Nemám rád takýto druh komunikácie, chérie.“
„Len sa pozri,“ vybuchla som.
Ozvalo sa niekoľko kliknutí. „Ach, mais ou, vidíš sama seba?“
Existujú chvíle, v ktorých by sa človek najradšej dotkol toho, s kým telefonuje, a zaškrtil ho. „Uteká ti podstata, Alec. Prečo vidím sama seba v spálni svojho priateľa?“
Alec zalapal po dychu. „Ma jolie, máš copain? Ty máš priateľa?“ Alec to povedal so smiešnym francúzskym prízvukom, takže som sa takmer rozosmiala a hneď som zabudla na hnev. „Zaviazala si sa na celý život? Gratulujem!“ dodal, ale stále mi nevysvetlil, prečo je tu ten obraz.
Zastonala som. „Alec, prosím, vnímaj ma.“
Čosi si zahmkal. „Ach, chérie, pri tebe vždy dávam pozor. Najmä ak si predo mnou nahá. Presne si pamätám, aký bol ten mesiac, keď som ťa držal v náručí. Aj ty si na to spomínaš?“
„Alec, teraz nie je vhodná chvíľa na spomienky. Potrebujem poznať odpovede. Od teba. Ako skončil tento portrét v mojej spálni?“
Zachichotal sa a vzdychol. „Ty vždy lačnieš po informáciách. Asi to malo byť prekvapenie, compte tenu de votre amant.“
Moja francúzština zapadla prachom, lebo som sa ju neučila a s Alecom som sa rozprávala po telefóne len občas. Došlo mi však, že to asi malo byť prekvapenie od môjho milenca.
„Wes ho kúpil?“
„Nie celkom.“
Chrbát mi stuhol a zuby som zaťala tak silno, že som nimi mohla podrviť aj skaly. „Teraz nie je čas na kľučky. Vysyp to konečne, Francúz.“
Alec sa zasmial. „Prskať je nepekné a nebudem sa na tom s tebou zúčastňovať.“
Prevrátila som oči a hodila sa na posteľ. „Alec...“ varovala som ho.
„Tvoj milenec za ten obraz nezaplatil,“ odvetil jasne.
„Ako sa sem teda dostal?“

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018