Paula Hawkins: Do vody

Vyhýbajte sa tichým vodám. Neviete, čo skrývajú.
Júlia sa už roky nestretáva so svojou sestrou Nel, nereaguje na jej telefonáty ani odkazy. No keď jej oznámia, že sestru našli utopenú v rieke, vracia sa do anglického mestečka Beckford, ktoré kedysi opustila s predsavzatím, že sa tam už nikdy nevráti.
Sestra však nechala po sebe tínedžerskú dcéru...
A v lete v tom istom roku stretol rovnaký osud aj mladé dospievajúce dievča.

Nie sú to však prvé ženy, ktoré zmizli v tých temných vodách, a ich smrť rozčerí nielen pokojnú hladinu rieky, ale aj pokojné dni obyvateľov malého mestečka. Na svetlo sa začnú vyplavovať dlho zamlčiavané tajomstvá.

Paula Hawkinsová vydala v roku 2015 triler Dievča vo vlaku, z ktorého sa stal svetový bestseller. Predalo sa z neho 20 miliónov kusov, preložili ho do 40 jazykov a sfilmoval ho už aj Hollywood.
Autorka si dlho slávu neužívala a písala. Výsledkom je novinka Do vody, opäť plná záhad, výborne vykreslenej atmosféry malého mestečka, kde každý každého pozná a kde pod zdaním pokojného života driemu silné emócie, láska, nenávisť a obavy.
To všetko na pozadí klasických anglických šálok čaju...

Začítajte sa do novinky Do vody:

2015
Jules

Chcela si mi niečo povedať, však? Čo si sa mi snažila povedať? Už dávno sme spolu nehovorili. Nevedela som sa sústrediť, myslela som na kadečo iné, nepočúvala som, stratila som niť. Ale teraz som ti k dispozícii. Len mám taký pocit, že mi uniklo čosi dosť dôležité.
Keď mi to prišli povedať, nahnevalo ma to. Spočiatku sa mi uľavilo, lebo keď človek hľadá lístok na vlak, zberá sa do práce a vo dverách narazí na policajtov, bojí sa najhoršieho. Bála som sa o ľudí, na ktorých mi záleží – o priateľov, o kolegov v práci. Tí dvaja policajti však povedali, že nejde o nich, ale o teba. Preto sa mi najprv uľavilo, ale iba na chvíľku, lebo potom mi povedali, čo sa stalo, čo si urobila, povedali mi, že ta našli v rieke, a vtedy som sa nahnevala. Nahnevala a vyľakala.
Premýšľala som, čo ti poviem, keď tam prídem, vedela som, že si to urobila preto, aby si ma rozčúlila, nahnevala, vydesila a rozvrátila mi život. Aby si upútala moju pozornosť a dostala ma tam, kde si ma chcela mat. Máš, čo si chcela, Nel, podarilo sa ti to. Musím teraz robiť to, čo sa mi nikdy nežiadalo, musím sa starať o tvoju dcéru a upratať neporiadok, čo po tebe zostal.

PONDELOK 10. AUGUSTA
Josh

Čosi ma zobudilo. Vstal som z postele, išiel som na záchod a všimol som si, že dvere na rodičovskej spálni sú otvorené. Nazrel som dnu. Mama nebola v posteli. Ocko chrápal ako vždy. Budík ukazoval 4:08. Myslel som, že zišla dolu. Nespáva dobre. Ani ocko teraz dobre nespáva, ale berie také silné lieky, že sa neprebudí, ani keď stojíte pri posteli a kričíte mu do ucha.
Potichu som zišiel dolu, lebo mama zvyčajne zapne televízor, pozerá nudné reklamy na stroje, čo pomáhajú človeku schudnúť, čistia dlážku alebo rozličným spôsobom krájajú zeleninu, a potom zaspí. No televízor bol vypnutý a mama nesedela na pohovke, takže asi išla von.
Párkrát to už urobila, aspoň pokiaľ viem. Nemôžem jej byt stále v pätách. Prvýkrát mi povedala, že sa ide iba prejsť, prečistiť si hlavu, no keď som sa na druhý deň ráno prebudil, bola preč, a keď som pozrel z okna, auto nestálo tam, kde zvyčajne stáva.
Asi šla k rieke alebo na Katin hrob. Sám tam občas chodievam, aj keď nie uprostred noci. Bojím sa tam chodiť potme, navyše presne to isté urobila aj Katie – vstala uprostred noci, išla k rieke a viac sa nevrátila. Ale chápem, prečo to mama robí. Vtedy je Katie bližšie, bližšie, ako keď vysedáva v jej izbe. Viem to, lebo Katina izba je vedľa mojej a počujem, ako tam mama plače.
Sadol som si a čakal som na ňu, ale asi som zaspal, lebo keď som začul, ako sa otvárajú dvere, vonku už bolo svetlo a hodiny na kozubovej rímse ukazovali štvrť na osem.
Počul som, ako mama zavrela dvere a náhlila sa po schodoch nahor.
Išiel som za ňou. Stál som pred spálňou a díval sa cez poodchýlené dvere dnu. Kľačala pri posteli na ockovej strane, v tvári červená. Celá zadychčaná hovorila: „Alec, zobuď sa. Zobuď sa!“ Mykala ním. „Nel Abbottová je mŕtva.
Našli ju v rieke. Skočila z útesu.“
Nespomínam si, že by som niečo povedal, no mama ma zrejme začula, lebo na mňa pozrela, a postavila sa.
„Ach, Josh,“ podišla ku mne. „Ach, Josh!“ Po tvári jej tiekli slzy. Tuho ma stisla. Keď som sa od nej odtiahol, ešte plakala, no aj sa usmievala. „Ach, môj zlatý!“
Ocko sa posadil na posteli, pretrel si oči. Trvalo mu celú večnosť, kým sa celkom prebudil.
„Nechápem. Kedy... V noci? Odkiaľ to vieš?“
„Šla som po mlieko,“ odvetila. „Všetci o tom hovorili... v obchode. Našli ju dnes ráno.“ Sadla si na posteľ a znovu sa rozplakala. Ocko ju objal, no s cudným výrazom v tvári sa díval na mňa.
„Kde si bola?“ spýtal som sa jej.
„V obchode, Josh. Teraz som to povedala.“
Klameš, chcel som povedať. Bola si preč niekoľko hodín, nebola si len po mlieko. Chcel som to povedať, no nemohol som, lebo rodičia sedeli na posteli, hľadeli na seba a vyzerali šťastní.

Informácie o autorovi

Katarína Hužvárová Šéfredaktorka

Keď sa chcete presadiť, kúpte si kvetináč. :)

Ďalšie články od tohto autora

• Dojímavý príbeh chlapca bez mena 18. dec 2018
• Keď ide o milióny, sú schopnejšie ako ich muži 18. dec 2018
• Milované dieťa, ktoré umiera... 18. dec 2018
• Audio novinky pre vaše uši 18. dec 2018
• Zimná súťaž 08. dec 2018